Štedrý večer (24. 12. 2014, BA – VK)
Milosť nám a pokoj od Boha nášho Otca a od Pána Ježiša Krista. Amen
Text: Mt 8, 20
Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.
Drahé sestry, milí bratia!
Myslím si, že teplo domova znamená pre mnohých z nás veľa. Spomíname si na to, aké to bolo za našich detských čias. Ako sme vnímali rodinnú prípravu na vianočné sviatky a ich celý priebeh. Blízkych členov rodiny, ktorí pre nás veľa znamenali. Ale, aj teraz každý jeden z nás túžime po spoločenstve s blízkymi ľuďmi. S tými, ktorých milujeme a ktorí milujú nás. Chceme s nimi vo svojich domácnostiach vytvoriť atmosféru, kde cítiť harmóniu, pokoj, lásku, radosť. Chceme prežívať skutočnú pohodu a teplo rodinného krbu.
Teraz, počas najkrajších sviatkov roka je to o čosi intenzívnejšie, očakávanejšie, žiadanejšie. Schádza sa celá rodina, aby spoločne slávila vianočné sviatky. Stretneme sa s tými, ktorých sme už dávno nevideli, vrátia sa deti, vnúčatá možno zo zahraničia alebo my ideme na návštevu k nim… naozaj akási čarovná, tajomná moc prechádza každý kút nášho domova. Možno však, nie každému je dané prežiť tieto vianočné sviatky v kruhu blízkych. Ale verím, že každý má pri sebe niekoho a nie je sám.
A práve do tejto tak čarovnej atmosféry nám slová prečítaného textu znejú akosi divne. Zvláštny text, dnes na Štedrý večer. „Odpovedal mu Ježiš: Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.”
Možno by sme očakávali, že budeme počuť výklad na dobre známy vianočný príbeh z Betlehema. O pastieroch, o jasličkách s dieťatkom… A miesto toho možno sklamane počujeme o texte, ktorý nás vyvádza z vianočnej idylky.
Ale, práve vďaka tomuto textu sa nám otvára nový uhol pohľadu na vianočný odkaz.
Je známe, že ešte pred narodením Božieho Syna nebolo miesta pre rodinu. Nemali, kde hlavu skloniť. Avšak predsa sa nájde prístrešok, jedna jednoduchá maštaľka. A chvíľa prežitá v Betleheme. No, po istom čase rodina musí utekať do Egypta, aby sa zachránila. Opäť nemajú stály domov. Kristus prvé dni, mesiace svojho života prežíva bez toho, aby mal stále miesto, ktoré by mohol nazývať domovom. Tak môžeme povedať, že Boží Syn sa na začiatku svojho života so svojimi rodičmi stal bezdomovcom.
Bezdomovci však neexistovali len v tej dobe, ale stretávame sa s nimi aj v 21. storočí. Stretávame tých, ktorí naozaj nemajú kde skloniť svoju hlavu, ktorí žijú na uliciach, v podchodoch, na verejných priestranstvách…
Ale, bezdomovcom môže byť aj ten, kto má veľmi pekný dom, alebo byt, všetko dobre zabezpečené, ale predsa nenachádza domov v tom pravom zmysle. Mnoho ľudí žije niekde, ale predsa sú bezdomovci. Otázka domova nie je otázkou domu, či bytu. Je to omnoho viac. Otázka domova, to je otázka vzťahov a pocitu.
Pretože domov, to je miesto, kde je pre mňa zabezpečená ochrana. Kde je láska bez výhrad. Kde je prijatie bez otázok. Kde je radosť z maličkostí. Domov je miesto, kde nás stále niekto čaká. Kde sa môžeme vrátiť po každej životnej búrke. Kde sa môžeme tešiť a kde môžeme plakať. Kde sa naše rany zahoja. Kde dostane svetlo naša duša kráčajúca v tme zúfalstva a beznádeje. Domov je miesto, ktoré nám nikto nevymaže z pamäte.
Pre malé dieťa je to náruč milujúcej matky.
Pre puberťáka je to prostredie, kde mu rozumejú, kde si na neho nájdu blízki čas, ktorí si ho vypočujú a rešpektujú jeho názor.
Pre dospelého je to milujúci, chrániaci životný partner, s ktorým pevne a verne spojený je v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí.
Pre starších je to pozornosť a láska ich detí, vnúčat, blízkych ľudí.
A domovom je i miesto, kde je Božia prijímajúca, odpúšťajúca nádej a istotu dávajúca láska. Tento skutočný domov každý jeden z nás potrebujeme.
Ježiš síce nemal, kde na tejto zemi skloniť hlavu. Veď narodiť sa v jednej malej, skrytej, neznámej dedinke Rímskej ríše, v jednej maštali… za nepriaznivých podmienok, na periférii, na okraji spoločnosti, za zvláštnych rodinných vzťahov – ako bezdomovec prichádza na tento svet… to nie je žiadna výhra. Vianočný príbeh je len pre nás idylický.
Dvojitý pôvod, nutné, únavné cestovanie, večné odmietnutie, biedna maštaľka, namiesto krásne vyzdobenej postieľky jasle, namiesto periniek len slama – čo iné to je, ak nie narodenie do biednych podmienok. A toto bol len začiatok. Život Božieho Syna nepokračoval radostným obratom, zmenou a nekončil happy end-om. Ale táto situácia, takýto stav sprevádzal Ježiša počas celej jeho pozemskej cesty. Útek z Betlehema, roky prežité v chudobe a po verejnom vystúpení putovanie, hlad, prenasledovanie, nepochopenie, posmech a nakoniec Golgota.
Aj On sám celú túto situáciu zahŕňa do vety: “Líšky majú dúpätá a nebeskí vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.”
Mnohým by sa to mohlo javiť ako beznádej. Opis nemilej situácie. Ale predsa sa to stalo pod Božím riadením a pre svedectvo o Božej moci.
Tak, ako svoj domov majú líšky, i nebeskí vtáci, tak Boh chce vytvoriť skutočný domov aj v našich domácnostiach. Pretože Mu záleží na nás.
A Vianoce sú potrebnou príležitosťou k novému začiatku. Naozaj pochopené Vianoce sú slávnosťou príchodu skutočného domova. A tu záleží aj na nás. Ide tu aj o nás.
Betlehemské Dieťa, ktorého narodenie dnes oslavujeme chce viac, ako len jednu narodeninovú party. Chce byť súčasťou našich domovov. Súčasťou našich životov. Chce prebývať každý deň s nami. Dáva nám svoju prítomnosť, svoju ochranu, zveruje nás jeden druhého ako dar. Aby sme mali silu a chuť hľadať a budovať skutočný domov.
Kde nám záleží na tom, ako svet a dianie v ňom prežívajú ľudia okolo nás.
Kde dokážeme zvládnuť krízy, ktoré život prinesie.
Kde máme bázeň a rešpekt pred hranicami.
Kde dokážeme komunikovať a tlmočiť veci správnym jazykom.
Kde dokážeme spojiť to, čo sme svojou tvrdohlavosťou, či pýchou zničili a rozbili svojou nečinnosťou.
Kde dokážeme poznať seba a reflektovať na priebeh v odpustení a prijatí. Bez nervozity, obáv a strachu.
Bratia a sestry, keď vnímame, chápeme, čo Boh urobil pre nás, nemôže nás to nechať ľahostajných. Musí v nás byť snaha vytvárať skutočný domov pre seba i pre tých, ktorí žijú s nami, pri nás, vedľa nás, okolo nás. Aby nikto z nás nebol bezdomovcom, ale vnímal teplo domova, ktoré svojim prístupom, svojimi rozhodnutiami vytvárame aj my. Aby sme mali dostatok sily budovať na pravých hodnotách. Mali dostatok odvahy vzoprieť sa strachu. Mali chuť rozvíjať naše talenty. Poukázať na to dobré, čo je v nás. Aby sme boli otvorení počúvať a premýšľať o Bohu, o ľuďoch a o nás samých. Len našou snahou a ochotou dokážeme budovať domov, kde sa budeme cítiť fajn.
Nech teda sviatky radosti, pokoja, lásky – Vianoce – sú sviatkami nájdenia takéhoto skutočného domova. To prajem každému jednému z nás. Amen