Popolcová streda, 14. 2. 2018, Malý kostol, Bratislava
Kázeň:
Text: Mt 4,1-11
Nato Duch viedol Ježiša na púšť, aby ho tam diabol pokúšal. Ježiš sa postil štyridsať dní a štyridsať nocí, až napokon celkom vyhladol. Prišiel k nemu pokušiteľ a povedal: Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby. On mu však odpovedal: Je napísané: Človek bude žiť nielen z chleba, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst. Diabol ho potom vzal do svätého mesta, postavil ho na chrámové cimburie a povedal mu: Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu. Veď je napísané: Svojim anjelom prikáže o tebe, a vezmú ťa na ruky, aby si si neudrel nohu o kameň. Ježiš mu odpovedal: Napísané je však aj: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha. Nato ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal mu: Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať. Vtedy mu Ježiš odpovedal: Odíď, satan! Lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť. Tu ho diabol opustil a vtom prišli anjeli, ktorí mu posluhovali.
Vstupujeme do pôstneho obdobia. Prečítaný biblický príbeh vytvára súvislosť medzi pôstom a pokúšaním. Človek, ktorý sa cvičí v sebadisciplíne je zvlášť náchylný na to, aby podliehal rôznym pokušeniam.
Dalo by sa iste, na základe tohto príbehu, hovoriť veľa o tom, ako si máme v pôste odriekať, to čo máme najviac radi: čokoládu, televíziu, fejsbúk, alkohol… Je však podstatou tohto príbehu, je podstatou pôstu naozaj obmedzovanie sa vo vlastných pôžitkoch? Prorocký text z Izaiáša nám už ukázal, že to tak nie je. Pozrime sa teraz týmito očami aj na príbeh Ježišovho pokúšania a položme si otázky: Na čo sa spoliehame? Koľko slobody znesieme? Dá sa vôbec veriť Bohu, keď – hoci je mocný – vydáva Ježiša satanovi?
Odpovede hľadajme dnes trocha netradičným spôsobom. Pomôže nám velikán svetovej literatúry, Fiodor Michailovič Dostojevskij. V románe Bratia Karamazovci rozpráva jeden z bratov, Ivan, svojmu zbožnému bratovi Aľošovi fiktívny príbeh. Kristus sa vráti na zem. Do španielskej Sevilly. Vzkriesi k životu mŕtve dievča. Okolo práve prechádza starec, kardinál Veľký inkvizítor. Krista nechal okamžite zatknúť a odsúdil ho ako kacíra.
V predvečer popravy ho navštívi v cele. Dostojevskij tu rozvinul úžasný monológ inkvizítora, ktorý odsudzuje Krista práve preto, že dokázal obstáť v pokušeniach. Ponuky pokušiteľa boli totiž podľa neho rozumné. Svedčili o jeho hlbokom poznaní človeka. Chlieb, divy a moc – tým by Kristus dokázal uspokojiť všetky potreby ľudstva. Namiesto toho tieto možnosti odmietol a tým dal ľuďom slobodu. Tú však nezvládli.
Započúvajme sa do úryvkov tohto monológu a premýšľajme nad sebou a dnešným svetom.
„Rozhodni sám, kto mal pravdu, ty, či ten, ktorý sa ťa vtedy opytoval! Rozpomeň sa na prvú otázku; síce nie doslovne, ale zmysel je tento: Chceš ísť do sveta a ideš s holými rukami, s akýmsi sľubom slobody, ktorý vo svojej prostote a vo svojej prirodzenej nesputnanosti nemôžu ani pochopiť, ktorého sa boja a desia – lebo nikdy, nikdy nebolo nič neznesiteľnejšie pre človeka a ľudskú spoločnosť ako sloboda!
A či vidíš tie skaly v holej, rozpálenej púšti? Premeň ich na chleby a ľudstvo pobeží za tebou ako stádo, vďačné a poslušné, aj keď sa vždy bude triasť strachom, že vzdiališ od nich ruku svoju a odoberieš im svoje chleby.
Ale ty si nechcel odňať človeku slobodu a odmietol si ponuku, lebo usúdil si aká je to sloboda, keď je poslušnosť kúpená chlebmi! Odpovedal si, že nielen chlebom živý je človek, ale vieš, že práve v mene toho istého pozemského chleba povstane proti tebe duch zeme a bude s tebou bojovať a zvíťazí nad tebou a všetci pôjdu za ním volajúc: Kto je podobný šelme tejto, ona dala nám oheň z nebies! Či ty vieš, že prejdú storočia a ľudstvo vyhlási ústami svojej múdrosti a vedy, že zločinu niet a teda niet ani hriechu, že sú iba hladní. Najprv ich nakŕm, až potom žiadaj od nich cnosť.
……
Zabudol si azda, že pokoj, ba i smrť sú človeku milšie ako slobodná voľba v poznaní dobra a zla? Nič nie je pre človeka zvodnejšie ako sloboda jeho svedomia, ale nič nie je ani trýznivejšie. A tu namiesto pevných základov, čo by uspokojili ľudské svedomie raz navždy – všetko, čo si im dal, je neobyčajné, záhadné a neurčité, všetko to presahuje ľudské sily, čiže konal si, akoby si ich vôbec nemiloval – a to kto: ten, ktorý prišiel dať za nich vlastný život. Namiesto, aby si sa zmocnil slobody ľudí, zväčšil si ju a obremenil mukami duševné kráľovstvo človeka na veky. Zatúžil si po slobodnej láske človeka, aby šiel za tebou slobodne, tebou očarený a uchvátený. Namiesto pevného starého zákona musel odvtedy človek sám slobodným srdcom rozhodnúť, čo je dobro a čo zlo, a vodcom mu bol iba tvoj obraz pred ním – ale neuvážil si, že človek napokon zavrhne a zaprie i tvoj obraz a tvoju pravdu, ak ho zgniavia takým strašným bremenom, ako je sloboda voľby.
……
Ó, ty si vtedy pochopil, že keby si urobil ten krok, len pohyb, že sa hodíš dolu, tým by si hneď pokúšal Boha a stratil všetku vieru v neho a rozbil by si sa o zem, ktorú si prišiel spasiť, a že by sa zaradoval múdry duch, ktorý ťa pokúšal. Ale opakujem, koľko je takých ako ty? A či si sa ty naozaj mohol nazdať, hoci len na chvíľu, že ľudia budú mať dosť sily, aby zniesli podobné pokušenie? Azda je ľudská príroda stvorená tak, aby ľudia odmietli zázrak a v takých strašných momentoch života, v momentoch svojich najstrašnejších, základných, bolestných vnútorných otázok ostali len so slobodným rozhodnutím srdca? Och, ty si vedel, že sa tvoj čin zachová v knihách, dôjde do hlbín časov a na posledné hranice zeme, a dúfal si, že nasledujúc ťa, i človek ostatne pri Bohu a nebude žiadať zázrak. Ale nevedel si, že len čo človek zavrhne zázrak, hneď zavrhne i Boha, lebo človek nehľadá, netúži, nedychtí ani tak po Bohu, ako po zázrakoch. A pretože človek nemá síl ostať bez zázraku, navymýšľa si nové zázraky, už vlastné a pokloní sa už znachorskému zázraku, babskému čarovaniu, aj keby sto ráz bol buričom, kacírom a bezbožníkom. Ty si nezostúpil z kríža, keď ti volali, posmievajúc sa a rúhajúc sa ti: Zostúp z kríža a uveríme, že si to ty. Nezišiel si, lebo zas len si nechcel zotročiť človeka zázrakom a túžil si za slobodnou vierou, a nie za otrockým vytržením nevoľníka pred mocou, ktorej sa raz navždy zľakol.
…….
Ó, my ich presvedčíme, že len vtedy budú slobodní, keď sa v náš prospech zrieknu svojej slobody a podrobia sa nám. A čo, budeme mať pravdu, či budeme klamať? Oni sami sa presvedčia, že máme pravdu, lebo sa rozpomenú, do akých hrôz otroctva a zmätku ich priviedla tvoja sloboda. Sloboda, slobodný rozum a veda privedú ich do takých priepastí a postavia pred také záhady a neriešiteľné tajomstvá, že jedni z nich, nepokorní a zlí, zničia sami seba, druhí, nepokorní, ale slabí a nešťastní, priplazia sa k našim nohám a zaúpejú k nám: Áno, vy ste mali pravdu, len vy vládnete jeho tajomstvom a my sa vraciame k vám, zachráňte nás pred nami samými.“ (preklad Zory Jesenskej, 1962)
Spoznávame sa v úvahách veľkého inkvizítora? Sme aj my závislí na skyve chleba a streche nad hlavou? Celkom určite áno. Veď to potrebujeme k prežitiu. A či si aj my niekedy radšej tiež neprajeme, aby za nás niekto iný povedal, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo zlé a zbavil nás tak zápasov s vlastným svedomím? A či aj v nás netkvie túžba po jasnej viere bez pochybností, po dokázateľnej viere, ktorou iným môžeme ukázať – aha, pozri, tu je pravda, nemôžeš ju prehliadnuť, tu je zázrak, tu je Boh. Nuž a neláka aj nás moc? Moc, ktorou by sme mohli poraziť zlo. Či nie sme ochotní zradiť všetko a pokloniť sa pred takou mocou, ktorá nám sľúbi poriadok a pokoj?
Človek potrebuje hĺbku. Nemôže zostať povrchnou bytosťou. „Človek je – existuje vtedy, keď jeho život má zmysel. Človek žije z toho, že si uvedomuje, že ho niečo presahuje, Boh, ktorý s ním hovorí.“ (Eugen Drewermann). Človek potrebuje cieľ, lásku, slobodu a odpustenie, keď vo svojej slobode urobí zlé rozhodnutie.
Monológ veľkého inkvizítora končí takto:
„Keď inkvizítor umĺkol, chvíľu čaká, čo mu zajatec odpovie. To mlčanie mu je ťažké. Videl, ako ho väzeň celý čas počúval, len mu uprene a ticho hľadel rovno do očí a zrejme nechcel nič hovoriť. Starec túži, aby mu niečo povedal, hoci trpkého, strašného. Ale on v tom mlčky pristúpil k starcovi a mlčky ho pobozká na bezkrvné deväťdesiatročné ústa. To je celá jeho odpoveď. Starcovi čosi šklblo kútikmi úst; ide ku dverám, otvorí ich a povie mu: Choď a nevracaj sa už…. nevracaj sa vôbec…. nikdy, nikdy! A vypúšťa ho do tmavých ulíc mesta. Väzeň odíde.“
Nepochopiteľnosť Boha je vyjadrená v tomto jedinom geste lásky. Starca, inkvizítora, sa dotkne táto Božia odpoveď a zmení jeho konanie. „Hľa, Boh čaká a je pripravený pomôcť nám svojou milosťou. Cez temnoty našej viery sa nám dáva uzrieť ako svetlo cez okno“ – píše Martin Luther (spis o Dobrých skutkoch). Nedajme si vziať túto vieru. Ani chlebom, ani zázrakmi, ani mocou. Amen.