Text: Jeremiáš 1,4-11
Takto mi zaznelo slovo Hospodinovo: Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka. Ja som však povedal: Ach, Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý. Nato mi riekol Hospodin: Nehovor: Som primladý. Ale choď, ku komukoľvek ťa pošlem, a hlásaj všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil – znie výrok Hospodinov. Vtedy Hospodin vystrel ruku a dotkol sa mi úst. Potom mi Hospodin riekol: Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová. Pozri sa: dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil. Potom mi takto zaznelo slovo Hospodinovo: Čo vidíš, Jeremiáš? Odpovedal som: Vidím mandľovníkový prút.
Milí bratia, milé sestry,
príbeh o povolaní tohto Božieho muža sa nám môže zdať príliš subjektívne. Je to Jeremiášova vec, jeho údel. Odohráva sa v konkrétnom dejinnom kontexte, je jeho osobnou životnou skúsenosťou.
Môže takýto príbeh osloviť nás dnes? Keď poznáme prorokove odvážne vystúpenia, skúsenosti výsmechu, pohŕdania a následné utrpenie, ak vieme, ako si trúfal prehovárať Izraelcom do svedomia, a zažil, že aj tak sú zrejme všetky výstrahy márne – prepočuté a predpovedané Božie súdy sa uskutočňujú, // ak toto o Jeremiášovi vieme – vnímame ho ako obdivuhodne motivovaného a poslušného. Ale – my nie sme takí rozhodní a odvážni ako on.
S nami by zrejme Boh nemohol rátať tak ako s Jeremiášom: väčšina z nás neprežila žiadne špeciálne zjavenia.
Prorok vie, že tým, kto ho oslovuje pre spoluprácu, je najvyššia autorita, Boh. Ale ani úcta a bázeň ho nevedie k tomu, aby zareagoval na povolanie ako Izaiáš: ´Dobre, idem. Tu som, pošli ma´.
Jeremiáš sa bráni. Počuje Božie volanie, ale vyjadrí námietky: Ach, Pane, Hospodine, veď neviem ani hovoriť. Som primladý. Preceňuješ ma. To, čo by si odo mňa očakával, nebudem vedieť, to nezvládnem. Ja na to nemám – ani roky, ani silu, ani skúsenosti. Ako mám zvestovať Tvoju vôľu v mojom prostredí, v takýchto komplikovaných podmienkach?
Ak sa pri tejto námietke pristavíme, budeme Jeremiášovi, Bohu i sami sebe lepšie rozumieť, hneď sa s príbehom jeho povolania ľahšie stotožníme.
Stojíme na prahu nového roka.
Ako spoločnosť, ako cirkevný zbor, ako pracoviská, ako rodiny. V týchto všetkých štruktúrach však stojíme my všetci predovšetkým ako jednotlivci – sami za seba.
Preto sú v Biblii dôležité aj tie subjektívne príbehy. Majú totiž rámec, ktorý svoju aktuálnosť doteraz nestratil.
My by sme radi vedeli, k čomu budeme povolaní, k čomu nás chce Pán Boh viesť. Ale záleží aj od našej reakcie – čo na Jeho výzvy povieme, či budeme ochotní spolupracovať na vytváraní nových súvislostí, lepších vzťahov. To ostáva otvorené. A je na nás, ako sa k svojim zvereným úlohám postavíme.
1. Pán Boh potrebuje v tomto svete prorokov. Nie preto, aby predpovedali budúcnosť, ale aby pozorovali, hodnotili prehodnocovali súčasnosť a vedeli sa podľa toho zariadiť v budúcnosti.
Sme povolaní byť vo svojom prostredí zvestovateľmi Božej vôle. Nie mlčiacimi trpiteľmi, nie ľahostajnými flegmatikmi. Vo svojich malých aj veľkých úlohách máme byť Božími prorokmi.
Každého z nás povolávajú do rôznych úloh a rolí aj mnohí ľudia. Premýšľam, ako ovplyvňujú moje rozhodnutia, čo chcú dosiahnuť? Zaujíma ich, kto naozaj som a čo potrebujem?
Božie povolanie proroka sa zakladá na poznaní. Prv ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, posvätil som ťa, určil som ťa národom za proroka.
Prv, ako sme sa narodili, nám Pán Boh vytváral podmienky. Poznal našich rodičov, ich víťazstvá, ich záťaže, ich túžby.
A tie sa nás týkali už pred narodením. Sú vzťahy, podmienky, ktoré nám boli dané. Ak ich definovala zrelosť a láska, vytvárali zázemie pre istotu, tvorili podporu, no je možné, že zranenia, ktoré bolo treba preklenúť a nároky, ktoré bolo treba naplniť, sa stali výzvou hľadať zdroje bezpodmienečného prijatia a milosti. A aj tam bol Boh tým, ktorý nám dal silu a vytrvalosť nato, aby sme ich našli. Len On sám totiž vie, čo naozaj potrebujeme.
Je to Boh, ktorý do vnútra každého z nás vkladá túžbu po spravodlivosti, pokoji a láske. Pozýva nás, aby sme túžili po tom, čo nás prevyšuje a nedali v sebe zničiť vieru a dobré nádeje do budúcnosti.
Boh nám dá všetko, čo budeme pre naplnenie životného poslania potrebovať.
Nemusíme mať strach, že zlyháme, stroskotáme, keď bude s nami.
Jeremiáš svoje povolanie plní. No jeho úspešné zvládnutie roly s nespája s úspechom a nadšením, ale so zážitkami nepochopenia, výsmechu a utrpenia.
Prorok však vie, že koná správne. OD svojho poslania sa nedá otráviť, odradiť. Vzdychá, narieka, ale vie, že inak by žiť nevedel, nemohol.
Proroci, ktorí by sa dnes vedeli prejaviť, nenechali sa unášať prúdom, ktorí by sa nebáli kvôli pravde – alebo láske niečo obetovať, dnes medzi nami chýbajú. Na pracoviskách, v cirkvi aj spoločnosti znášame krivdu, mobbing – šikanu na pracoviskách aj školách, zjavnú nespravodlivosť – často bez toho, aby sme vyjadrili svoj nesúhlas. Aj preto sú tieto zhubné praktiky možné. Aj preto sa tí, ktorí ich páchajú, nad svojím konaním ani nepozastavia a neprehodnocujú ho. Nemajú totiž spätnú väzbu, nemá im kto nastaviť zrkadlo. Všetci sa boja, lebo vedia, že by na svoju odvahu doplatili.
2. Jeremiáša povolal Boh k deštrukcii, kritike. Má vytŕhať a rúcať, hubiť a búrať. Najprv treba odstrániť koreň, zárodok nešťastia, problémov, až potom bude možné stavať a sadiť.
Na zlom základe sa nič dobré postaviť nedá.
4 slovesá najprv opisujú nutnosť zániku, až potom prichádzajú zmienky o stavaní.
Takýto zámer nás možno prekvapí.
Je možné, aby Boh chcel od svojho človeka, svojich ľudí toľko negativizmu? Nie je okolo nás kritiky dosť? Nemal by nás Boh radšej povzbudiť, aby sme nad zlé, nepríjemné veci povzniesli a tvorili, organizovali, zriaďovali, kým len budeme vládať?
Nie. Pán Boh chce od svojho človeka, aby vedel zlo a úpadok pomenovať pravým menom.
Očakáva, že sa Jeho človek odváži byť iný ako všetci ostatní, nebude sa schovávať za rozhodnutia iných a posúvať zodpovednosť za svoju stagnáciu na inštitúcie. Boh očakáva, že sa kriticky pozriem aj sám na seba – na svoje vzťahy, očakávania, na svoje ciele.
Aj z toho, čo som si predsavzal/predsavzala, bude musieť mnohé padnúť. Mnohé ilúzie o mojich kvalitách a správnosti mojich priorít sa zrútia. Ale to ešte neznamená, že sa treba vzdať. Znamená to mať odvahu načúvať Bohu aj sebe, čo môžem, mám, musím urobiť preto, aby som začal/začala pracovať na vzťahoch, vytváraní prostredí a podmienok pre seba aj pre iných, ktoré majú skutočnú hodnotu.
Strach a z neho plynúca ochota vyhovieť radšej každému v tom, čo chce, len aby ma neohrozil, a dal pokoj, nevedie k ničomu dobrému.
Ten, ktorý nás povoláva za svojich prorokov, a v vo svojom synovi dokonca za svoje deti, nás bude viesť a chrániť. Počúva naše námietky. Pozná naše hranice, naše strachy. Ale vždy na ne odpovedá tak isto: „Neboj sa.“
Svoje „neboj sa“ stále aktualizuje.
Neboj sa. Som s tebou, aby som ťa podporil, keď sa ti bude zdať, že ti nikto nerozumie.
Neboj sa, keď si na tvoj čas, na Tvoju pozornosť budú robiť nároky ľudia a veci, ktorými sa neprezieravo necháš zotročiť len preto, že ti sľúbia pohodlie. Uváž, čo a kto má pre teba akú hodnotu.
Dovoľ Bohu, aby ťa ochránil pred tým, čo ešte nepoznáš, čo sa javí úplne inak ako naozaj je. Boh Ti ponúkne pomoc. Ty si však pamätaj, kto a načo si ťa povolal. On bude s tebou.
Nehovor, čo nevieš. Hľadaj svoje miesto, svoju úlohu a ničím sa od nej nenechaj odradiť. Počítaj s tým, že jej naplnenie bude stáť aj bolesť, slzy a obete, ale prinesie ti pokoj a istotu, že Tvoj Boh má pre teba pripravený dobrý koniec. Amen.