Kázeň na šiestu pôstnu nedeľu – Kvetná nedeľa, 13.4.2014

František Ábel
Pašiové Služby Božie — Šiesta pôstna nedeľa — Kvetná nedeľa (13. 4. 2014) vo Veľkom kostole

Text: F 2, 5 – 11
Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.

Bratia a sestry.
Slová z Listu apoštola Pavla Filipanom, ktoré sme prečítali, sú známe ako hymnus na Kristovo poníženie a povýšenie. Tento hymnus však treba čítať v kontexte celej úvodnej časti tejto kapitoly, v ktorej Pavol vyzýva filipských kresťanov k solidarite, k pokore a ochote vzájomne si slúžiť, čoho základom je a má byť práve príklad Ježiša Krista. Týmto spôsobom slová tohto hymnu vyjadrujú aj charakter a význam dnešnej nedele, v ktorej si kresťania pripomínajú Ježišov kráľovský vstup do Jeruzalema, ktorý však zakrátko vystrieda odsúdenie, utrpenie a potupná smrť na rímskom kríži. To nám má, bratia a sestry, neustále pripomínať, že skutočnú podstatu a význam Ježišovo diela nemožno vyjadriť teológiou slávy, ale naopak, teológiou kríža, tak ako to zdôrazňoval doktor Martin Luther. Jeho vlastné slová „In Christo crucifixo est vera theologia et cognito Dei“, to znamená „Pravá teológia a poznanie Boha sú v ukrižovanom Kristovi“, sú toho svedectvom.
Skôr ako sa dostaneme k samotnej aplikácii, treba nám stručne charakterizovať obsah a intenciu tohto veľkolepého kresťanského chválospevu. Často sa v tejto súvislosti zdôrazňuje predovšetkým skutočnosť Ježišovej preexistencie a inkarnácie. Treba si však uvedomiť, že nie tu spočíva hlavný dôraz tohto poetického textu. Tým najdôležitejším je autorov zámer poukázať na Ježišov život a dielo ako antitézu voči Adamovmu životu, jeho osudovému rozhodnutiu a dôsledkom, ktoré ono prinieslo do života celého ľudského pokolenia. Preto k tomuto textu treba pristupovať a rozumieť mu predovšetkým v kontexte prvých troch kapitol knihy Genesis, ktorá opisuje zásadné udalosti Božieho stvoriteľského diela, ktoré vrcholí práve v stvorení človeka, Adama, samotného reprezentanta ľudstva. Čo zásadného a dôležitého nám teda tento chválospev hovorí? Ako mu máme rozumieť? Dnešnému modernému človeku prídu jeho slová nie veľmi zrozumiteľné, chápe ich skôr ako jeden z mnohých príkladov starovekých mýtických básní o pôvodnom zlatom veku ľudstva, ktoré vyjadrujú večnú túžbu všetkých generácií ľudského pokolenia po dokonalom živote a nesmrteľnosti. Tento hymnus však vydáva veľmi konkrétne svedectvo o zásadných skutočnostiach života, jeho podstate a forme, ale predovšetkým, o jeho význame a konečnom cieli. Z tohto hľadiska je nazeranie na jeho obsah v kontexte príbehu prvých ľudí, ako ich opisuje Biblia, nielen dôležité, ale aj zrozumiteľné a práve takéto nazeranie na tento hymnus bolo charakteristické a rozšírené aj medzi prvými kresťanmi v období, v ktorom žil a pôsobil apoštol Pavol. Ide o Kristovu cestu dobrovoľného prijatia ľudského údelu, a to až po smrť, a následné povýšenie do postavenia Pána nad všetkým.
Na začiatku nášho chválospevu čítame, že Ježiš Kristus, ktorého zmýšľanie máme nasledovať, mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom. To, čo je tu dôležité, bratia a sestry, je viditeľný kontrast medzi „Božou podobou“ na jednej strane a „podobou služobníka“ na strane druhej, pričom sa dozvedáme, že Kristus to prvé vlastnil, a napriek tomu si dobrovoľne zvolil to druhé. Druhý viditeľný kontrast nachádzame medzi „rovnosťou s Bohom“ a „podobnosťou ľuďom“, pričom to prvé Kristus nepokladal za privilégium, ktoré by si uzurpoval, to druhé, tým sa dobrovoľne stal. Tento nádherný paralelizmus poukazuje a dáva do popredia zásadný rozdiel medzi svätosťou Jediného Boha a porušiteľnosťou a hriešnosťou všetkých ostatných ľudí.
Najlepším spôsobom, akým možno porozumieť obom spomenutým kontrastom sú práve prvé tri kapitoly knihy Genesis, kde sa nachádza príbeh stvorenia a pádu človeka na samotnom úsvite dejín ľudského pokolenia. Božia podoba, tá vypovedá o pôvodnom stave, v ktorom sa nachádzal prvý človek Adam, stvorený na Boží obraz a majúci podiel na Božej sláve. V hebrejskom myšlienkovom svete tohto obdobia sú pojmy „podoba“ a „obraz“ synonymné, čo znamená, že viditeľnou formou, respektíve obrazom Boha je práve Jeho sláva. Podoba služobníka, tá sa vzťahuje na stav, do ktorého sa prvý človek, Adam dostal v dôsledku svojho pádu. Adam stratil možnosť mať podiel na Božej sláve, stal sa otrokom hriechu, prepadol porušeniu, a s ním aj my všetci. Pavol píše v Liste Rimanom (8, 19 – 21): Stvorenstvo zaiste s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích. Lebo márnosti bolo podrobené stvorenstvo, nie dobrovoľne, ale skrze Toho, ktorý ho podrobil v nádeji, že aj samo stvorenstvo oslobodené bude z otroctva skazy do slávnej slobody detí Božích.
V tom druhom kontraste je „rovnosť s Bohom“ nepriamym poukazom na Adamovo pokušenie byť v plnom rozsahu ako Boh, poznať dobro i zlo, čo v hebrejskom myšlienkovom svete znamená absolútne poznanie. Oproti tomu „podobnosť ľuďom“ označuje výsledné postavenie, do ktorého sa prvý človek a s ním všetky ľudské generácie dostali a v ktorom sa stále nachádzame. Pavol píše v Liste Rimanom (1, 23): Zamenili slávu nepominuteľného Boha za podobnosť obrazu pominuteľného človeka… Adam ako reprezentant ľudstva stvorený na Boží obraz pre neporušiteľnosť, sa tak v tragickom dôsledku svojho zlyhania dostáva do stavu života v otroctve porušenia a smrti. Namiesto spokojnosti s formou bytia, ktorá je výrazom Božieho obrazu a možnosti podieľať sa na Božej sláve vo večnosti, stráca toto postavenie a dostáva sa do postavenia človeka v existencii, v odcudzení.
Táto dvojznačnosť v Adamovom príbehu je teraz daná do kontextu s príkladom Ježiša Krista. Kristus mal preto rovnakú archetypálnu možnosť výberu, s ktorou bol konfrontovaný už Adam. Ježiš Kristus sa však rozhodol inak ako Adam. Spôsobom bytia na úrovni Boha, nezneužil toto svoje postavenie, ani ho nevyužil. Namiesto toho sa dobrovoľne vzdal výsostného postavenia participovať na Božej sláve, teda aj na Adamovej sláve, a vzal na seba Adamov údel po páde. Z vlastnej vôle a v poslušnosti, identifikuje sa s človekom v odcudzení a všetkými dôsledkami, ktoré ono prináša do života človeka a celého tvorstva. V chválospeve čítame (Filipským 2, 8 – 11): ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.
Smrť, ktorú Adam zakúsil ako trest za svoju nerozvážnosť, vzal na seba Ježiš dobrovoľne. Zomrel na kríži, ako otrok, posledný z posledných, potupne a v bolesti. Vybral si cestu poslušnosti Bohu a Jeho svätej vôli. Preto môže dosiahnuť postavenie, o ktoré Adam prišiel, ba ešte významnejšie, aby čím viac vynikla veľkosť Božej milosti a Jeho majestát. Tak sa Ježiš Kristus stáva posledným Adamom. Samotná preexistencia tak vyjadruje počiatočnú fázu Kristovej odysey zobrazenej ako ekvivalent Adamovho statusu a jeho voľby v záhrade Eden. Postavenie Adama a Krista v tomto chválospeve nezávisí na žiadnom časovom rámci. To, čo je rozhodujúce je samotná voľba – slobodná vôľa rozhodnúť sa. Pred touto voľbou stáli obaja, Adam i Ježiš Kristus. Ježišova voľba a jeho rozhodnutie sa tak stalo archetypálnym a určujúcim pre celé ľudstvo, tak ako tomu bolo aj v prípade tej prvej, Adamovej voľby a jeho rozhodnutia. To prvé rozhodnutie prinieslo do sveta skazu a večnú smrť. Pavol píše v Liste Rimanom (R 5, 12): A tak: Cez jedného človeka vošiel do sveta hriech a cez hriech smrť. Takto prešla smrť na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.
To druhé rozhodnutie umožnilo človeku získať život a mať účasť na sláve Jediného Boha. Pavol preto pokračuje a vraví (R 5, 18 – 19): A tak ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak aj spravodlivý skutok jedného priniesol ospravedlnenie všetkých ľudí, teda život. Lebo ako neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí stali hriešnikmi, tak aj poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými. To všetko potvrdilo a spečatilo Kristovo vzkriesenie, to všetko preto Pavol neúnavne a vytrvalo zvestuje veriacim kresťanom, ktorým píše svoje listy a ktoré čítame dnes aj my.
Dostávame sa tak k samotnej aplikácii. Už na začiatku sme si povedali, že Pavlovým zámerom je posilniť ešte viac etické dôsledky Kristovho príkladu v každodennom živote kresťanov vo Filipách. Preto práve tento príklad, to znamená príklad života Ježiša Krista majú Filipania, a s nimi aj my všetci bratia a sestry, nasledovať. Pavol poukazuje na Ježišov príbeh dobrovoľného zrieknutia sa jedinečného postavenia pred Bohom, jeho poníženia do postavenia služobníka, to znamená podriadenie sa vôli ostatných, a napokon jeho sebaobetovania až po smrť, a dáva to všetko ako prototyp kresťanského života, vôle k sebazapreniu, podriadenia sa iným, ak si to okolnosti vyžadujú, ako aj pokory a schopnosti obetovať sa v prospech spoločenstva. Slová tohto chválospevu vravia jasne a zrozumiteľne o tom, aká bude Božia odpoveď. Boh sa prizná k životu každého človeka, ktorý ho dokáže napĺňať práve takýmto obsahom a žiaden nepriateľ, žiadna opozícia, žiadne zlo nemôžu túto skutočnosť zmeniť.
Pavlove slová tak majú kresťanov vo Filipách utešiť a posilniť ich vieru v zložitej situácii vnútorného konfliktu, ktorému museli čeliť, dôsledkom čoho bola ich viera vystavená ťažkej skúške. Takýmto, či podobným konfliktným situáciám sme často vystavení aj my bratia a sestry, aj náš cirkevný zbor. Preto sa Pavlove slová dotýkajú aj nás. Majú nás povzbudiť a opäť nám pripomenúť, čo je základom našej viery a koho príklad máme vo svojich životoch nasledovať. Vyznanie Hospodinovho služobníka v ťažkom utrpení, tak ako ho zapísal prorok Izaiáš v 50. kapitole (Iz 50, 7a.8a.9ab) svedčí o nehynúcej nádeji a presvedčení, že Boh sa napokon zastane spravodlivého, vždy a za každých okolností. Ale Hospodin, Pán mi je na pomoci, preto som nevyšiel na posmech; Blízko je Ten, čo mi priznáva právo; Ajhľa, Hospodin, Pán, mi je na pomoci, kto ma odsúdi?
Tak sa opäť dostávame k teológii kríža, ktorú Martin Luther položil do samého stredu života kresťanskej cirkvi. Prečo? Pokúša sa očistiť cirkevné myslenie a vylúčiť z neho všetko falošne uspokojujúce, nezodpovedné rozprávanie o Bohu. V závere 95 výpovedí Luther vraví: „Nech teda zmiznú všetci tí proroci, ktorí cirkvi Kristovej hovoria: ‘Pokoj, pokoj’, a pokoja niet… Kresťanov treba napomínať, aby sa usilovali nasledovať svoju hlavu – Krista aj cez kríž, smrť a peklo. A nech sa viacej spoľahnú na to, vchádzať skrze mnohé súženia do kráľovstva nebeského, než na bezstarostný prelud, že je pokoj”.
Elegancia Lutherových slov by nemala zatieniť šokujúci obsah. Jeho slová sú prorockou kritikou všetkej falošnej duchovnej bezpečnosti, istoty. Niet tu lacnej milosti alebo falošných istôt. Kristus nemá nič, čo by nám dnes ponúkol, len svoj kríž. Sláva bude úplná až v budúcnosti. Pýtajme sa teda spoločne, bratia a sestry, či tieto slová nie sú dnes dokonca ešte aktuálnejšie ako v období, v ktorom boli napísané – pred takmer 500 rokmi. Sme pripravení na tak radikálne kresťanstvo a nasledovať Ježiša Krista? Pokúsme sa preto, každý osobitne, ale aj ako spoločenstvo, poctivo analyzovať súčasný stav nášho kresťanstva a potom z toho vyvodiť dôsledky. Zvážme možnosť vydať sa touto radikálnou cestou aj dnes. Práve k tomu nás totiž vyzýva aj zvesť dnešnej pôstnej nedele o Božom služobníkovi. Amen.