Štedrý večer, 24. 12. 2017, Veľký kostol, Bratislava
Oslovenie:
Vianoce ako prvákova písanka.
Machule mlák a zalievanie dažďa.
Jak práčovňou sa krajom para valí.
Keby sa teraz Kristus narodil,
pre hmlu by sme to nezbadali.
Do týchto Vianoc špinavých
ako nôž zabodnutý
sa chvejem svojou samotou.
Týmito veršami uvažuje o Vianociach Milan Rúfus. Pozýva nás, aby sme sami so sebou a predsa v prítomnosti ostatných znova prežívali zázrak Vianoc. Neveríte na zázraky? Vianoce nimi sú. Menia nás. Ako švihnutím čarovného prútika nás odzbroja. Netreba ani obvyklú kulisu – sneh a mráz. Stačí byť s ostatnými a počuť slovo. Tak ako vždy – to isté a predsa vždy nové. Aby nás zmenilo, oslobodilo a posilnilo. To je zázrak ktorý sme sem prišli opäť prežiť. Lebo sa ozaj deje. Preto vždy znova prichádzame.
Kázeň:
Text: Iz 9,1-6
Ľud, čo kráča vo tmách, uvidí veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine temnoty, zažiari svetlo. Rozmnožil si ich jasot, zväčšil si ich radosť. Radujú sa pred tebou, ako sa raduje pri žatve, ako sa jasá pri delení koristi. Jarmo, čo ho ťaží, palicu na jeho chrbte a prút jeho utláčateľa si zlámal ako v dňoch Midjánčanov. Každá obuv, ktorej dupot otriasa zemou, a každý krvou zmáčaný plášť budú spálené a strávi ich oheň. Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleciach bude spočívať vláda a jeho meno bude Obdivuhodný radca, Mocný Boh, Večný Otec, Knieža pokoja. Miera jeho vlády a pokoj nebude mať konca na Dávidovom tróne a v jeho kráľovstve, ktoré upevní a posilní právom a spravodlivosťou odteraz až naveky. Horlivosť Hospodina zástupov to urobí.
Sú to slová plné kontrastov. Počúvame ich rok čo rok takto na Štedrý večer. Tmu vystrieda svetlo. Palicu poháňača jasot a sloboda. Pochodujúcu vojenskú obuv, pod ktorou sa otriasa zem pokoj a mier. Krvou zmáčané odevy bojovníkov nahradí právo a spravodlivosť. Skorumpovaných vládcov na tróne vymení knieža pokoja.
Prečo nás rok čo rok fascinujú tieto slová? Azda preto, lebo jedinečným spôsobom vystihujú dynamiku nášho života.
Zvykneme hovoriť, že Vianoce sú sviatky pokoja. Nie sú! Sú protestom proti tomu, že vždy znova sa necháme vo svojom živote vtiahnuť do konfliktov a zrádzame myšlienku pokoja. Preto sem prichádzame. Chceme sa spolu vzbúriť proti tejto našej ľudskej slabosti. Chceme spolu zvolať v choráloch z plného hrdla: „Diabla zlého porazil a nad hriechom zvíťazil…Buď vždy s nami, nech nás zloba diabolská nemámi..“ Chceme spolu vyjadriť nádej, že napriek našej neschopnosti žiť v pokoji, čakáme knieža pokoja. Napriek našej náchylnosti nechať sa strhnúť do zápasov a vojen chceme zvolať, že ako ľudia potrebujeme pokoj a mier.
Zvykneme hovoriť, že Vianoce sú sviatky svetla. Nie sú! Sú protestom proti tomu, že tma okolo nás sa rozrastá. Nie náhodou umiestnila starocirkevná tradícia sviatok narodenia Krista do blízkosti zimného slnovratu. Bol to protest mladej kresťanskej cirkvi proti zavedeniu nového povinného štátneho sviatku „neporaziteľného slnka“. Ten ich nútil klaňať sa slnku ako božstvu. Na vznik nového štátneho kultu odpovedali v 3. stor. vytvorením liturgie Kristovho narodenia s bohatou symbolikou svetla.
Kde je dnes svetlo známosti o Božej láske v Kristovi, čo sa zjavila na Vianoce? Pohlcuje ho tma hoaxov a alternatívnych faktov. Cirkev, kedysi nositeľka vzdelania a šíriteľka lásky, dnes prepadáva tmárskym a nenávistným konšpiráciám. Cirkev, ešte nedávno požívajúca mimoriadnu dôveru viac ako polovice obyvateľov Slovenska (54,6% v r. 2001), ju rapídne stráca. Stáva sa nedôveryhodnou inštitúciou. Verí jej už len 34,5 % občanov.
Azda preto sme prišli dnes podvečer sem. Nechceme sa zmieriť s tmou nevedomosti. Prišli sme, aby sme znova spolu počuli ten protestný hlas proroka: „Ľud, čo kráča vo tmách, uvidí veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine temnoty, zažiari svetlo.“ Prišli sme, aby sme sa nechali nadchnúť silou svetla. Toho svetla, ktoré tmu nevedomosti premáha silou poznania. Toho svetla, ktoré strach z neznámeho rozptyľuje poznaním, skúsenosťou a vedomosťami. Toho svetla, ktoré aj v cirkvi vytvára prostredie dôvery. Dôvery, ktorú potrebujeme, pretože máme tak mnoho otázok. Otázok, ktoré sa nedajú vybaviť opakovaním dogmatických poučiek. Prišli sme, aby sme sa uistili, že keď sa spolu dokážeme pýtať, pochybovať a mýliť sa, tak dokážeme ešte vždy znova objavovať svetlo pravdy, ktorá nás vyvedie z temnoty.
Zvykneme hovoriť, že Vianoce sú sviatky hojnosti. Nie sú! Sú protestom proti chudobe a nedostatku. Izaiášova vízia to vyjadruje veľmi problematickým jazykom: „Radujú sa pred tebou, ako sa raduje pri žatve, ako sa jasá pri delení koristi.“ Radosť z očakávaného obratu dejín pripodobňuje radosti spoločenstva z bohatej žatvy, ba dokonca k radosti z delenia vojnovej koristi. Čo čakáme my? Aká budúcnosť hojnosti je pred nami?
Uvedomujeme si, že náš blahobyt sa pohybuje na veľmi krehkej hranici udržateľnosti. Dobre vieme, že pozitívne makroekonomické čísla sú vykúpené veľmi nestabilnými, zraniteľnými investíciami. Nemôžeme nevidieť, že aj naša spoločnosť začína trpieť nedostatkom sociálnej súdržnosti. Bohatí sú stále bohatší a chudobní stále chudobnejší. Vlastnou spotrebou zaťažujeme planétu. Prispievame ku globálnemu otepľovaniu. Nemou výčitkou sa nám stávajú živočíšne druhy na pokraji vyhynutia. Hlasným obvinením sa nám stávajú čoraz silnejšie migračné pohyby vyvolané klimatickými zmenami.
Mesiáš Ježiš Kristus sa narodil v tých najbiednejších pomeroch. Chudoba a jednoduchosť vianočného príbehu je zvolaním, je protestom proti myšlienke, že moc a bohatstvo zachraňuje. Azda preto sme prišli. Potrebujeme to znova počuť. Boh nás ponukou narodeného mesiáša pozýva k hojnosti založenej na vzdávaní sa bohatstva a na jeho delení. Azda preto sme prišli. Potrebujeme to počuť vždy znova a znova: Skutočná moc, ktorá mení srdce človeka je v symbole bezmocného Boha.
Zvykneme hovoriť, že Vianoce sú sviatky rodiny. Nie sú! Sú protestom proti tomu, že ideál rodiny sa nám rozpadáva. Sú priznaním našej bezradnosti, že obraz rodiny našich rodičov a starých rodičov je pre generáciu našich detí už len ikonou. V realite dnešnej spoločnosti je už len akousi dobromyseľnou pripomienkou, že kedysi to bolo tak a bolo to azda dobré. Ak sa ako rodiny schádzame okolo štedrovečerného stola, tak si veľmi dobre uvedomujeme, že ide o rituál. Pekný, povznášajúci, iste v mnohom obnovujúci. A predsa stále viac sa vzďaľujúci realite. Naše rodiny prechádzajú krízou. Zápasíme v nej o to, či sa v modelovaní našich predstáv o rodine vrátime do minulosti, alebo nájdeme odvahu pripustiť, že rodina – tak ako všetko – podlieha vývoju a zmenám.
Izaiáš vo svojej vízii očakáva dieťa: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný je nám syn, na jeho pleciach bude spočívať vláda…“ Boh sa ujíma vlády tak, že náš zrak upriamuje na bezmocné dieťa. Kresťania túto víziu dopovedali. Je to dieťa, ktorého rodina je na svoju dobu netradičná. O uzavretí manželstva vlastne ani nečítame, len o zasnúbení. A potom to poníženie Jozefa. Dieťa nie je jeho. Chce využiť legálnu možnosť potichu, tajne sa so svojou snúbenicou rozísť. Napokon predsa, pomknutý víziou vo sne, zvíťazí jeho veľkorysosť. Prijíma dieťa, ktoré nie je jeho. Chráni dieťa i jeho matku. Migruje z Nazareta do Betlehema, z Betlehema do Egypta.
Narodenie mesiáša je vlastne tým najúprimnejším sklonením sa ku všetkým, čo zápasia o svoje vzťahy. Azda preto sme si jeho príbeh prišli vypočuť znova.
Sú to slová plné kontrastov. Izaiášovo proroctvo, ktoré kresťanská cirkev vzťahuje na mesiáša Ježiša z Nazareta, je postavené na obrazoch vojny a jej prekonania pokojom. Áno, vianočný príbeh odzbrojuje. V konvenčných vojnách platila zásada, že na Vianoce sa nebojuje. Z prvého roku bojov prvej svetovej vojny je známy príbeh vianočného prímeria. Obchodný reťazec Sainsbury ho v roku smutného 100-ho výročia vypuknutia 1. svetovej vojny spracoval ako svoj obvyklý vianočný video pozdrav pre svojich zákazníkov. Mal úžasnú hlbokú myšlienku. Možno si ho pamätáte. V zákopoch si na Štedrý večer vojaci prezerajú fotografie svojich blízkych. Jeden z vojakov v myšlienkach zaletí domov k vianočnému stolu a začne spievať Tichú noc. Keď to počujú vojaci z nepriateľského zákopu, pridajú sa. Bitevným poľom sa namiesto streľby ozýva spev. Na druhý deň ráno tento vojak opatrne vztýči hlavu v zákope. Keď veliteľ na opačnej strane vidí, že nie je ozbrojený vydá rozkaz nestrieľať. Aj na druhej strane sa nájde odvážlivec, čo bez zbrane vyjde zo zákopu. Postupne všetci na oboch stranách nechajú zbrane ležať v zákopoch a na malej zasneženej lúke, ponad ktorú sa ostreľovali sa odrazu objímajú, hrajú futbal a tešia sa ako deti.
Aj my sme si sem dnes priniesli v srdciach naše zápasy a naše protesty voči tomu, s čím sa nedokážeme zmieriť. Sú to zápasy, v ktorých frontové línie vôbec nie sú také zreteľné. Neexistujú v nich zákopy. Sme v ére hodnotových zápasov, kultúrnej vojny, kde zbraňami sú informácie. Žijeme v dobe zástupných vojen. Prenášame svoje konflikty na iných. Iných a inde nechávame bojovať za seba.
Nech je to akokoľvek ťažké, nechajme sa aj my odzbrojiť mocou Boha, ktorý je láska. Lebo len tak dokážeme zvíťaziť nad tým, čo nás premáha. Amen.
Modlitba:
Všemohúci Bože,
sme tu, aby si Ty bol s nami.
Prišli sme v mysliach s tým, čo nás oslabuje, aby si nás posilnil, keď sa ako slabý skláňaš k nám.
Prišli sme v srdciach s tým, čo nás zarmucuje, aby si nás potešil, keď k nám prichádzaš ako ten, čo je sám vytlačený na okraj a opustený.
Prišli sme v rukách s tým, čo vlastne ani nemáme, aby si nás obdaril, keď si sám chudobný.
Prišli sme na perách s tým, čo ani nedokážeme vysloviť, aby si nám rozozvučal hrdlá, keď sa nám sám ako dieťa prihováraš krehkým hlasom.
Bože, my nevieme byť ľuďmi, kým nás nepremôže Tvoja láska.
Prosíme Ťa, prenikni nás svojou mocou: Otup ostrie našej nenávisti. Osvieť temnotu nášho strachu. Nasýť náš hlad po spravodlivosti. Daruj pokoj nám, tu zhromaždeným a všetkým v celom svete. Odzbroj nás dnes, aby sme pochopili, že ako ľudia máme budúcnosť, len keď nepokoj premôžeme pokojom. Amen.