Text: Mt 23,1-5,23-24
Vtedy hovoril Ježiš zástupom a svojim učeníkom: Na stolicu Mojžišovu posadili sa zákonníci a farizeji. Čokoľvek by vám hovorili, konajte a zachovávajte, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú, zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia, ale sami nechcú ich pohnúť ani prstom. A všetky svoje skutky konajú, aby ich ľudia videli. Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že dávate desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávate, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto ste mali činiť a tamto nezanedbávať. Slepí vodcovia! Preciedzate komára, a prežierate ťavu.
Biskup Starokatolíckej cirkvi v Česku Dušan Hejbal napísal: „ak je cirkev živým organizmom, musí ako živý organizmus reagovať na podnety živého sveta. Nesmie jej byť ľahostajné, že je spoločnosť, (konkrétni ľudia) dráždená arogantnými, mocichtivými a majetkuchtivými snaživcami. Ak chce byť vierohodná, musí vedieť vystúpiť proti každej štruktúre nespravodlivosti. Musí ju byť počuť, ako sa zastáva chudobných rodín, starých opustených ľudí, minorít, musí demaskovať demagogické reči… Musí sa zastávať chorých v stále neistom systéme zdravotníctva, musí sledovať dodržiavanie ľudských práv vo všetkých sférach, musí hovoriť pred mocnými tohto sveta v prospech maličkých. Musí byť prorockým hlasom a činom. Musí byť evidentné, že slúži. Aj tým málom ľudí a prostriedkov musí slúžiť. Ak chce byť cirkvou živou, musí byť všade tam, kde o niečo ide, prestať sa vyhovárať že „nie sú ľudia, nie sú peniaze, nie je čas“, vedieť svoju vieru zvestovať, sláviť, ale tiež uplatňovať, byť múdrymi hospodármi, ktorí vynášajú zo svojich zásob veci nové i staré s citom a porozumením, nemýliť si demokraciu s bezbrehou nezodpovednosťou, vedieť hodiť za hlavu sakristijnú zatuchnutosť a cirkevné pokrytectvo, vracať sa ku koreňom, ale naozaj ku koreňom, a predovšetkým ďalej prinášať evanjelium o Bohu, ktorý je nám, svojim milovaným deťom, otcom i matkou, o Ježišovi Kristovi, ktorý je naším bratom a o Duchu, ktorý nám dáva odvahu a silu na svedectvo o Božej láske.“
Bratia a sestry,
s týmito a inými múdrymi slovami o cirkvi, o kresťanskom živote sa radi stotožňujeme. Áno, tušíme, vieme, ako by to medzi nami, ktorí si hovoríme „bratia a sestry“, malo byť. Faktom však je to, že to tak nie je. To, čo vyznávame, čomu veríme, je niečo iné ako to, čo uplatňujeme.
Ježiš Kristus hovorí na adresu ľudí, ktorí sa majú o zverených ľudí starať, a majú ich viesť, ostrú kritiku.
Komu však táto kritika patrí? Koho sa týka? Sme presvedčení, tí iní sú pokrytci, musia sa zmeniť. Ja nie. My nie.
Vstupujeme do obdobia pôstu, obdobia, v ktorom si pripomíname utrpenie a smrť Ježiša Krista. Toto obdobie by pre nás mohlo znamenať, že si budeme vyhľadávať priestor pre stíšenie, sebareflexiu, ktorá by viedla k obnove a slobode.
Nikto z nás nie je totiž slobodný od záťaží, rizík a pokušení, ktoré evanjelista menuje v 23. kapitole svojho evanjelia.
Aj my sa často – ako zbožní okolo Ježiša vidíme v pozícii majstrov slova. Ľudia okolo nás vnímajú však omnoho viac ako slová.
Z nášho pohľadu, z nášho tónu a gest – z reči tela, ktoré robíme nevedome, bez kontroly – vycítia, či ich prijímame, alebo nimi pohŕdame.
Môžeme byť vzdelaní, sčítaní, môžeme sa v Božom slove dobre vyznať – a naše slová o Bohu môžu byť pravdivé – ale … pokiaľ z nás v kontakte, v rozhovore s iným cítiť pýchu, nadradenosť, prevahu, iný človek rýchlo zistí, že nie sme autentickí, že pokoru a milosrdenstvo iba hlásame.
Ježiš nás v texte varuje pred kresťanstvom, ktoré je teatrálne. O farizejoch a zákonníkoch hovorí: „Všetky svoje skutky konajú, aby ich ľudia videli…“
Pokiaľ v nás, našich rodinách, našich vzťahoch s blízkymi ľuďmi vládne ľahostajnosť, ak sú medzi nami zrejmé napätia, a snažíme sa predstierať, že je všetko v poriadku, zaraďujeme sa tým k pokrytcom.
Sme takí zaujatí sami sebou, že iného nie sme schopní ani počúvať. Chceme hneď radiť, chceme poučovať. Pre človeka, ktorý potrebuje len našu blízkosť, spolupatričnosť, je vtedy ťažké necítiť sa neschopným.
Ježiš však tento postoj pranieruje. V Jeho BEDA znie zároveň hnev, ale aj smútok, obžaloba – obvinenie, ale aj bolesť.
Aj hnev je prostriedkom vyjadrenia zápasu o človeka, áno, prejavom lásky – toho, že Bohu na nás stále záleží.
Zákonníkov a farizejov označuje Ježiš ako pokrytcov preto, že predstierajú niečo, čím v skutočnosti nie sú.
Ich zbožnosť sa sústreďuje na zachovávanie vonkajších predpisov, ale vo vnútri sú tvrdí, nemilosrdní, skryto alebo aj otvorene agresívni.
Desiatky, ktoré sa Matúš v texte spomína, sa podľa Mojžišovho zákona odovzdávali z hlavných obilnín. Mäta, kôpor a rasca sa pestovali len v malých záhonoch a používali na varenie, niektoré aj na liečebné účely. Farizeji a zákonníci v Ježišovej dobe si však dávali záležať, aby desiatky prinášali aj z nich, aby ukázali, ako vážne to s vďačnosťou Bohu myslia. Ježiš tiež používa absurdný príklad – obraz človeka, ktorý si preciedza tekutinu, aby s ňou nevypil komára, mušku, ale vzápätí prehĺta ťavu. Samozrejme, to čo hovorí, je nelogické, iracionálne, no Ježiš sa tým snaží len vyhrotiť to, čo prehliadame.
Aj my sa niekedy uchyľujeme k puntičkástvu, k tomu, že sa nesmiernym pocitom vlastnej dôležitosti venujeme tomu, čo riešiť vieme. Mali by sme skúmať, či týmto veciam, v ktorých sa snažíme „ukázať sa“ nepripisujeme neadekvátne veľký význam – na úkor iných. Mali by sme sa zamyslieť, či pritom, že sa v istých problémoch „realizujeme“, netolerujeme u seba aj okolo seba do neba volajúce absurdity. Tolerujeme, znášame ich nie preto, že sme veľkorysí, ale preto, že si s nimi nevieme poradiť.
To, že strácame zmysel pre proporcie, však Ježiš vidí – a reaguje na to.
Vždy sa stavia na stranu toho, kto na naše pokrytectvo dopláca – slabého, utlčeného, osamelého, obvineného. A preto je Jeho „beda“ evanjeliom pre všetkých, ktorí presadzovaním, predvádzaním sa farizejov trpia. Odhaľuje, že ak vie niekto robiť dojem, angažovať sa, pôsobiť ako zanietený veriaci, ešte vôbec neznamená, že to s Bohom myslí vážne.
Nie je nič ľahšie, a žiaľ ani také nezvyčajné ako dodržať všetky vonkajšie prejavy zbožnosti a ostať vo svojom vnútri úplne bezbožným.
Bratia a sestry,
keby sme mali byť úprimní, museli by sme si priznať, že motivácie farizejov nie sú cudzie ani nám.
V koľkých veciach sa aj my – každodenne snažíme nedávať najavo to čo prežívame, čo si myslíme, ale núkame to, čo chcú ľudia vidieť a počuť? Klameme tak ich aj samých seba.
Absurdity, ktoré Ježiš uvádza ako príklad, sú pre nás niekedy také bežné, že ich znášame – bez toho, aby sme mali potrebu meniť ich.
Naše spoločenstvá v rodinách, vzťahoch na pracovisku – vzťahy na každej úrovni si žiadajú radikálnu zmenu. Prvým predpokladom k nej je však priznať si fakt, že tú zmenu potrebujem JA sám.
Aj Ježišovo BEDA je dôležité počuť a prijať. Je dôležité uznať si, že nie som taký neomylný, čestný a spravodlivý, ako sa snažím pôsobiť. Ale ak sa tak stane, smiem vedieť, že sa Boh v Kristu stavia na moju stranu. A aj to, čo vyzerá ako slabosť, bezradnosť úplne otočí. V môj prospech.
Ak chce byť cirkev vierohodná, musí ju byť počuť – musí sa prejaviť voči nespravodlivosti, urážkam tých, ktorí sa nevedia a nevládzu brániť.
To, že sa v spoločnosti tento hlas cirkvi zatiaľ stráca, je dôsledkom toho, že sa aj v nej uplatňujú farizejské, pokrytecké praktiky. Ale zmena je možná. Môžeme, máme ju začať práve my. Amen.