Služby Božie / Nedeľa po Vianociach (28. 12. 2014 — Veľký kostol)
Text: 1 M 8, 15 – 22
Tu riekol Boh Nóachovi: Vyjdi z korábu a s tebou tvoja žena, tvoji synovia i ženy tvojich synov. Vyveď všetky živočíchy, ktoré sú z každého tvora s tebou, a to vtáctvo, dobytok i všetky plazy, čo sa plazia po zemi, nech sa hýbu na zemi, nech sa plodia a množia na zemi. Nato vyšiel Nóach a s ním jeho synovia, jeho žena a ženy jeho synov. Všetky živočíchy, plazy, vtáctvo a všetko, čo sa hýbalo na zemi, vyšlo z korábu po čeľadiach. Vtedy Nóach postavil oltár Hospodinovi a vzal zo všetkých čistých zvierat, zo všetkých čistých vtákov a obetoval spaľované obete na oltári. Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu, riekol si: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo jeho zmýšľanie je zlé od mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil. Dokiaľ však zem trvať bude, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.
Bratia a sestry, drahé kresťanské zhromaždenie.
Nový začiatok. Tak možno nazvať dnešné zamyslenie nad slovom Božím v Písme svätom. Keď hovoríme o novom začiatku, objavia sa pred nami otázky o jeho príčinách, o minulosti a tiež o budúcnosti. Je to vzácny čas v živote človeka, keď má možnosť začať odznova, vie, čo za sebou zanecháva a v nádeji hľadí do budúcnosti, v ktorej očakáva naplnenie svojich zámerov, ale aj túžob a očakávaní. Aj my sa nachádzame v podobnej situácii. Ešte v nás doznieva vianočná atmosféra uplynulých sviatočných dní, no zároveň si uvedomujeme, že je tu čas bilancovania toho, čo sme v tomto odchádzajúcom roku vykonali, čo sme naopak vykonať chceli, no nestihli, či z rôznych dôvodov nedokázali. V tomto čase zvykneme byť aj trochu sentimentálni, dávame si predsavzatia a chceme samých seba presvedčiť, že v tom budúcom období napravíme, čo sme pokazili, budeme lepší, vnímavejší k životu okolo nás a vykonáme toho ďaleko viac.
Aj náš biblický text opisuje čas, keď človek dostal možnosť začať nový život. Opisuje nový začiatok po udalosti, ktorou malo byť z povrchu zemského vyhubené všetko živé, ako dôsledok ľudského hriechu. Príbeh o potope má hlboký teologický význam, bez ohľadu na to, ako ho chápeme. Ak si pozorne prečítame tento príbeh, všimneme si až prekvapivo podrobné datovanie tejto udalosti. Svätopisec sa tým snaží zabrániť tomu, aby bola táto správa chápaná len ako báj, či povesť. Aj keď tu nejde o presný opis historickej udalosti, z podania má byť zrejmé, že v pozadí ide o závažnú skutočnosť Božieho súdu, ktorú treba brať vážne, pretože tento súd sa deje v čase a priestore, v situácii ľudského života. To dôležité sa ukrýva v otázke, kde je príčina a aké sú dôvody tohto Božieho súdu? V šiestej kapitole prvej knihy Mojžišovej čítame: „Keď však Hospodin videl, že skazenosť ľudí na zemi bola veľká a že všetko zmýšľanie ich srdca bolo ustavične zlé, Hospodin oľutoval, že učinil človeka na zemi a zabolelo Ho srdce. I riekol Hospodin: zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril, ľudí aj zvieratá až po plazy a nebeské vtáky, lebo som oľutoval, že som ich učinil“. (1 M 6, 5 – 7)
Biedny obraz sveta zapríčinený skazenosťou ľudského zmýšľania a konania, ten je nám dobre známy, a to nielen z tohto biblického príbehu. Správy o udalostiach a dianí z celého sveta sú toho dostatočným príkladom. Takmer každodenne čítame o globálnych dôsledkoch ľudského hriechu, ktorý znehodnocuje a narúša prirodzený stav zeme i toho, čo na nej žije. Človek systematicky deštruuje život na tejto zemi, správa sa, akoby za svoje konanie neniesol žiadnu zodpovednosť. To všetko možno pozorovať aj v tomto biblickom príbehu. Všetko živé malo byť preto zničené potopou.
Boh dal človeku možnosť žiť s ním v priamom spoločenstve a stať sa slobodnou, plnohodnotnou bytosťou stvorenou na obraz Boží, ktorá má byť pripravená získať raz aj život večný. K tomuto cieľu sa však človek musí dopracovať vlastným pričinením, uplatnením slobodnej vôle. Musí sa rozhodnúť. Buď prijme tento Boží zámer v plnej dôvere a poslušnosti voči svojmu Stvoriteľovi, alebo ho naopak podmieni tým smutne známym „ale…“, či „len ak…“. To je však prejav pochybnosti a nedôvery voči Bohu a prináša negatívne dôsledky. Človek svojou iluzórnou túžbou po absolútnej slobode a bohorovnosti stráca tú pravú kvalitu života v Božej blízkosti. Naopak, svojim rozhodnutím otvoril pomyselnú Pandorinu skrinku a vypustil von zlo, odcudzenosť, neznášanlivosť, všetku rozpoltenosť života, ktoré človeka zvnútra spaľujú a stravujú, až ho naplno ovládnu, a ak si nedá pozor, privedú ho k činom, ktoré možno zaradiť do kategórie démonity.
Tak je ľudstvo vytrvalo zvádzané na cestu beznádeje a zúfalstva. Mnohí preto žijú v sebaklame, a snažia sa presvedčiť aj iných, že inej cesty niet, že v živote nie je možné nájsť spravodlivosť, skutočnú lásku a pokoj. Tvrdia, že tento hriechom porušený svet je jedinou realitou, inej cesty vraj niet a len ten, kto má viac síl a šikovnosti, bez ohľadu na použité prostriedky, iba ten si dokáže na ňom vybudovať pevné a bezpečné miesto.
Je však takéto miesto skutočne stabilné a bezpečné? Človek žijúci v hriechu viac nevidí a ani nechce vidieť perspektívu, ktorá presahuje všetky obmedzenia časného života. Život sa pre neho stáva len strádaním, neustálym putovaním a hľadaním pokoja, toho „strateného raja“. Namáhavo si zaobstaráva živobytie, je plný neistoty a strachu o vlastnú existenciu. Snaží sa presadiť za každú cenu. Bojuje so svojim okolím a na zemi uplatňuje zákony džungle, ktoré sú príčinou mnohého utrpenia. Len málo chvíľ vo svojom živote dokáže vyplniť pokojom, skutočnou láskou, radosťou a nepredstieraným záujmom o iných, o všetku tú krásu a rozmanitosť života, ktorou je obklopený. Takýto život je však cestou beznádeje. Ak človek odmieta dôverovať svojmu Stvoriteľovi, ak sa spolieha len na seba, ak sa snaží presadiť za každú cenu a koná takpovediac na vlastnú päsť, potom je jeho údelom iba smrť a ničota.
Podľa biblickej správy bol takým svet aj v období pred potopou. Ľudia i ostatné tvorstvo, to všetko malo byť preto zničené. Avšak, človek predsa len dostal možnosť začať odznova. Z toho plynie otázka, prečo to Boh urobil? Na jednej strane môžeme pozorovať strašné dôsledky ľudského hriechu, na strane druhej vidíme veľkosť Božej lásky k človeku. Boh vidí tento stav a je plný ľútosti, ktorú svätopisec prirovnal k boleniu srdca. Hospodin sa teda rozhoduje zachrániť človeka, ktorý, ako čítame v deviatom verši šiestej kapitoly, „chodieval s Bohom“. Ide o Nóacha, jedného z praotcov, ktorý stál na tom pomyselnom nulovom bode, na rozhraní smrti a života. Poznal svet minulosti, ktorý opustil a veril Hospodinovi, že ho povedie v ústrety novému životu.
V Nóachovi však možno vidieť každého človeka, ktorý sa snaží, vyjadrené biblickou rečou, „chodiť s Bohom“, to znamená, že žije vo vedomí, že Boh je alfou i omegou jeho života. Je ním ten, kto o Bohu síce menej hovorí, avšak o to viac sú jeho životné postoje a konanie v súlade s Božou vôľou. Takýchto Nóachových nasledovníkov je žiaľ stále málo, a čo je smutné, stále menej je ich aj v samotných kresťanských cirkvách. Skutočnú hodnotu a kvalitu toho, čo znamená „chodiť s Bohom“, totiž možno poznať len po ovocí života. Nestačia slová, ani nariadenia, príkazy, či odvolávanie sa na tradíciu predkov, ani vynucovanie si poslušnosti z moci úradu. To, čo je potrebné a čo skutočne prospeje, je viac pokory, trpezlivosti a hlavne odvahy nechať konať vo svojom živote Boha a sám sa stať jeho služobníkom, vážiť si invenciu, energiu a ochotu bratov a sestier, ktorí chcú slúžiť nezištne Bohu a blížnym a namiesto prekážok podporovať ich nasadenie a chuť prinášať do života cirkvi aj niečo nové, čo je pre obnovu a rozvoj každej tradície nielen žiadané, ale aj potrebné.
Takým Božím služobníkom bol aj Nóach. Bol trpezlivý, neponáhľal sa z korábu von, ale čakal na Hospodinov príkaz. Dôveroval mu, nezapochyboval a neunáhlil sa. Nóach vedel, že mu bola daná možnosť začať odznova, preto sa spoliehal výhradne na Boha, ktorý mu to umožnil. Preto našiel milosť v očiach Hospodinových. Stáva sa tak reprezentantom novej nádeje, novej budúcnosti, novej generácie ľudstva, ktorá mala opäť zaplniť pustú zem.
Boh veľmi dobre pozná našu situáciu, pozná nás lepšie, ako my sami. Avšak predsa sa nad nami zmiloval a stále o nás prejavuje záujem. „Dokiaľ zem bude trvať, neprestanú ani sejba, ani žatva, ani chlad, ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc. Nebude už viac preklínať Boh zem pre hriešnosť človeka“, tak čítame v Písme. Znamená to, že na zemi budú aj naďalej vytvorené podmienky potrebné pre život človeka. To, čo sa Adamom začalo, to postihla potopa, Boží súd, ktorý „obmyl“ zem od ľudskej skazenosti. Boh však privádza svet a ľudstvo k novému začiatku a tým aj k novým zasľúbeniam, ktoré sa napokon napĺňajú v príchode Božieho Syna na svet, v Ježišovi Kristovi, našom Spasiteľovi. Slovo stalo sa telom. Boh sám koná a odstraňuje tento trvalý ľudský deficit. Ponúka nám návrat k našej prirodzenej podstate, k skutočnej ľudskosti, pre ktorú nás stvoril. Zasľubuje nám večný život vo svojom kráľovstve.
Boh nám tým zároveň dáva možnosť poznať, že má o človeka záujem a je mu milé, ak on sám túži po spoločenstve s ním. Aj to možno zreteľne pozorovať v príbehu Nóachovho života, pretože prvé, čo vykonal po vystúpení na zem, bola bohoslužba. Nóach stavia Bohu oltár a obetuje. Pomysleli by sme si, že po dlhej, náročnej a strastiplnej ceste bude jeho prvým úmyslom postaviť si prístrešok, zadovážiť živobytie, zabezpečiť seba i rodinu a potom oddychovať. Nóach však konal inak. Prináša najprv Bohu obeť zo všetkého čo má, aj keď toho nie je veľa. Uvedomuje si, že všetko čo má, má len z Božej milosti. Boh je jeho Pánom a rovnako je Pánom aj všetkého ostatného na zemi. Práve týmto aktom obete vzdáva Bohu vďaku za Jeho milosť a zároveň sa v dôvere vkladá do Jeho rúk.
Bratia a sestry, aj náš život má byť každodennou reflexiou o veľkosti Božej milosti, ktorej sa nám dostáva. Má byť zároveň pravou, obetavou bohoslužbou. Nedávajme si preto unáhlené predsavzatia, záväzky, či prázdne sľuby, ktoré nie sme schopní splniť. Naopak, konajme zodpovedne. Neustále majme na pamäti veľkosť Božej lásky voči tomuto svetu. Boh aj nám ponúka nový začiatok. Náš život, ak je zároveň aj bohoslužbou, posväcuje sám Boh. Snažme sa teda žiť v skutočnej kresťanskej láske, nie len pre seba. Učme sa dávať aj z toho mála, čo máme. Nech je práve to našou životnou prioritou. Pokiaľ trvá čas milosti na tejto zemi, máme stále možnosť svoje životy zmeniť. My všetci, každý jeden z nás, môžeme začať odznova.
Treba nám preto pamätať na ponaučenie z tohto príbehu. Dávajme pozor, aby v nás nezvíťazil egoizmus a sebectvo, ktorými by sme posudzovali kvalitu vzťahov s inými. Varujme sa toho, aby sme neobviňovali za svoje neúspechy, či zlyhania len druhých, celý svet, či napokon samého Boha. Majme viac trpezlivosti, láskavých slov i času pre svojich blížnych. Iba tak sa dokážeme úprimne radovať s radujúcimi a súcitiť s trpiacimi. Tento svet je pominuteľný a tak aj všetko živé na ňom. Napriek tomu, že nedokážeme vytvoriť skutočný raj na zemi, predsa len môžeme napomáhať, každý svojim vlastným dielom k tomu, aby bol lepším. To je výraz viery a pevnej dôvery v Boha. To znamená využiť aj ten náš vlastný, nový začiatok, ktorý nám Hospodin neustále dáva.
Povzbudzujme sa preto vzájomne vo viere a nádeji, že to všetko má svoj zmysel. Nič nie je vzácnejšie a hodnotnejšie na tomto svete, ako Božia láska k nám, ktorá sa dokonale prejavila v Ježišovi Kristovi, ktorého poslal Boh na svet, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto v neho verí. To je aj hlavné posolstvo Vianoc. Niet žiadnej inej, lepšej cesty, ako je tá, ktorú nám ponúka Boh. Je to cesta života, na ktorý dozerá a chráni ho sám Hospodin, cesta k pokoju, v ústrety tomu „stratenému raju“, ktorý tak túžobne hľadáme a očakávame.
Milosť Božia je najvzácnejším darom, ktorým sme tu na zemi všetci obdarení. Preto ju prijímajme s vďakou a v pokore. Nezabúdajme na Boží súd a jeho dôsledky. Žime zodpovedne, obetavo a starostlivo, vo viere a v nádeji, že raz, keď sa definitívne naplnia všetky Božie zasľúbenia a príde koniec, aj my všetci vojdeme, po búrlivej plavbe vodami časného života, do príbytkov stabilných a večných, ktorých tvorcom je sám Boh a naša radosť bude úplná. Amen.