Text: Fil,2,12.13
A tak, moji milovaní, ako ste vždy boli poslušní, nielen v mojej prítomnosti, ale ešte viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie. Však Boh je ten, ktorý pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu.
Bratia a sestry,
prepojenie dvoch v kalendári za sebou nasledujúcich sviatkov – sviatok pamiatky reformácie a pamiatky zosnulých – sa nám môže na prvý pohľad javiť ako nezlučiteľné. Prvý pozýva k prejavu nárokov, kritike, ktorá si žiada energiu, istotu a plné nasadenie, a druhý nás inšpiruje zastaveniu, hĺbaniu, k odovzdanosti.
Augustínsky mních, mladý profesor teológie vo Wittenbergu Martin Luther však práve podvečer pamiatky zosnulých využil na to, aby svojimi výpoveďami proti odpustkom poukázal na všeobecný úpadok cirkvi. Cirkev, opitá mocou a bohatstvom strácala všetky zábrany. Nízka kultúrna a vzdelanostná úroveň kňazov, korupcia a škandalózny biznis s odpustením – to všetko bolo únikom od pôvodného poslania, a istou cestou k likvidácii. Takáto cirkev strácala svoju životaschopnosť, hynula vo svojej podstate.
Vyjadrenie potreby radikálnej zmeny, ktoré Luther zhrnul do 95 výpovedí, malo podnietiť akademickú diskusiu. Tí, ktorí za duchovný život v cirkvi niesli zodpovednosť, o ňu nestáli.
Cirkvi v každej dobe by mimoriadne prospelo, keby bola schopná a ochotná načúvať kritickým hlasom v jej vnútri, a pripustiť, že konflikt nemusí byť katastrofou, ale šancou, smerujúcou k rastu. Ak cirkev túto ochotu načúvať a skúmať samu seba vo svetle nových potrieb a výziev súčasníkov stratí, prestane byť zrozumiteľnou. Odizoluje sa – od Boha aj od človeka. A vtedy je nevyhnutné, aby sa objavil človek, alebo ľudia, ktorí v nej, ale aj mimo nej prijmú úlohu proroka. Nie toho, ktorý predpovedá budúcnosť. Toho, ktorý podľa vzoru biblických prorokov nemôže voči tomu, čo sa okolo neho deje, ostať ľahostajným. Proroka, ktorý má odvahu pomenovať realitu a upozorniť na to, že môže priniesť nepríjemné dôsledky.
Prorokov, reformátorov vnímame ako hrdinov: silných, statočných a sebaistých, ktorí majú vždy dosť múdrosti a duchaplnosti vzdorovať zlu, krivde a naivite a vedia za sebou strhnúť davy. Podľa biblického svedectva to však také jednoznačné nebolo a nie je.
Aj proroci sú len ľudia. Ostávajú osamelými, vysmiatymi a spochybňovanými. Aj oni boli a sú zmietaní pochybnosťami a krízami. Čelia totiž závisti, nenávisti tých, ktorí ich podozrievajú z najhorších úmyslov, lebo v nich cítia ohrozenie.
Povolanie prorokov v Biblii nesprevádza nadšenie. Ľudia, ktorých Boh oslovuje k spolupráci, vyjadrujú obavy z toho, že na ňu nemajú schopnosti, že nároky tohto povolania sú nad ich sily.
Mojžiš sa necíti dosť výrečný, Jeremiáš dosť skúsený. Mojžiša po výborne zvládnutom dramatickom odchode z Egypta unavený ľud na púšti znechucuje a deptá. Jeremiáš je tiež po čase, kedy svojím súčasníkom oznamuje Boží súd, vystavený psychickému, neskôr aj fyzickému násiliu. A autor SZ spisu tlmočí jeho vnútorné boje: „Zvábil si ma, Hospodine, a ja som sa dal zvábiť, uchopil si ma a premohol. Som terčom posmechu celý čas, každý sa mi posmieva. Lebo len čo sa ozvem, musím vykríknuť: Násilie a skaza! – volať. Lebo slovo Hospodinovo mi slúži na hanu a výsmech celý čas. Keď si však poviem: Nebudem Ho spomínať a nebudem už kázať v Jeho mene, tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzem. Lebo som počul šepot mnohých: Hrôza zo všetkých strán! Udajte ho! Udajme ho! Všetci, ktorí sú mi priateľmi, striehnu na môj pád. Azda sa dá zviesť; potom ho premôžeme a pomstíme sa mu.“ Jer 20,7.8.9
Byť prorokom znamená teda znášať vzdor, nutnosť ustáť zložité vnútorné zápasy. A to si žiada veľmi veľa námahy. Preto je ľudí, ktorí by tlmočili Božiu vôľu, medzi nami tak málo.
Ťažkáme si, že nám chýbajú osobnosti, ktorí by nás viedli, niet tých, ktorí by boli ochotní vziať na seba riziko neúspechov a strát.
Ale nie je to aj o nás? Nepodliehame apatii? Nežijeme vo vzťahoch, v rodinách a spoločenstvách tak, ako nám to vlastne NEvyhovuje? Nehromadí sa v nás jed, sklamanie z ľudí a prostredia natoľko, že ochromuje našu životaschopnosť?
Nepoddávame sa strachu a neistote len preto, že máme nereálne očakávania a síce, že zmeny, o ktorých tušíme, aké by boli pre nás ako jednotlivcov alebo spoločenstvá užitočné, urobí niekto namiesto nás?
Úlohu proroka zveruje Boh do kompetencie aj nám.
Je na mne a na Tebe, brat, sestra, či sa necháme motivovať – k obnove svojich vzťahov, svojich rodín, a potom aj cirkvi aj spoločnosti, a to aj za cenu, že sa budeme musieť niečoho vzdať, za cenu neistôt a strát.
To, čo nás od tohto rozhodnutia odrádza, je strach. Pozorujeme totiž, že zastať sa slabého, poukázať na neúprimnosť, faloš a príčiny nepokoja obnáša nepochopenie. Vidíme, že tí, ktorí majú odvahu pomenovať to, čo iní radšej potichu strpia, narážajú na odpor. V každej dobe sa totiž lepšie počúvajú falošní proroci, ktorí, ako čítame v Jeremiášovi, (8, 12) ktorí „povrchne liečia ranu dcéry môjho ľudu a vravia: ,Pokoj, pokoj´… ale niet pokoja.“
Všeobecnosť cirkvi otvorenosť sa odvíja od toho, čo v nej môže stretnúť milostivého Boha naozaj každý. Ako v nej stretávame, ako prijímame ľudí, ktorí sú iní ako my?
Zmeny do cirkvi / neprinesú výsledky synody najpočetnejšej kresťanskej cirkvi o rodine, ani charizmatické osobnosti. Obnova cirkvi sa však môže začať – a to každodenným pokáním každého z nás. Nová reformácia sa začne „zdola“.
Apoštol Pavel píše: „A tak, moji milovaní, s bázňou a s chvením konajte svoje spasenie. Toto usmernenie nám evanjelikom, protestantom neznie. Veď práve reformačné Sola gracia, Sola fide, Sola scriptura, Sola redemtione Christi – jedine z milosti, jedine z viery, jedine z Písma a z Kristových zásluh môže byť človek ospravedlnený, je ubezpečením o tom, že na našej záchrane pracuje predovšetkým Boh!
Pavel pre vyjadrenie „konajte“ používa grécky pojem „katergazesthai“, ktoré znamená, že niečo môže/má byť vedené k dokonalosti, plnosti. Ako keby chcel apoštol povedať: Nezastaňte na polceste. Neuspokojte sa s polovičnou záchranou. Nestavajte pri pocitoch, pri „aha“ momentoch, zážitkoch nadšenia a pozdvihnutia, pri ktorých by ste hovorili Kristu tak ako Peter na hore premenenia: ´Pane, dobre nám je tu. Ak chceš, urobím tu 3 stánky, ostaňme tu, oddelení od starostí a bied.´
Apoštol nás teda podnecuje k aktivite na zdokonaľovaní a k vytrvalosti, aj k znášaniu kríz a krížov, ktoré sú a budú s touto úlohou spojené.
Ale pokračuje: „Boh je ten, ktorý pôsobí vo vás…“ a tu používa Pavel slovo „energein“, ktoré vyjadruje Božie konanie, ktoré je vždy efektívne, účinné. Je to pôsobenie, ktoré v nás prebúdza túžbu po spáse, láske a pokoji až dovtedy, kým sa v nás niečo nepohne, kým sa ku konaniu a uskutočňovaniu zmien nerozhýbeme.
Bratia a sestry,
bez spolupôsobenia človeka je aj Boh bezmocný. Aj na obdarovaní musia byť vždy zaangažované dve strany – ten, kto dáva a ten, kto prijíma.
Boh nám núka spásu, bez Jeho ponuky by nebolo záchrany. Ale záchrana sa uskutoční len v človeku, kto počuje Božie volanie, prijme to, čo mu Boh ponúka a robí, čo mu Boh prikazuje.
Pavel nás teda povzbudzuje, aby sme sa odhodlali k zmenám, aby sme sa každý deň snažili o posun. Naša deformácia, stagnácia, naše nešťastie je o tom, že tápame v sebaľútosti a v tých istých chybách a omyloch. Sami, dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia sa tak stávame obeťami a otrokmi starých vzorcov správania.
Pavel odporúča, aby sme svoju záchranu konali s bázňou a trasením. Nejde však o strach pred trestom, ale o bázeň, ktorá je prejavom uvedomenia vlastnej slabosti a zraniteľnosti. Nevedie však do izolácie, k úniku od Boha – ale naopak, k Jeho hľadaniu a túžbe nesklamať.
Napätie, ktoré pred nás kladie aktivita smerujúca k neustálym – malým aj veľkým zmenám, a dôvera v mocného Boha vtedy, keď už neviem a nemôžem konať sám, je v našom živote neustále prítomné.
Boh je Ten, ktorý pôsobí, aby sme aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu. A aby sme mali dôveru v to, že sú veci, ktoré za nás dokoná On sám.
Najvyšší prorok, kňaz a kráľ Kristus završuje cestu na zemi na kríži s hodnotením, že je „Dokonané.“
Siahanie po dokonalosti, po radikálnej premene sa v tomto svete nezaobíde bez kríža. Ale tam, kde my vidíme len koniec, je nový začiatok.
To, že si v týchto dňoch spomíname aj na zosnulých, môže mať pre našu obnovu, reformáciu väčší význam ako si myslíme.
Smrť iných nás totiž konfrontuje s vlastnou smrťou.
Často nás pri rozlúčke s najbližšími týrajú pocity viny, že sme pri svojich blízkych nebdeli dostatočne, alebo pochybnosti, či sme využili všetky možnosti, ktoré by mohli život predĺžiť a skvalitniť. Vždy sa nájde niečo, čo si môžeme vyčítať…
Pod touto poctivo vyzerajúcou sebareflexiou a prajnosťou je však ukrytý aj vzdor – vzdor prijať svoj ľudský údel, odmietanie smrteľnosti, túžba smrť odvrátiť.
Ak sme však aj pri stretnutí so smrťou milovaného človeka schopní pokánia, trúfneme si stretnúť samých seba bez masiek, bez pretvárky, môže v nás tento zážitok vyvolať radikálnu, pozitívnu zmenu, posunúť nás k múdrosti a novej hĺbke bytia. Mnohí smrteľne chorí ľudia majú pocit, že práve teraz majú iných čo naučiť o živote.
Čeliť vlastnej smrti je najsilnejší hraničný zážitok. Všetky hodnoty a priority v človeku usporiada nanovo. Ale existujú aj mnohé ďalšie hraničné zážitky – vážna choroba, zranenie, rozvod, neúspech v práci, odchod do dôchodku, alebo aj významné životné jubileá.
Aby sme sa v týchto situáciách nepoddali zúfaniu a bezradnosti, bolo by užitočné mať pri sebe človeka, ktorý bude s nami. Človeka, ktorý dokáže uniesť trpkosť a beznádej. Človeka, ktorý nám bude venovať pozornosť a načúvať nám bez predsudkov, bez mentorovania.
„Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie úrodu.“
V každom z nás sú totiž , bratia a sestry, časti, zážitky a udalosti, ktoré by nám prospelo opustiť.
Pravdu o samom sebe, momenty, ktoré nás povedú k pokániu a potom aj zmene, nájdeme len vtedy, ak ich budeme naozaj hľadať. Skutočná pravda pre nás je totiž tá, ktorú objavíme sami.
Výzva, aby sme konali svoje spasenie, ale zároveň dopustili, aby v nás konal svoje dielo Boh, trvá a bude trvať. Do konca nášho života, do konca sveta.
Poctivá reakcia na Božie konanie, pravdivá odpoveď Bohu na Jeho dielo nás bude stáť veľa viery, dobrej vôle, úsilia a obetí. Ešte potrvá, kým prinesie svoje ovocie. Ale môžeme sa spoľahnúť na to, že príde deň, kedy ju Boh ocení. Svojím úspechom a požehnaním. Amen.