Kázeň na slávnostných službách Božích pri 200. výročí narodenia Ľ. Štúra a pri príležitosti Pamiatky reformácie, Veľký kostol, 25. 10. 2015
Text: Iz 2,1-5
“Slovo o Judsku a Jeruzaleme, ktoré vo videní prijal Izaiáš, Amócov syn. V budúcich dňoch bude pevne stáť vrch Hospodinovho domu na vrchole hôr vyvýšený nad pahorky. Budú k nemu prúdiť všetky národy a putovať mnohé kmene a povedia si: Poďme, vystúpme na Hospodinov vrch, do domu Jákobovho Boha, aby nás poučil o svojich cestách a my budeme kráčať po jeho chodníkoch. Veď zo Siona vyjde zákon, Hospodinovo slovo z Jeruzalema. On bude súdiť medzi národmi a naprávať mnohé kmene, takže si z mečov ukujú radlice, zo svojich kopijí vinárske nože. Národ proti národu nepozdvihne meč a už sa nebudú cvičiť v boji. Povstaň, Jákobov dom, kráčajme vo svetle Hospodina!”
Milí bratia a sestry,
tieto služby Božie slávime na pozadí dvoch historických výročí. Uplynulo 200 rokov od narodenia Ľudovíta Štúra. S jeho životným dielom sa spája vznik slovenského jazyka. V nadväznosti na to aj formovanie slovenskej kultúry a slovenského národa. Jazyk a národ by však nemali zostať cieľom tohto procesu. Inak sa naše uvažovanie o jazyku a národe ocitne v slepej uličke nacionalizmu a kultúrneho šovinizmu. O nebezpečnosti tejto slepej uličky sme sa už žiaľ museli presvedčiť v dejinách európskych národov, aj toho nášho. A súčasné pohyby, postoje a vyjadrenia nacionalistov by nás mali presvedčiť o tom, že nezmyselnosť slepej uličky nacionalizmu a jeho radikálnej podoby – fašizmu, ešte stále fascinuje mnohých. Jazyková a národná identita sú len prostriedkom. Byť národom znamená predovšetkým byť súčasťou spoločenstva národov a mať jazyk znamená predovšetkým možnosť komunikovať v tomto spoločenstve.
Tohtoročná pamiatka reformácie nás o ďalší krôčik približuje k jej nadchádzajúcemu 500. výročiu. Možno povedať, že aj reformácia znamenala začiatok národnej emancipácie v kresťanstve. Zásadné myšlienkové impulzy Wittemberskej, teda nemeckej Lutherovej reformácie prešli kritickou recepciou v rôznych kultúrnych a etnických spoločenstvách na prelome stredoveku a novoveku. Univerzálna katolícka cirkev sa reformuje. A to tak, že sa síce na jednej strane zbavuje vážnych deformácií kresťanského posolstva, ale na druhej strane produkuje bezpočet partikulárnych, autonómnych krajinských a národných protestantských cirkví po celej Európe. Ak by sme mali byť úprimní, musíme si povedať aj to, že reformácia priniesla atomizáciu kresťanského spoločenstva, spory, boje, vojny.
Skúsme sa teda zamyslieť nad prečítaným biblickým posolstvom, vnímajúc na horizonte ten dvojznačný a polarizujúci potenciál týchto dvoch historických udalostí. Budeme si všímať predstavu o kráľovstve Božom, ako ju nachádzame vyjadrenú v myšlienkach proroka Izaiáša. Pokúsme sa o to sformulovaním tejto otázky: Čo znamená byť národom zasľúbenej budúcnosti? A odpovieme v troch častiach: 1. Spolu s ostatnými národmi prichádzať k Bohu. 2. Spolu s ostatnými národmi rozumieť Božiemu slovu. 3. Spolu s ostatnými národmi žiť v porozumení a mieri.
1. Byť národom zasľúbenej budúcnosti znamená spolu s ostatnými národmi prichádzať k Bohu. Prečítaný text epištoly zo Zjavenia Jána to ohlasuje ako imperatív: Mohutný hlas anjela hovorí všetkým národom, kmeňom, jazykom: „Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem.“ Izaiáš to tlmočí ako získané poznanie, ako vlastné uvedomenie si národov a kmeňov: „povedia si: Poďme, vystúpme na Hospodinov vrch, do domu Jákobovho Boha!“
Hospodinov vrch, dom Jákobovho Boha – kam teda majú prichádzať národy k Bohu? A znamená to, že sa všetky národy musia vzdať svojej náboženskej identity a prijať náboženskú identitu judaizmu? Je toto podstatou prorokovej vízie?
Chrámová hora v Jeruzaleme nie je najvyšším vrchom v krajine a okolí. Ak teda prorok hovorí o Hospoinovom vrchu a o dome Jákobovho Boha na vrchole hôr a o jeho vyvýšení nad všetky pahorky, tak používa obraznú reč. Chce ňou vyjadriť radikálnu zmenu, ku ktorej má dôjsť. Fyzická geografia už nebude rozhodujúca pre to, ako sa národy budú duchovne orientovať. Izaiáš tu vlastne predpokladá, že akákoľvek sebastrednosť národa a hrdosť na jeho posvätné miesta skončí. Vyjadruje sa rečou duchovnej geografie. Národy sa budú orientovať podľa duchovných hodnôt. Do svojich navigačných zariadení už nebudú vkladať súradnice zemepisnej šírky a dĺžky nejakého bodu v nejakom meste.
Izaiáš v tejto obraznej reči vlastne hovorí o odstránení geografickej identity náboženského kultu. Jeho poslucháči sa museli pýtať: Kam to teda máme ísť vzývať jediného pravého Boha? Veď ty nás vlastne dezorientuješ? O ktorom vrchu to vlastne hovoríš? Rozhovor s touto otázkou máme zaznamenaný aj v Novej zmluve, v evanjeliu podľa Jána. Samaritánska žena Ježišovi hovorí, že ich náboženské viery sú nezlučiteľné. Jej národ a jeho národ má každý iné zemepisné súradnice svojej náboženskej identity. Jej otcovia sa klaňajú Bohu na jednom vrchu a jeho otcovia sa klaňajú v Jeruzaleme. Ako sa teda môžu vôbec dve takto nábožensky nekompatibilné osoby spolu rozprávať? Ježišovu odpoveď poznáme. Ruší predstavu národných svätýň. Na miesto fyzickej geografie náboženstiev stavia duchovnú. „Ani na tomto mieste, ani v Jeruzaleme, ale v Duchu a v pravde“.
Izaiáš teda predpokladá, čo Ježiš otvorene hovorí a vzťahuje na seba. Etnocentrické náboženské uvažovanie v Ježišovi končí. Začína doba náboženského univerzalizmu. Doba, keď ľudia s rôznym náboženským pozadím hľadajú Boha v Duchu a v pravde. Nuž a musíme priznať, že v tomto procese je istá dvojznačnosť. Sme svedkami toho, že ľudia hľadajú ducha a pravdu v rôznych náboženstvách. Epocha kresťanskej misie, teda exportu kresťanských hodnôt do celého sveta, akoby skončila, vyčerpala sa spolu s ukončením epochy kolonializmu. Je tak trochu bizarné, že v mnohých afrických krajinách dnes vedľa seba existujú viaceré evanjelické cirkvi, vždy podľa toho, či boli založené nemeckou, fínskou, alebo nórskou misiou.
Dnes sme svedkami opačného procesu. Mladí ľudia, pokrstení a vychovaní v našej národnej, kresťanskej, evanjelickej cirkvi odchádzajú na dlhé mesiace a roky do sveta. Sú unavení z duchovnej malosti, s ktorou sa doma stretajú. Mnohí konvertujú na iné náboženstvá, mnohí si vytvárajú vlastné náboženské systémy kombináciou rôznych náboženských dôrazov. Žijeme v dobe, keď národy naozaj prúdia nielen fyzicky z miesta na miesto. Globalizácia nám odrazu prináša celý svet do našej obývačky. Ocitáme sa v ohromnom spoločenstve národov a kultúr a spolu s nimi vedieme náš zápas o duchovnú orientáciu, o hľadanie Ducha a pravdy.
2. Byť národom zasľúbenej budúcnosti znamená spolu s ostatnými národmi rozumieť Božiemu slovu. Izaiáš však predsa len načrtáva obrysy duchovných súradníc, podľa ktorých sa spoločenstvo národov má orientovať. Cieľom je to, aby nás Hospodin „poučil o svojich cestách a my budeme kráčať po jeho chodníkoch. Veď zo Siona vyjde zákon, Hospodinovo slovo z Jeruzalema.“ Čo to znemená kráčať po Hospodinových cestách a po jeho chodníkoch, aký zákon, aké slovo Hospodinovo tu má Izaiáš na mysli? Predsa len hovorí Izaiáš o fyzickej geografii? Sion a Jeruzalem majú byť akousi centrálou, z ktorej vychádzajú príkazy pre celý svet?
Pokušenie vládnuť svetu či už politicky alebo vojensky alebo nábožensky z jedného centra je odvekým pokušením ľudstva. Vždy tu bolo a stále znova sa presviedčame, že je tu stále. Rím, Konštantinopol, Berlín, Moskva, Washington – to sú len niektoré symboly týchto ambícií, ktoré priniesli mnoho utrpenia a krviprelievania. Nie! Toto nie je cesta. Platí to, čo sme povedali Ježišovými slovami: Ani v Jeruzaleme, ani na inom vrchu, ale v Duchu a v pravde!
To, čo je podstatné je obsah tej cesty a chodníkov, ktoré Izaiáš spomína. A tiež to, že hľadanie tohto obsahu vo svojej vízii vidí ako slobodné rozhodnutie spoločenstva národov, ktoré samy dospejú k tomu, aby povedali: „Poďme, vystúpme na Hospodinov vrch, do domu Jákobovho Boha, aby nás poučil o svojich cestách a my budeme kráčať po jeho chodníkoch.“ Zasľúbená budúcnosť národov je budúcnosťou ich slobodného rozhodnutia spoločne sa učiť, spoločne hľadať cestu, ktorá ich posunie ďalej. Neznamená to, že národy sa zrieknu svojho práva rozhodovať o svojej ceste. Neznamená to, že nejaká náboženská doktrína bude vládnuť a všetci ostatní sa musia podriadiť. Izaiášovská vízia je odmietnutím náboženského fundamentalizu. Je odmietnutím predstavy, že násilím možno všetky spoločenstvá donútiť ku kultúrnej a náboženskej uniformite. Stretávame sa tu s predstavou slobodného spoločenstva národov, ktoré medzi sebou komunikujú, spolu sa učia – spolu zápasia o hľadanie pravdy.
Samozrejme, je to tá ťažšia cesta. Je to cesta, na ktorej sa môžeme spoľahnúť jedine na silu a hodnotu našich myšlienok. Je to dialóg učenia sa, do ktorého vstupujeme s presvedčením, že naše hodnoty a naše myšlienky sú tie lepšie a presadia sa. Ale aj s rizikom, že to, čo nedokážeme obhájiť silou ducha, stratíme. Ak sme aj povedali, že doba misie akoby skončila, tak to snáď musíme spresniť. Skončila doba teritoriálnej misie. Ale trvá doba misie kresťanských hodnôt v dobe a v prostredí globalizovaného sveta. A je to oveľa ťažšia misia, než tá teritoriálna. Od každého jedného z nás vyžaduje, aby sme šli do hĺbky Kristovho posolstva. Aby sme sa zbavili povrchných fráz, ktorými sa odvolávame na kultúrne zásluhy našej evanjelickej cirkvi. Aby sme si medzi sebou sadli a vydiskutovali, čo je to evanjelické, čo dnes našou zvesťou ľuďom ponúkame. Táto misia od nás vyžaduje, aby sme so svojimi hodnotami, svojím presvedčením vstúpili do arény spoločenskej diskusie. Do diskusie spoločnosti, ktorá je rozmanitá, vzdelaná, pluralitná a rozhodne odmieta prijať zdôvodnenia typu: „Lebo vždy to tak bolo!“ To je napokon aj odkaz reformácie. Dišputy, dialógy, argumentovanie, zápas o hľadanie pravdy v rozhovore s ostatnými. A to je aj naša úloha dnes, aby sme v dialógu s ostatnými obhájili to, čo je pre nás sväté a čo považujeme za pravdu pre našu cestu životom.
3. Byť národom zasľúbenej budúcnosti znamená spolu s ostatnými národmi žiť v porozumení a mieri. Prorocká vízia napokon končí známymi slovami o mečoch prekutých na pluhové radlice, o oštepoch zmenených na vinárske nože. Pred budovou OSN v New Yorku je socha, ktorá zachytáva muža premieňajúceho meč na pluh. Zdá sa, akoby národy pochopili silu tejto univerzálnej biblickej vízie. Jej podstatou je túžba po mieri.
Je fakt, že v biblických textoch poznačených neskoršou apokalyptickou tradíciou sa stretávame aj s inou predstavou. Predstavou vojen a kozmickej katastrofy, ktorá bude predchádzať koncu vekov. Je zaujímavé, že v tradícii kresťanskej cirkvi sa oveľa viac usídlili tieto katastrofické predstavy. Ako by viac zodpovedali skúsenostiam a prirodzeným danostiam ľudí. Akoby sme sa vzdali nádeje na to, že národy medzi sebou môžu žiť v porozumení a mieri.
Ale práve vízia o mesiášskej ríši pokoja je veľmi silnou súčasťou biblickej tradície. Nielen tej starozmluvnej. Aj Ježiš blahoslaví tých, čo tvoria pokoj. Napriek početným konfliktom so svojimi oponentmi, je jeho pôsobenie pôsobením bez násilia. Celé jeho verejné účinkovanie je protestom proti náboženským horlivcom, ktorým neboli cudzie zbrane a zabíjanie.
Ako sa teda môže naplniť táto vízia? Možno zakončím provokačnou myšlienkou, s ktorou som sa nedávno stretol v diskusii o možnostiach zvládnutia súčasnej utečeneckej krízy. Ak máme nájsť pokojné riešenie tejto krízy, tak musíme nájsť odvahu pustiť sa do dekonštrukcie pojmu národ. Musíme mať odvahu povedať, že spoločenstvo ľudí nemôžu rozdeľovať kultúrne zvyky, ich náboženské presvedčenie. Nemôžeme za podstatnú vyhlasovať identitu odvodenú od farby pleti, jazyka, náboženstva. A musíme nájsť odvahu konštruovať – vybudovať spoločenstvo ľudí založené na spoločenstve slobodných osobností uvedomujúcich si svoju dôstojnosť a priznávajúcich rovnakú dôstojnosť všetkým ostatným. Musíme tvoriť národ, ktorý je RE-konštruovaný, obnovený, ak chcete reformovaný a spojený na základe univerzálnych a nie partikulárnych hodnôt. Provokuje nás to? Zneisťuje? Nemalo by. Nechajme totiž na záver prehovoriť Štúra: „Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje – len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom.“(Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 122). Nuž asi aj Štúr čítal Izaiáša a pochopil, že byť národom zasľúbenej budúcnosti znamená 1. Spolu s ostatnými národmi prichádzať k Bohu. 2. Spolu s ostatnými národmi rozumieť Božiemu slovu. 3. Spolu s ostatnými národmi žiť v porozumení a mieri. Amen.
Ďakovná modlitba za život a dielo Ľudovíta Štúra
Všemohúci Bože,
Ďakujeme Ti za dar, ktorým je pre nás jazyk a národ. Ďakujeme Ti za všetkých, ktorí rozpoznali a rozpoznávajú hodnotu týchto darov. Dnes Ti zvlášť ďakujeme za život a dielo Ľudovíta Štúra. Ďakujeme aj za všetkých, ktorí spolu s ním pochopili, že jazyk dáva národu možnosť tvoriť, uvažovať o sebe a o svojom vzťahu k iným.
Ďakujeme Ti za každé slovo lásky, ktoré našim jazykom môžeme vysloviť. A prosíme Ťa, odpusť nám každé slovo nenávisti, ktorým sme svojím jazykom zranili iných.
Ďakujeme Ti za každé slovo prejavenej úcty k iným, ktoré sme vyriekli. A prosíme Ťa, odpusť nám každé slovo poníženia a urážky, ktorým sme znevážili iných.
Ďakujeme Ti za každé slovo pokory a skromnosti. A prosíme Ťa, odpusť nám každé slovo pýchy, ktorým sme sa dotkli dôstojnosti ľudí a národov okolo nás.
Ďakujeme Ti za každé slovo porozumenia, ktoré vieme povedať v situácii konfliktu a napätia. A prosíme Ťa, odpusť nám každé slovo odmietania a nepochopenia, ktorým prehlbujeme priepasti medzi ľuďmi a medzi národmi.
Ďakujeme Ti za to, že nám vždy znova pripomínaš, aby sme vo svojej národnej a jazykovej identite nevideli prekážku ale možnosť byť Tvojim ľudom spolu s ostatnými národmi. Byť ľudom, ktorý sa vie dorozumieť jazykom lásky a vzájomnej úcty.
To je naša nádej a o jej posilnenie Ťa prosíme v mene Pána Ježiša Krista. Amen.