Služby Božie / Popolcová streda (18. 2. 2015 — Malý kostol)
Text: Mt 4, 1 – 11
Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň. Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať. Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť! Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu.
Bratia a sestry.
Pôstne obdobie nám má intenzívne pripomínať našu závislosť na Bohu, no rovnako aj našu vzájomnú závislosť a zodpovednosť, ktorú máme jeden za druhého. Je to Božia milosť, ktorá nám umožňuje v čo najväčšom rozsahu odstrániť všetky prekážky, ktoré nám bránia, aby sme svoje životy otvorili naplno pôsobeniu Božieho Ducha a nechali sa ním pretvárať na podobu toho nového stvorenia, ktorým máme v tomto svete byť. Tieto dôležité skutočnosti si môžeme, no aj máme uvedomiť práve v tomto období, ktoré je prípravou na udalosti, ktorými Ježišovo verejné vystúpenie vrcholí, jeho smrť na kríži a vzkriesenie.
Na samom začiatku tohto prípravného obdobia je preto dôležité a súčasne aj osožné priblížiť si význam a zmysel Ježišovej vlastnej prípravy na poslanie, ktoré mal v tomto svete vykonať. Evanjelista Matúš nám zvestuje, že táto príprava spočívala v štyridsaťdňovom pôste v púšti. Počet štyridsiatich dní vychádza z biblickej tradície. Ide o číselnú symboliku, ktorá vyjadruje plnosť, inými slovami časové rozpätie, ktoré postačuje k zavŕšeniu všetkého, čo je potrebné vykonať. Objavuje sa v biblických príbehoch a charakterizuje zásadné udalosti v dejinách spásy. V časoch Nóacha a potopy pršalo 40 dní a nocí, rovnaký čas sa Mojžiš i Eliáš, postavy ktoré reprezentujú Zákon a Prorokov, zdržiavali na vrchu Chóreb. Aj mestu Ninive dal Hospodin štyridsaťdňovú lehotu, aby jej obyvatelia činili pokánie. Štyridsať rokov Izrael putoval púšťou, prv ako vstúpil do zasľúbenej zeme. Rovnaký počet rokov bol Éli sudcom nad Izraelom a presne toľko rokov vládli izraelským kmeňom Saul, Dávid a Šalamún. Napokon, 40 dní sa Ježiš ukazoval svojim učeníkom po svojom vzkriesení. Tak sa štyridsaťdňové obdobie pôstu vzťahuje aj na prípravu veriacich kresťanov na zásadné Božie dielo spásy, ktorým je Ježišova vykupiteľská smrť na kríži a vzkriesenie.
Matúšova verzia príbehu o Ježišovom pokúšaní patrí medzi teologicky najlepšie spracované a preto nám ponúka výbornú možnosť oboznámiť sa nielen s vlastným príbehom, ale súčasne aj porozumieť významu Ježišovho verejného vystúpenia. Evanjelista píše, že Ježiš bol bezprostredne potom, ako ho Ján pokrstil v rieke Jordán, vyvedený Duchom do pustatiny. Nebola to náhoda. To, čo sa tu deje, vyplýva plne z Božieho poverenia: Ježiš je na ceste svojho poslania. Púšť má v biblickom podaní výrazné postavenie. Neobývaná, pustá „zem nikoho“ je na jednej strane miestom hrôzy (Dt 8, 15; Jer 2, 6), na strane druhej však predstavuje najvýznamnejšiu etapu dejín biblického Izraela, ktorou je spomienka na putovanie púšťou, ako najkrásnejší čas, keď bol Boží ľud sám so svojim Bohom (Jer 2, 2; Oz 2, 16) a bol plne odkázaný na Božiu milosť (Ž 78, 52; Oz 13, 5). Z tejto spomienky sa postupne vyvinulo aj očakávanie, že v mesiášskom čase Boh znovu povedie svoj ľud púšťou (Iz 35, 8; 48, 21), táto však už nebude pre nich osídlom, ako tomu bolo v minulosti (Ž 95, 10; Ez 20, 10 – 16).
Púšť sa tak spája s miestom, kde je človek v pokušení. Je tomu tak aj v prípade Ježiša. Pokušenie však nepredstavuje zvádzanie k hriechu. V biblickom kontexte má pokušenie význam skúšky, preverenia človeka v zložitých a ťažkých situáciách, v ktorých sa má osvedčiť. Ježišovo vyvedenie na púšť nám hovorí toto: pokušenie nevyplynulo z jeho ľudskej slabosti, ale bolo Božím zámerom. Tak tomu bolo aj v prípade ďalších významných postáv biblického Izraela, akými boli Abrahám (Gn 22, 1), alebo Mojžiš (Dt 33, 8) a v konečnom dôsledku aj samotný Izrael, ako Boží vyvolený ľud (Dt 8, 2).
Ten, kto Ježiša pokúša je v evanjeliu nazvaný ako diabol. Význam tohto slova hovorí o niekom, kto ohovára, osočuje a následne sa stáva aj žalobcom pred Božím súdom. Najprv však vždy pokúša a provokuje, len aby mal čo žalovať. Matúš ho opisuje spôsobom typickým pre dobu, v ktorej žil on sám i ostatné biblické postavy. Je dôležité, že nikde nie je táto postava bližšie opisovaná, aby nevznikol dojem, že voči Bohu stojí rovnocenný protivník. Aj my v tomto opise máme preto vidieť predovšetkým to, čo diabol stelesňuje: zlo ako skutočnú moc, ktorá môže človeka ovládnuť, zvnútra i navonok, a to tým, že ho zbaví slobody i vecného úsudku, takže jedná proti sebe samému, aj keď si to vôbec nemusí uvedomovať. Preto nemusíme a ani by sme nemali hľadať diabla, či démonov mimo nášho sveta, ani si ich personifikovať. V každom človeku je totiž potenciál pre dobro, ale aj zlo. Tak, ako je schopný konať dobro, je schopný aj diabolských skutkov. Je preto dôležité dokázať žiť stále vo vedomí, čo je v mojom živote, no aj v živote ostatných ľudí Božou vôľou. Je potrebné byť takpovediac stále „obrátený“ k Bohu, aby sme dokázali odolávať inklinácii konať na vlastnú päsť, proti Božej vôli a proti ľuďom.
Ježišov pôst je pre evanjelistu vhodnou a výstižnou analógiou k Mojžišovmu štyridsaťdňovému pobytu na vrchu Sinaj, keď prijímal Boží zákon pre Izrael (Ex 34, 28; Dt 9, 9). Už druhý raz evanjelista naznačuje súvislosť medzi Mojžišom a Ježišom, čím poodhaľuje svoj teologický zámer predstaviť Ježiša ako nového Mojžiša, pravého a zasľúbeného proroka, ktorý má naplniť Božiu vôľu (Dt 18, 15 – 18). Všetky tri skúšky, ktorým je Ježiš vystavený majú podobnú štruktúru. Iniciatívu vyvíja vždy pokušiteľ. Ježiš trikrát pokušeniu odoláva a odmieta ho slovom Písma, čím pokušiteľovi ukazuje, kde sú jeho medze, za ktoré sa dostať nemôže.
Prvé pokušenie hovorí o prirodzenej ľudskej potrebe nasýtiť sa. Pointa je v provokácii: „ak si Syn Boží…“ Ježiš si má vykonaním zázraku overiť, či je skutočne Božím Synom, ako to predtým proklamoval hlas z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo“. (3, 17) Táto skúška sa vzťahuje na to, či Ježiš verí danému Božiemu slovu. Ježiš preto odpovedá slovami písma: „Nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových“. (Dt 8, 3) Hlad môže byť dôvodom, pre ktorý viera človeka oslabne a postupne sa vytratí aj dôvera, že Boh svoje zasľúbenia naplní. Ľahko sa to hovorí, pokiaľ človek netrpí hladom. Duchovné sýtenie nemôže nikdy nahradiť telesný pokrm. To je jasné. No život samotný je zaručený Božím slovom, ktorý ním stvoril všetko, čoho sme aj my súčasťou, preto treba mať na pamäti vždy a za každých okolností, že Boh svoje slovo drží a naplní svoje zasľúbenia. Všetci sme v jeho rukách, preto nemáme o svojom poslaní pochybovať.
Druhé pokušenie sa týka dôvery v Boha. Scéna sa presúva do Jeruzalema, svätého mesta. V judaizme sa traduje očakávanie, že práve sem príde Mesiáš po svojom príchode. Teraz je Ježiš konfrontovaný s výzvou opäť vyskúšať, či je Syn Boží. Provokácia zákerne nadväzuje na dôveru v Božie slovo, ktorú Ježiš predtým zdôraznil a proklamoval. Pokušiteľ sa dovoláva na zasľúbenie žalmu (Ž 91, 11.12) a tvári sa zbožne. Jeho výzva vrhnúť sa dolu z chrámovej strechy má Ježiša druhý raz vyprovokovať, aby namiesto pokornej poslušnosti Bohom manipuloval. Ide o zneužitie Písma svätého, ku ktorému žiaľ dochádza často aj v dnešnej dobe. Ježiš takému zneužitiu čelí ďalším výrokom Písma, čím jasne zdôrazňuje, že Písmo treba chápať ako celok, porovnávať výrok s výrokom a nestavať celú koncepciu na jednostrannom výbere.
Ježiš preto odpovedá s dôrazom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“. (Dt 6, 16) Pokúšaním Boha sa myslí nedôverovať mu a dožadovať sa viditeľných záruk. Aj k tomu dochádzalo počas putovania Božieho ľudu púšťou do zasľúbenej krajiny (Ex 17, 7; Ž 95, 9). Aj v tomto prípade je Ježišov postoj paradigmatický. Ukazuje nám všetkým, aké dôležité je Bohu dôverovať a žiť v súlade s tým najdôležitejším, o čom Písmo sväté vypovedá a čo od nás všetkých žiada: žiť v láske k Bohu a k ľuďom a z tejto cesty života nikdy nevybočiť a nevzdať sa jej.
Tretie pokušenie sa vzťahuje na moc. Všetky kráľovstvá sveta tu stoja v príkrom protiklade s kráľovstvom Božím, ktoré je hlavným cieľom Ježišovho verejného vystúpenia a preto sa má stať prioritou aj v našich životoch. Výzva pokušiteľa je jednoznačne výzvou uznať suverenitu a preukázať božskú poctu, avšak nie Bohu. Nabáda k zámene viery v Boha za oddanosť komukoľvek a čomukoľvek, čo je súčasťou Božieho stvoriteľského diela, k vytváraniu vlastných bohov a modiel, ktorými sa môže stať všetko, čo si urobí absolútny nárok na náš život, pričom vôbec nemusí ísť len o diabla.
V tomto prípade sa už jedná o úplne prenesenie dôvery na „vládcu tohto sveta“. Ježiš odmietnutím tohto pokušenia ísť cestou svetskej slávy, moci, prestíže a bohatstva, jasne ukazuje na podstatu svojho mesiášstva. On nie je politickým mesiášom. Jeho mesiášstvo sa ukazuje a súčasne aj dokazuje v službe a obeti. Odmieta preto ponuku diabla razantne, tým, že ho posiela preč a opäť cituje z Písma: „Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len jemu samému budeš slúžiť!“ (Dt 6, 13; 10, 20) Jeho odpoveď tvorí takmer základnú vetu Božieho zákona, ktorá je zhodná s prvým Božím prikázaním: „Ja som Hospodin, tvoj Boh…nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“ (Ex 20, 2n). Táto veta poukazuje na základný princíp života človeka vo vzťahu k Bohu, ale aj vo vzťahu k ostatným ľuďom. Je pre nás všetkých výzvou k sústavnej sebareflexii, či a do akej miery aj my počúvame toto Božie prikázanie a aj sa ním v živote riadime.
Bratia a sestry. Tento príbeh, ktorým vstupujeme do pôstneho obdobia, nás učí, že Ježišovo mesiášstvo je zápasom s pokušením nahradiť jeho podstatu a charakter, ktorými sú služba a obeť, rôznymi alternatívami. Ježiš to odmieta, a tým súčasne aj odmieta robiť akékoľvek kompromisy v naplnení svojho poslania. Odmieta cestu divotvorcov, odmieta aj cestu uznania nadvlády „vládcu tohto sveta“, za ktorým treba vidieť všetky svetské poriadky, ktoré ľudí delia do tried, kást, či ich kategorizujú podľa kvality a nekvality ich života, pričom tým berú Bohu absolútny nárok na zvrchovanosť a majestát Jeho stvoriteľského diela.
Ježiš vo všetkých troch prípadoch odpovedá slovami knihy Deuteronomium, kde sú napomenutím kolísajúceho a chybujúceho Izraela. To znamená, že Ježiš svoju úlohu vidí v obnove cesty života celého ľudstva. On sám vo svojej osobe berie na seba údel Božieho ľudu, aby ním znovu prešiel a to v pravej poslušnosti a v dôvere Bohu. V ňom začína nová etapa dejín, cesta Božieho ľudu Izraela s ostatnými národmi v ústrety konečnému cieľu – do zasľúbenej zeme Božieho kráľovstva. Vydajme sa na ňu aj my, všetci spoločne, v pokore a láske, dôverujme nášmu Stvoriteľovi. Veď len On je Boh, iného niet. Preto iba Jemu patrí sláva i česť. Naveky. Amen.