Služby Božie — Pamiatka reformácie (30. 10. 2016, Veľký kostol)
Text: J 17, 20 – 21
Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.
Bratia a sestry.
Pamiatka reformácie je pre evanjelikov každoročne príležitosťou pripomenúť si zásadné udalosti v dejinách kresťanskej cirkvi, ich zmysel a význam, a to nielen pre minulosť, ale predovšetkým pre prítomnosť. Pri tejto príležitosti sa zväčša sústreďujeme na vyzdvihnutie diela reformátorov, ich odhodlania a odvahy odstrániť v cirkvi to, čo bolo deformované a priviesť ju späť k základom, ktorými sú autorita Písma svätého a Božie dielo spásy v Ježišovi Kristovi, pretože ono je naplnením Božieho zákona a zasľúbení daných Abrahámovi a Izraelu, aby celý svet raz mohol byť privedený k jednote ducha, vo zväzku pokoja. Avšak práve preto by pamiatka reformácie nemala začínať a končiť len pri oslave týchto významných postáv našej histórie. V prvom rade a predovšetkým je to príležitosť uvedomiť si to najdôležitejšie, to, že reformácia musí byť pokračujúcim, trvalým procesom v cirkvách, no rovnako v živote každého z nás.
Sola scriptura („iba Písmo“) – práve toto reformačné heslo vyjadruje význam a dôsledky toho, čo znamená a prečo je potrebné reformovať cirkev, aby mohlo stále platiť: ecclesia semper reformanda. Túto potrebu určuje miera kompatibility toho, čo sa v cirkvi zvestuje s tým, čím a ako v skutočnosti žije. Tento proces preto nesmie byť nahradený žiadnou dogmatizovanou tradíciou, nech je akokoľvek cenná a vo svojich teorémach a zdôvodneniach presvedčivá. Inými slovami, v časoch, v ktorých žijeme sa cirkev musí zaoberať v prvom rade otázkami reálneho života, a to v súlade s napĺňaním Božej vôle, ktorú dokonale vyjadril Kristus svojim životom v plnom súlade s prikázaním lásky = kráľovským zákonom. V opačnom prípade sa vzďaľujeme od vlastných princípov židovsko-kresťanskej tradície a tým aj od poslania, ktoré má cirkev v tomto svete plniť – byť soľou zeme a svetlom sveta.
Nič v dejinách tohto sveta a ľudského spoločenstva nie je čierno-biele. V živote človeka je vždy prítomné dobro aj zlo, ktoré sú často vzájomne previazané, čo znamená, že aj to dobré so sebou prináša čosi zlé, prinajmenšom tomu zlému dáva novú príležitosť aktivizovať sa. Túto skutočnosť potvrdzujú aj dejiny kresťanskej cirkvi, a to už od čias bolestného rozdelenia jej židovskej a nežidovskej časti, so všetkými negatívnymi dôsledkami, ktoré toto rozdelenie prinieslo. Najzreteľnejšie to vidno práve v Jánovom evanjeliu, z ktorého sme čítali dnešný kázňový text.
Spoločenstvo veriacich, v kruhu ktorého toto evanjelium vzniklo vyjadrilo svoju vieru v Ježiša ako Krista spôsobom reprezentujúcim filozoficko-teologický synkretizmus neskorej antiky. Ježišov životný príbeh je tu opísaný ako univerzálny chválospev na Božiu múdrosť, milosrdenstvo a lásku, ktoré majú zásadný význam pre život ľudstva i celého sveta, bez ohľadu na etnickú, národnú, kultúrnu či náboženskú príslušnosť a tradície. V pozadí tohto motívu sa však zrkadlí bolestná skúsenosť s núteným odlúčením kresťanských zborov od synagógy. To všetko možno pozorovať aj v slovách Ježišovej arcipastierskej modlitby, v ktorej prosí nebeského Otca o jednotu všetkých veriacich: Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli; ako Ty, Otče, si vo mne a ja som v Tebe, aby aj oni boli v nás, aby svet uveril, že si ma Ty poslal.
Tieto Ježišove slová sú pre nás výzvou, aby sme sa vážne zamysleli nad reálnym stavom, v ktorom žije dnešná Kristova cirkev, paradoxný obraz nejednoty v jednote. Byť jedným telom neznamená uniformitu v predpísanom spôsobe myslenia, konania, či vo viditeľných liturgických prejavoch kresťanskej viery. Byť jedným telom neznamená ani vynucovanie poslušnosti upieraním slobody názoru a slepou konformitou voči cirkevným predstaviteľom. Ide totiž o jednotu Kristovho tela. V ňom, v jeho odpúšťajúcej a seba vydávajúcej láske má byť zjednocovaná naša pluralita.
Skutočnosť je však diametrálne odlišná. Konfesionálna roztrieštenosť, neústupnosť a extrémny konzervativizmus, či predpojatosť a predsudky, to všetko naďalej rozdeľuje Kristovu cirkev – jeho telo – na čoraz menšie časti. Tento stav je v príkrom rozpore s Ježišovými slovami. Ježišova modlitba za jednotu veriacich nás má preto privádzať k pokániu a k úprimnej prosbe o odpustenie, za všetko, čím sme si ublížili, za všetky nespočetné tragédie a bolesť, ktorú sme si vzájomne spôsobovali a žiaľ, stále spôsobujeme, a to nielen kresťania kresťanom, ale aj voči ostatným. Našim poslaním je byť súčasťou Božích zasľúbení daných Izraelu, nie jeho nahradením, ale vedno s ním. Pretože Izrael je večným Božím vlastníctvom medzi všetkými národmi (Ex 19, 5), je Bohu kňazským kráľovstvom a svätým národom (Ex 19, 6). Pamätajme bratia a sestry na slová apoštola Pavla. My, kresťania sme „vštepení“ do šľachtenej olivy Izraela a nie my nesieme jej koreň, ale on nesie nás (R 11, 13 – 24). Iba ako jeho súčasť môžeme a aj máme byť a ostať svetlom ostatným národom, a to jedinečným spôsobom života, ktorý vydáva svedectvo o jedinom Bohu a Jeho stvoriteľskom zámere priviesť ľudstvo i svet k dokonalej harmónii Božieho pokoja, keď život dosiahne svoju esenciu, plnosť Božieho obrazu.
Práve toto poslanie vyjadruje slovo „svätý“. Byť „svätým“ neznamená mravnú, fyzickú, ani intelektuálnu dokonalosť, neznamená to ani absolútne poznanie Boha. Znamená to žiť, obrazne povedané, v Božom priestore, vo vedomí trvalej Božej prítomnosti, no nie sám, ale spoločne s ostatnými. Preto je reformácia potrebná v každom období, vždy a všade, aby bolo možné skutočne vytvárať jednotu cirkvi v jej rôznosti, a nie len o nej hovoriť, alebo sa za ňu modliť.
Ježiš prosí nebeského Otca za jednotu všetkých, aj za našu jednotu, aby prostredníctvom tejto jednoty uveril celý svet, že v evanjeliu možno poznať živého milostivého Boha, ktorý sa nám stal v Kristovi Otcom. Môžeme a máme mu dôverovať a On nás svojim Duchom dokáže pretvárať na nové stvorenie, ktoré ako dobrý strom, bude prinášať dobré ovocie. Nie človek a jeho vlastná spravodlivosť, ale Boh so svojou milosťou. Justificatio sola fide – ospravedlnenie iba vierou znamená začiatok reformácie cirkvi.
Treba však zdôrazniť, že to je stále iba začiatok. Nie všetko, čo reformácia priniesla do života cirkvi bolo a ostalo len dobré. Ako sme už povedali na začiatku, v živote ľudského spoločenstva to dobré vytára priestor aj pre to zlé. Pôvodne úprimný zámer a túžba vytvoriť jednotu cirkvi dôrazom kladeným primárne na Písmo sväté a osobnú vieru v Božie vykupiteľské dielo v Ježišovi Kristovi, boli postupne stále viac nahrádzané dogmatizovaním a teoretizovaním viery, čoho výsledkom je narastajúce odcudzenie a stále väčšie atomizovanie Kristovej cirkvi.
V reformačnom úsilí je preto potrebné stále a vytrvalo pokračovať. Musíme teda opäť kráčať až k Ježišovmu krížu, ktorý znamená koniec ľudského sebaoslavovania. Len tak možno spoznať hranice vlastných možností. Len tu môžeme nazrieť do svojho najhlbšieho vnútra, vstúpiť do seba a nechať sa reformovať, to jest pretvárať Božím Duchom. Len vtedy naša cesta dosiahne cieľ a kríž vystrieda prázdny hrob, život zvíťazí nad smrťou. V tomto vedomí sa už tu začína niečo zásadne nové, niečo, čo možno prijať iba vierou, v dôvere, že už tu v časnosti začína nový vek aj pre nás, nový život človeka, ktorý je Bohom akceptovaný a prijatý v Ježišovi Kristovi na milosť.
Bratia a sestry, aj my dnes si preto musíme položiť otázku, ako s touto výzvou naložíme. Všetci sme totiž vystavení pokušeniu svoje úprimné presvedčenie, že už sme dosiahli to pravé poznanie pravdy, vnucovať aj ostatným. Chceme meniť iných na svoj obraz, pričom strácame to najcennejšie – schopnosť rozpoznať, v čom a ako sa má skutočne prejavovať viera v Boha a čo to vôbec znamená veriť v Boha. Rovnako tak sme v pokušení spoliehať sa na Božiu milosť a ospravedlnenie v Kristovi, akoby šlo o zázračnú pilulku, ktorú stačí prehltnúť a žiť ďalej v presvedčení, že zaberie, nič viac už urobiť netreba.
Nebezpečenstvo je teda stále prítomné, je súčasťou stále prítomného zápasu o živú vieru, ktorej vzorom je Ježiš Kristus. On je „cestou, pravdou a životom“. Tri jednoduché, no zároveň tajuplné slová. Čo to však znamená? Znamená to v prvom rade prestať vnímať kresťanskú vieru ako náboženstvo, a začať ju žiť ako cestu, ktorá je nasledovaním príkladu života Ježiša Nazaretského, v ktorom tvorivá láska agapé premieňa to staré na nové, v dokonalom súlade s Božou vôľou milovať Boha a učiť sa milovať človeka, zbožnosť a spravodlivosť, dve spojené nádoby. Tento spôsob života znamená zároveň možnosť poznávať dynamiku toho, čo nazývame pravdou a tým sa približovať stále viac k tej jedinej, dokonalej pravde, ktorou je Boh sám. Takýto život, vytrvalé putovanie touto cestou, napokon človeka privedie až do cieľa, k životu večnému.
Toto poznanie nás, bratia a sestry, môže naplniť pokojom, ale aj pokorou a odvahou dať všetky svoje sily Bohu a zápasiť spolu s ním o jednotu Božieho ľudu a cirkvi v tomto svete a mať tak účasť na naplnení Božích zasľúbení, tak ako nám ich predstavil Pán Ježiš Kristus v blahoslavenstvách, ktoré sme dnes počuli v spievanom evanjeliu. Pamätajme na to aj dnes, v čase, keď si pripomíname požehnané dielo reformácie. Modlime sa všetci za opätovnú jednotu Božieho ľudu v tomto svete, avšak nezabúdajme, že v súlade s touto modlitbou sme povinní aj žiť. Jej vypočutie a naplnenie tak závisí aj od každého z nás. Chráňme si toto poznanie a verme v jeho zachraňujúcu moc. Aby sme mohli spolu so žalmistom vyznať aj my slová (Ž 19, 15): Nech sú Ti po vôli reči mojich úst a rozjímania môjho srdca pred Tebou, ó Hospodine, moja skala a môj Vykupiteľ! Amen.