Kázeň na Nedeľu Rogate, 10.5.2015

František Ábel
Služby Božie — 5. nedeľa po Veľkej noci, Rogate (10. 5. 2015, Veľký kostol)

Text: Evanjelium (Jk 1, 22 – 27)
Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní. Ak si niekto myslí, že slúži Bohu, a jazyk si nedrží na uzde, ale oklamáva si srdce, u takého je daromné uctievanie Boha. Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom.

Bratia a sestry.
Dnešný spievaný žalm (95, 1 – 7) i evanjelium (J 16, 23 – 27) nám pripomínajú, aké dôležité je mať a udržiavať permanentný vzťah s nebeským Otcom prostredníctvom modlitby. Jeho základom je a musí ostať vďaka a oslava Božieho stvoriteľského diela, ktorého sme všetci súčasťou, no zároveň aj trvalá snaha prosiť v modlitbách o poznanie Božej vôle a schopnosť konať ju v tomto svete tak, aby bola čo najviac v súlade s Božou spravodlivosťou, ktorej základom je láska a milosrdenstvo.

Náš kázňový text z Listu Jakuba nám môže nielen pomôcť zodpovedať otázku, čo je a má byť v živote veriaceho človeka na prvom mieste, no súčasne má aj vytvoriť trvalo prítomný korektív nesprávneho chápania zbožnosti, ako aj samotného významu a účelu bohoslužby. To všetko sú mimoriadne dôležité otázky, ktoré by sme mali mať na mysli vždy a všade, aby sme nepodľahli falošnej spokojnosti v domnení, že k spáse nepotrebujeme nič viac, len sa verbálne priznať k určitej forme učenia o Bohu. Nezabúdajme, že aj to naše centrálne učenie o ospravedlnení z viery má vo svojom základe to najdôležitejšie a tým je Božia milosť, ktorej vyjadrením a súčasne potvrdením je obeť Ježiša Krista prinesená Hospodinom za hriechy všetkých nás. A to prináša do našich životov konzekvencie. Ak súčasne budeme pamätať aj na to, čím je jedinečná židovsko-kresťanská tradícia, čo tvorí jej samotný základ – a to je práve imperatív stať sa činiteľom slova – potom sa nemusíme obávať, že sa necháme uniesť iluzórnym presvedčením, že naša spása je založená na púhom počúvaní a konformite so všeobecne akceptovanou interpretáciou významu slov Písma svätého, to znamená s príslušným učením cirkvi.

To všetko nám dnes ponúkajú Jakubove slová, ktorými sa obracia na spoločenstvo veriacich kresťanov, ktoré takémuto iluzórnemu presvedčeniu začalo podliehať. Výsledkom bol zásadný odklon od samotnej podstaty Ježišovho učenia a tým aj od Božej vôle zaznamenanej v Písme, v zákone, ktorý má moc človeka oslobodiť od poviazanosti všetkým, čo ho vedie cestou túžby po bohorovnosti a narcistických sklonov k sebaláske. Ten istý zákon má však moc človeka aj zotročiť, vždy, keď v ňom prestane hľadať tú duchovnú esenciu, ktorá v sebe obsahuje vlastné princípy Božieho stvoriteľského diela, ktorými sú láska a milosrdenstvo. Práve tieto princípy nám pomáhajú nachádzať v zákone jeho jadro – evanjelium. Ony samé sú tým evanjeliom. Ježišov život a dielo to potvrdzujú. Preto možno právom hovoriť o Ježišovi ako o naplnení zákona.

Jakub nás vyzýva k ostražitosti a súčasne nám ukazuje možnosť, ako sa vyhnúť fatálnym dôsledkom nesprávne chápanej zbožnosti a bohoslužby. Vraví: Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Pisateľ tak ďalej rozvíja dôležitú myšlienku z 19. verša a zdôrazňuje, že počuté slovo Písma vyžaduje konkrétnu odozvu. Výrazy, ako „činiteľ slova“, či „činiteľ zákona“, ktoré Jakub používa v tomto liste sú typickým židovským idiómom. V klasickom prostredí grécko-rímskeho sveta vtedajšieho obdobia toto slovné spojenie označovalo len obyčajného rečníka. Jakub zámerne používa rovnaký výraz, avšak s diametrálne odlišným významom, čo má v sebe ironický podtón, aby si poslucháči alebo čitatelia mohli uvedomiť, že ak o sebe vravia, že sú skutočnými nasledovníkmi Ježiša Krista, potom nestačí byť iba rečníkom.

Evanjelista Matúš zaznamenal Ježišove slová, ktorá to jednoznačne potvrdzujú: Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane!, vojde do kráľovstva nebeského, ale, kto činí vôľu môjho Otca nebeského. (Mt 7, 21) A ďalej píše: Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. (Mt 7, 24) Aj apoštol Pavol zdôrazňuje v Liste Rimanom práve túto skutočnosť, keď vraví: Lebo nie tí sú spravodliví pred Bohom, ktorí zákon počúvajú, ale tí budú ospravedlnení, ktorí ho plnia. (R 2, 13).

Áno bratia a sestry, zákon je potrebný a nevyhnutný pre náš život. Ako sme počuli, Boží zákon treba plniť, konať ho. Inými slovami, viera nám dáva základ, no súčasne aj povinnosť stať sa činiteľmi slova. Iba tak môžeme v zákone nájsť vlastné evanjelium – Božie dielo spásy v Ježišovi Kristovi, a zároveň porozumieť jeho podstate, no aj výzve, ktorú pred nás všetkých kladie.

Jakub veľmi dobre vedel, o čom a čo píše. K vysvetleniu používa priliehavý obraz muža hľadiaceho na svoju tvár v zrkadle. Taký človek je protikladom človeka hľadiaceho, presnejšie povedané, ponoreného do štúdia zákona, do intenzívneho hľadania Božej vôle, ktorá musí nájsť reálnu odozvu v jeho každodennom živote. Takáto činnosť si vyžaduje pokoru, neustále prehlbovanie svojich znalostí a vedomostí. K tomu je nevyhnutné modliť sa a prosiť Boha o schopnosť nechať sa neustále formovať Božím Duchom a viesť v ústrety budúcnosti, ktorá je pred nami, vo viere a s dôverou, že nás tam vedie sám Hospodin.

Tak sa môže, no aj má stať zákon zrkadlom nášho života. Pomocou Ducha Svätého nás má každodenne privádzať k evanjeliu a tým aj k slobode. Práve to je cesta života nasledovníkov Ježiša Krista. Byť zahľadený do Božieho zákona nás dokáže uchrániť od toho, čo nám hrozí, ak sme zahľadení iba na seba. To v sebe totiž nesie riziko, že sa nám svet neuveriteľne zmenší. Nebudeme schopní vidieť ďalej, ako sú naše názory, naše presvedčenie. Všetko ostatné, to široké spektrum rôznorodých aspektov života, ktorými sa Božie stvoriteľské dielo vyznačuje, máme potom tendenciu nielen odmietať, ale zároveň aj násilne potláčať. Cítime sa totiž ohrození, zneistení tým, čo nepoznáme. Tu sa ukazuje ten zásadný nedostatok a tým je, že si neuvedomujeme v plnom význame skutočnosť, že je to Boh, kto je jediným zvrchovaným Pánom tohto sveta. Je Stvoriteľ, Posvätiteľ a Vykupiteľ všetkého, čo stvoril a všetko tvorstvo vedie ku konečnému cieľu, ktorým bude dokonalé pretvorenie a obnovenie toho, čo je v súčasnosti podrobené porušiteľnosti.

Ak sme naopak zahľadení do Božieho zákona, sme neustále konfrontovaní s Božou vôľou, ktorou je participovať na Božej spravodlivosti v tomto svete a svoju verbálne proklamovanú lásku k Bohu každodenne dokazovať v skutkoch lásky. Jakub píše: Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní. Ostáva len zodpovedať otázku, čo konkrétne to znamená. Čím a ako sa Boží zákon môže stať v našich životoch dokonalým zákonom slobody a umožniť nám stať sa blahoslavenými vo svojom konaní? Aj v tejto otázke nás Jakub nenecháva bez pomoci, ale je veľmi konkrétny a priamy. Píše: Ak si niekto myslí, že slúži Bohu, a jazyk si nedrží na uzde, ale oklamáva si srdce, u takého je daromné uctievanie Boha.

Jakub tu opäť nadväzuje na myšlienku z predchádzajúcej časti listu (Jk 1, 19 – 20), kde píše: človek má byť rýchly k počúvaniu, pomalý k hnevu, ale tiež pomalý k rozprávaniu. Reč a slovo majú u Jakuba, ako aj v židovstve veľký význam. Slovo totiž tvorí, koná. Rečou preto človek dokáže napáchať aj veľa zlého. Jakub tu vystavuje tvrdej kritike zbožné reči: Buď počúvame Boha a snažíme sa podľa toho aj reálne konať, čo nás nevyhnutne vedie k pokore, milosrdenstvu a láske, alebo len hovoríme, hneváme sa, pohoršujeme a zbožne moralizujeme: inými slovami, namýšľame si, že sme zbožní, o Bohu však viditeľne veľa nevieme.

Jakub sa napokon dostáva k hlavnej myšlienke a tým aj k vysvetleniu toho, čo je a má byť pravá zbožnosť, čím sa má vyznačovať naša každodenná bohoslužba. Vraví: Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a seba zachovávať nepoškvrneného svetom. Inými slovami, pravá zbožnosť a skutočná bohoslužba musia mať reálnu podobu a výraz v každodennom živote. Nie len naoko a teatrálne, len aby sa nepovedalo. Nie preto, aby sa o nás hovorilo s pátosom a písalo palcovými titulkami v kresťanskej tlači a médiách. Ísť a tráviť čas pri sirotách a vdovách znamenalo v jazyku doby, v ktorej žil Ježiš a jeho prví nasledovníci, venovať a aktívne sa angažovať v prospech tých najbiednejších a najbezbrannejších, tráviť svoj čas s tými, ktorí sú a ostávajú marginalizovanými, ktorí nám preto nemôžu pomôcť budovať kariéru a pozemskú slávu – to všetko, čo Jakub nazýva „nečistotou“ tohto sveta.

Práve týmto spôsobom sa človek chráni od „nečistoty“ okolitého sveta. Nie askézou, či zväčšovaním už beztak vysokých múrov, ktorými sa od seba vedome a cielene delíme a neustále tak prehlbujeme vzájomné odcudzenie. Práve týmto spôsobom, konaním skutkov lásky nám Boží zákon otvára cestu od otroctva hriechu k slobode Božích detí. Práve týmto spôsobom nás Boží zákon zachraňuje pred večnou smrťou, stáva sa dokonalý, pretože nám odkrýva podstatu a zmysel evanjelia zjavenom v Ježišovom kríži a jeho vzkriesení. Práve to nás dokáže urobiť účastnými Božích blahoslavenstiev, niet inej cesty.

Bratia a sestry, ak by súčasné kresťanské cirkvi mali viac práve takých pastierov a nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí sú väčšmi ako na seba vytrvalo zahľadení do toho dokonalého Božieho zákona slobody, ak by sme sa o to snažili všetci, úprimne a zo všetkých síl, potom by sa cirkev opäť raz priblížila tej prvotnej, ktorá brala vážne Ježišove slová, jeho vlastné prikázanie, aby sme sa vzájomne milovali tak, ako nás miloval on sám. Potom by naše kresťanstvo nebolo potrebné zdôrazňovať navonok, všetkou tou strojenou okázalosťou, prázdnymi gestami, zbožnými frázami, či mentorovaním ostatných. To nie je cesta, ako získať v spoločnosti prirodzený rešpekt, úctu a predovšetkým dôveru ostatných. Nie podľa toho majú ľudia poznať, že sme Ježišovi nasledovníci. Mali by nás poznať práve podľa toho, čo je prirodzeným vyjadrením úprimnej zbožnosti, to znamená konaním Božieho slova, v milosrdenstve a bratsko-sesterskej láske, ktorá je naplnením celého zákona. A práve o to ide.

Prosme teda ja my Boha a modlime sa, aby sme mali k takejto zbožnosti a bohoslužbe dostatok odvahy, silu a predovšetkým dôveru, že práve tým sa naplní aj zmysel nášho života, na slávu a česť jediného Boha a na prospech ostatných Božích detí. Amen.