(1.1.2019, Veľký kostol)
Text: Józua 1,1-9
1Po smrti Hospodinovho služobníka Mojžiša prehovoril Hospodin k Mojžišovmu služobníkovi Józuovi, synovi Núnovmu, takto: 2Mojžiš, môj služobník, zomrel. Preto teraz vstaň, prejdi cez tento Jordán – ty i všetok tento ľud – do krajiny, ktorú dávam Izraelcom. 3Vám som dal každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, ako som povedal Mojžišovi; 4od púšte a Libanonu až po Veľrieku, po rieku Eufrat, celá krajina Chetejcov, až po Veľké more na západe slnka bude vaším územím. 5Nikto neobstojí pred tebou, kým budeš žiť. Budem s tebou, ako som bol s Mojžišom. Nenechám ťa a neopustím.6Buď silný a odvážny, lebo ty do dedičstva pridelíš tomuto ľudu krajinu, ktorú som prísahou zasľúbil dať ich otcom. 7Len buď silný a veľmi odvážny, aby si konal celkom podľa zákona, ktorý ti prikázal môj služobník Mojžiš. Neuchýľ sa od neho ani napravo ani naľavo, aby si mal úspech, kamkoľvek vkročíš. 8Nech sa táto kniha zákona nevzdiali od tvojich úst, ale rozjímaj o nej vo dne i v noci, aby si sa snažil robiť všetko, čo je v nej napísané; lebo vtedy sa vydarí tvoja cesta a budeš mať úspech. 9Veď som ti prikázal: Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj! Lebo Hospodin, tvoj Boh, bude s tebou, kamkoľvek pôjdeš.
Bratia a sestry,
do nového roku vstupuje každý z nás inak. Máme rôzne nádeje, očakávania, rôzne obavy.
Ale my všetci – pesimisti aj optimisti, plachí a priebojní, ustrašení aj odvážni, chorí aj zdraví, tí, ktorí sú vždy vpredu ale aj tí, čo sú radšej v úzadí, tí, čo sa práve cítia ako skrachovanci, ale aj tí, ktorí si fandia, že predsa všetko zvládnu, tak ako vždy – všetci máme pred sebou úplne novú budúcnosť. Všetkých nás spája to, že nevieme, čo rok 2019 prinesie. Je pred nami ako neznáma krajina.
Józua, ktorý sa má ujať vedenia Božieho vyvoleného národa a voviesť ho do Kanaánu, stojí pred jeho hranicou. Väčšina z nás si tohto muža predstavuje ako nebojácneho hrdinu. Ale podľa toho, čo o ňom z biblických spisov vieme, nebol veľmi rázny a rozhodný. Naopak, skôr uzavretý. Nesmelý. Doteraz bol v Mojžišovom tieni a verne mu slúžil. To mu vyhovovalo, považoval to za bezpečný priestor. Teraz je tento životný úsek za ním. Mojžiš je mŕtvy a na čele veľkého, komplikovaného národa stojí zrazu on. Pred sebou má dravý Jordán, ktorým sa má prebrodiť a krajinu, do ktorej sa má Izraelský ľud nasťahovať. Ale toto územie je obsadené, chránené, vojensky ozbrojené.
To, čo mladý Józua prežíva, by sme mohli pomenovať krízou. Teraz príde k prelomu. Teraz sa rozhodne. Kríza je totiž prechodná situácia, ale kritický stav. Zlom, ktorý nastane, bude znamenať, že teraz bude konečne dobre – alebo úplne zle.
Józua si uvedomuje vážnosť situácie a to mu na odvahe nepridáva. To jediné, čo MÁ, je Boží prísľub: „Vám chcem dať túto krajinu“ a výzvu: „Buď silný a odvážny, nestrachuj sa a nezúfaj“. Táto sa v kázňovom texte opakuje nápadne často, trikrát.
Aj nám sa pri vstupe do nového priestoru zdajú byť niektoré veci jasné, definované, stanovené. Ale či sa podľa našich očakávaní aj naplnia, ostáva otvorené. A z toho máme obavy. Okrem toho, čo sa dá predpokladať, nás mnohé udalosti zaskočia, musíme na ne reagovať bez toho, aby sme sa mohli pripraviť.
Myslíme si, že silní, priebojní, optimisti to majú vždy jednoduchšie. No možno by sme boli prekvapení tým, ako to vidia oni. Ak má totiž človek pôsobiť na iných dôveryhodne, sebaisto, vyžaduje to veľmi veľa energie a vytrvalosti. Ťarcha zodpovednosti za seba, ale aj za iných pôsobí aj veľký tlak. Tento konflikt ostáva len vnútorným, intrapersonálnym konfliktom, často až dovtedy, kým nevyjde na povrch ako náhle vyčerpanie a vyhorenie. Dnes mu medzi nami podliehajú vrcholoví manažéri, ale aj ľudia v pomáhajúcich profesiách, rodičia starajúci sa o malé dieťa alebo deti či partneri, ktorí svojho blízkeho opatrujú.
Józua stojí teraz pred obrovskou výzvou. To, že sa na ňu necíti, je zrejmé z toho, že potrebuje počuť: neboj sa, buď silný a odvážny. Nie raz. Opakovane. Častejšie. Pán Boh sa však nemýli, vie, prečo oslovuje práve jeho.
V roku 1999 popísali dvaja psychológovia zaujímavý fenomén, ktorému sa hovorí „ilúzia nadradenosti“. Podľa Dunning a Krugerových výskumov ide o to, že čím menej vedomostí máme, tým viac sme presvedčení o svojej pravde a tým viac sme si v názoroch istejší. Podľa tohto efektu najmenej kompetentní hodnotia svoje schopnosti najvyššie. Skutoční experti majú naopak tendenciu mierne sa podceňovať. Chápu totiž zložitosť, komplikovanosť a previazanosť vecí. S pribúdajúcou mierou ich vedomostí miera sebavedomia klesá.
Tých najsebavedomejších a najhlasnejších je vždy najviac počuť, no presvedčivosť a ani rétorická zdatnosť nevypovedajú o hodnote názorov ani o osobnostných kvalitách.
Boh do svojej služby často oslovuje ľudí, ktorí sa na zverenú úlohu necítia. A v tom je ich veľkosť, ich autentickosť, ich sila. Je preto dôležité, aby sme to vedeli, nenechali sa ohúriť len povrchom, plytkosťou, aby sme sa v tom, čo uznávame a chceme uznávať, nepomýlili.
Józua pred veľkým životným rozhodnutím zvažuje. Ľud, ktorý má viesť, už z jeho prejavov frustrácií a sebaľútosti pozná, a je mu tiež jasné, že tí, ktorí práve obývajú krajinu, sa budú stavať na odpor. Šance na úspech sú mizivé. A v takej situácii môže prísť sila a odvaha naozaj len zvonku, zhora. Od Boha.
Áno, Józuovi sa stanovený cieľ podarí dosiahnuť len vtedy, keď sa neuchýli od Božieho zákona. Len vtedy sa mu bude dariť. Boží zákon je tým, čo prináša perspektívu. Z neho sa bude dať získať všetko, čo človek pre vstup do nového priestoru potrebuje. Božím zákonom sa má Józua inšpirovať, nechať viesť. To je základ, nekonečný zdroj nových síl. Iba ten, kto si vie z neho načerpať, bude schopný po novom myslieť, po novom hovoriť a po novom konať. Zákon sa nemá vzdialiť od Józuových úst, má o Ňom rozjímať, premýšľať, aby sa snažil konať, čo je napísané.
Ilúzia nadradenosti, ktorú som spomenula v súvislosti s Józuovými zmiešanými pocitmi pritom, keď Ho Boh oslovuje do svojej služby, platí aj pre použitie, vzťah človeka k Božiemu zákonu. Človek, ľudia, ktorí Bibliu denne čítajú, ktorí z nej vedia mnohé naspamäť a pohotovo ju citujú, sa považujú za jej znalcov. Za tých, ktorí majú vysvetlenie na všetko, za majiteľov pravdy.
Mechanické citovanie biblických veršov v situácii bez akejkoľvek snahy človeku či ľuďom porozumieť, je len vytrhnutím z kontextu. Je uchýlením sa od toho, na čo Ho Boh určil, znevážením Boha aj človeka. Tieto výpovede sú často nasmerované PROTI blížnemu, jednotlivcom, skupinám a celým národom. Čím suverénnejšie sa človek pasuje za toho, kto pozná odpoveď na každý problém, tým viac pustoty v inom človeku necháva a dokazuje, ako veľmi Slovu nerozumie. Prehlbuje totiž utrpenie svojho blížneho, svojich blížnych, znemožňuje prístup k ľudským právam a ešte si pyšne myslí, že to robí v mene Božom.
Naopak, ten, kto sa k Božiemu zákonu, k biblickým spisom správa s úctou a pokorou, veľmi starostlivo zvažuje, do akej situácie skutočne patrí.
Už Józuovi, ale neskôr aj prorokom, učeníkom a apoštolom je jasné, že ústrednou líniou Božieho zákona je LÁSKA. Tá, ktorá vidí človeka v jeho neistotách, smútkoch, zlyhaniach a ujíma sa ho, aby sa uzdravil a oslobodil. Vo vtelení, inkarnácii Krista sa Slovo stáva telom. Boh sa stáva človekom, aby sa aj človek stal znovu človekom, človekom podľa Jeho predstáv, človekom na Jeho obraz.
On, Boh, ktorý berie na seba všetky naše obmedzenia, nás oslovuje, oslobodzuje a dáva novú budúcnosť.
Bratia a sestry, tu, v kostole, všetci spolu, nech sú naše povahy, naše motivácie akékoľvek, môžeme zo zdroja Božieho zákona čerpať.
V slove a sviatostiach. V hudbe a každom stretnutí s človekom, ktorý rozumie, že Boží zákon je prikázaním lásky a podľa toho sa aj správa. Tu, v slove a sviatostiach je každému z nás ponúknutá možnosť nechať slovo na seba pôsobiť, rozjímať nad ním a získavať inšpirácie, ako mu dať nový život v našom živote, našich vzťahoch a spoločenstvách.
Tu je čas a priestor, v ktorom sa môžem zamyslieť, čo je pre mňa dôležité, kam smerujem, kým, kam a prečo sa nechávam viesť. Tu je priestor, v ktorom si môžem pripustiť svoje strachy. Uvážiť, čo je a môže byť pre mňa novou krajinou. Aký je môj Jordán, ktorým sa potrebujem prebrodiť. Kto sú ľudia, za ktorých nesiem zodpovednosť tak ako Józua – v rodine, v práci, v menších aj väčších spoločenstvách. Viera v Boha, ktorý je so mnou, sľubuje zmysel, a je jedno, ako môj život práve vyzerá, ako sa vidím a hodnotím ja.
Boh nás pozýva k stolu. Obraz svadobnej hostiny, kráľovskej večere, hojnosti je obraz cieľa, ktorý má na mysli. Pozýva veľkoryso. Všetkých. Každého. Aj tých, ktorých by sme my vyradili, o ktorých si myslíme, že v Božej blízkosti nemajú čo hľadať. O tom, našťastie, nerozhodujeme my.
Svojím slovom a ponukou zmierenia chce Boh pracovať na našej veľkorysosti, otvorenosti a láske. Tá zmení náš pohľad, nepriateľský postoj k iným aj samým sebe, len láska obnoví nášho ducha.
Buď silný a odvážny, silná a odvážna znie dnes, bratia a sestry, nám. Na to, aby sme vstúpili do novej krajiny a zabývali sa v nej. Lebo Hospodin bude s nami kamkoľvek pôjdeme. Amen.
Bože náš,
niekedy je pre nás pohodlnejšie ostať tam, kde práve sme, ostať stáť na jednom mieste. Ostať pri starom, v tom, čo už poznáme, hoci nás to trápi a zaťažuje. Prosíme, daj nám odvahu vykročiť.
Ďakujeme za všetkých ľudí, ktorí nás doteraz viedli, za rodičov, starých rodičov, učiteľov, farárov, za všetkých múdrych ľudí pred nami a pri nás, ktorí nám ukázali, že napriek všetkým ťažkostiam sa dá v živote udržať rovný chrbát a priamy pohľad, žiť pravdivo a čestne.
Zmiluj sa nad nami, keď stojíme pred tým, čo nepoznáme, ustrašení a rozpačití. Pomôž nám prekonať strach a otvoriť sa láske a milosrdenstvu. Prosíme, aby si nám otvoril oči uši a srdce pre tých, ktorí potrebujú, náš čas, záujem, našu blízkosť.
Chráň nás pred povýšenectvom, pred tým, aby sme devalvovali jedni druhých.
Daruj nám odvahu a ochotu, aby sme sa jeden druhého vedeli zastať, aby sme si podporu a povzbudenie neostávali dlžní.
Pomôž nám, aby sme do tohto roka dokázali vykročiť po novom. Amen.