Anna Polcková
Štedrý večer, Veľký kostol, Bratislava, 24. 12. 2018
Štedrý večer, Veľký kostol, Bratislava, 24. 12. 2018
Text: Ján 1,11.12a
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“
„Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“
Bratia a sestry,
dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je aktuálny stále. Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti. To je veľmi zrozumiteľné vyjadrenie reality, na ktorej sa podieľame, ktorú vytvárame aj my.
Ale dnes je predsa štedrý večer. Aspoň teraz sa chceme venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli by sme mať pokoj, cítiť radosť. Prichádzame do kostola, aby sme počuli niečo, čo by nás oslobodilo od existenčných a existenciálnych tlakov a strachov z budúcnosti.
Každý rok čítame ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo počujeme, si v mysli dotvárame ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi. Takéto obrazy však nezodpovedajú realite – tomu čo sa dialo vtedy, ani tomu, čo sa v nás aj okolo nás deje dnes.
Mestečko Betlehem nie je pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich nevítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku.
Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali. Kristus medzi nami by rovnako dopadol pravdepodobne aj dnes.
Bratia a sestry,
vo februári bol zavraždený novinár a jeho priateľka, lebo poukazoval na prepojenie ľudí v zodpovedných funkciách štátu, ku kresťanským hodnotám sa hlásiacej krajiny a mafie. Zomrel preto, že to, čo videl, vedel, zverejňoval. Hovoril, písal to, čo mali, mohli robiť mnohí iní. Ale všetci, väčšina mlčala. Nie z neznalosti. Účelovo. Z vypočítavosti. Zo strachu.
Na tých, ktorí majú byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia,
od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčali. Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, kedy sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody, pokrytectvom, ktorý vzbudzuje odpor.
Je odmietaním Krista.
Sú aj kresťania, ktorí nemlčia. Ich hlas znie hlasno, zreteľne. Sústreďujú sa na to, aby chránili život už pred narodením, kresťanské rodiny pred tým, aby ich ohrozili práva príslušníkov menšín, kresťanstvo pred expanzívnym islamom. Obyčajne bez dialógu. Bez diskusie. V mene Božom. Ich motivácia, ktorá sa môže javiť ako zásadová, chráni však jedných na úkor druhých.
Niektoré veci však nechávajú títo kresťanskí aktivisti otvorené. A my sa musíme zamýšľať nad tým, prečo nezápasia o veľké rodiny, tisíce narodených detí, ktorí musia žiť v extrémnej chudobe, v chatrčiach bez vody a bez elektriny. Prečo nepripomínajú zodpovednosť tým, ktorí dopustia, aby úroveň školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb ohrozovala budúcnosť, život a dôstojnosť malých a zraniteľných. Nezaujímajú sa, prečo naša kresťanská krajina s takou vervou odmieta akékoľvek, akékoľvek formy pomoci pre mladých ľudí a mladé rodiny na úteku.
Evanjeliu, Kristovi a Jeho povereniu však rozumejú ľudia vďaka Bohu aj inak. A hoci o tom tak hlasno nehovoria, stále sa pokúšajú o zmeny. O to, aby dokázali porozumieť životu a svetu v širších kontextoch. Preto, že sa odvážia vyjadriť nad definitívnym posudzovaním problematík otázniky, čelia spochybňovaniu. Podozreniu, že ani nie sú kresťania. Tieto podozrenia sa týkajú mnohých nás, aj nášho cirkevného zboru. To, či a ako veríme, však našťastie neposudzujú ľudia, ale Boh.
Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať.
Prijať Krista znamená nasledovať Ho. Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom. Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, ako sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych na tejto zemi, nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho islam. Ak sa nespamätáme, zničí ho naša arogancia, naše pokrytectvo.
Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími.
Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život.
Božie deti budú vždy chcieť objavovať, skúmať, ako prejavovať podporu slabým a pomôcť im nestratiť nádej. Vedia, že mať moc znamená mať možnosti konať. A ak svoje kompetencie a prostriedky využijú v prospech iných, dokazujú tým, že prijímajú a nasledujú Krista.
Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila. Vtedy keď Krista spoznáme v človeku bez domova, v počernom dieťati z početnej rodiny, v bezmocnom starcovi.
O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, nerozhodujeme raz. Rozhodujeme o tom každý deň. A celý život.
Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im. Prijíma nás bez podmienok, so všetkými našimi ambivalenciami.
Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Tam, kde prijmem človeka, ktorého odmietajú. Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti. Pre každého a pre všetkých nás. Amen.
dánsky filozof, teológ a psychológ Sören Kierkegaard píše: „To, čo máme pred sebou, nie je kresťanstvo, ale nesmierny klam zmyslov a ľudia nie sú pohania, žijú blažení v domnienke, že sú kresťania. Preto obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva.“ Tento takmer 200 rokov starý výrok je aktuálny stále. Kresťanstvo ako klam zmyslov, život v domnienkach a blaženosti. To je veľmi zrozumiteľné vyjadrenie reality, na ktorej sa podieľame, ktorú vytvárame aj my.
Ale dnes je predsa štedrý večer. Aspoň teraz sa chceme venovať niečomu, čo by nás pozdvihlo, dodalo silu. Chceli by sme mať pokoj, cítiť radosť. Prichádzame do kostola, aby sme počuli niečo, čo by nás oslobodilo od existenčných a existenciálnych tlakov a strachov z budúcnosti.
Každý rok čítame ten istý vianočný príbeh. Zdá sa však, že to, čo počujeme, si v mysli dotvárame ovplyvnení romantikou obrázkov Ježiška v jasličkách, vysvietenými Betlehemčekmi, aké ukladáme pod farebne zladený stromček a piesňami o sladkom Ježiškovi. Takéto obrazy však nezodpovedajú realite – tomu čo sa dialo vtedy, ani tomu, čo sa v nás aj okolo nás deje dnes.
Mestečko Betlehem nie je pre Jozefa a Máriu dovolenková destinácia, ktorú si vybrali. Prišli sem, lebo museli. Cisár Augustus vydal príkaz sčítať ľud vo svojej ríši, aby sa mohli vyčíslili dane. Mladý pár má za sebou dlhú, náročnú cestu, ktorú Mária absolvuje v pokročilom štádiu tehotenstva. Obaja sú vystavení obavám a stresom. Všetko sa komplikuje. V Betleheme ich nevítajú. Nemajú kde prenocovať. Chýbajú im základné veci. Najprv sú bezdomovci, potom utečenci, ktorí pred Herodesom chránia holý život na úteku.
Podľa ďalších informácií evanjelistov sa v Ježišovom živote ani neskôr neobráti všetko na dobré. Boží Syn je opakovane vystavený nepochopeniu, sklamaniu, nakoniec zrade a násiliu. Tí, u ktorých sa predpokladalo, že Božieho Syna prijmú, uvítajú, rozhodli inak. Sledovali Ho, prenasledovali a ukrižovali. Kristus medzi nami by rovnako dopadol pravdepodobne aj dnes.
Bratia a sestry,
vo februári bol zavraždený novinár a jeho priateľka, lebo poukazoval na prepojenie ľudí v zodpovedných funkciách štátu, ku kresťanským hodnotám sa hlásiacej krajiny a mafie. Zomrel preto, že to, čo videl, vedel, zverejňoval. Hovoril, písal to, čo mali, mohli robiť mnohí iní. Ale všetci, väčšina mlčala. Nie z neznalosti. Účelovo. Z vypočítavosti. Zo strachu.
Na tých, ktorí majú byť nositeľmi ideálov, nasledovať Krista v Jeho radikalite pravdy a lásky, pozorujeme, že sa správajú opatrne. Pragmaticky. Aj cirkevní predstavitelia,
od ktorých by sme očakávali, že by na zjavnú nespravodlivosť mali upozorňovať, reagovať, využiť svoj vplyv, na to, aby v zodpovedných prebúdzali svedomie, mlčali. Táto snaha po „pokoji“ je v situácii, kedy sa preukázateľne odhaľuje lož, korupcia, kde sa prikrývajú podvody, pokrytectvom, ktorý vzbudzuje odpor.
Je odmietaním Krista.
Sú aj kresťania, ktorí nemlčia. Ich hlas znie hlasno, zreteľne. Sústreďujú sa na to, aby chránili život už pred narodením, kresťanské rodiny pred tým, aby ich ohrozili práva príslušníkov menšín, kresťanstvo pred expanzívnym islamom. Obyčajne bez dialógu. Bez diskusie. V mene Božom. Ich motivácia, ktorá sa môže javiť ako zásadová, chráni však jedných na úkor druhých.
Niektoré veci však nechávajú títo kresťanskí aktivisti otvorené. A my sa musíme zamýšľať nad tým, prečo nezápasia o veľké rodiny, tisíce narodených detí, ktorí musia žiť v extrémnej chudobe, v chatrčiach bez vody a bez elektriny. Prečo nepripomínajú zodpovednosť tým, ktorí dopustia, aby úroveň školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb ohrozovala budúcnosť, život a dôstojnosť malých a zraniteľných. Nezaujímajú sa, prečo naša kresťanská krajina s takou vervou odmieta akékoľvek, akékoľvek formy pomoci pre mladých ľudí a mladé rodiny na úteku.
Evanjeliu, Kristovi a Jeho povereniu však rozumejú ľudia vďaka Bohu aj inak. A hoci o tom tak hlasno nehovoria, stále sa pokúšajú o zmeny. O to, aby dokázali porozumieť životu a svetu v širších kontextoch. Preto, že sa odvážia vyjadriť nad definitívnym posudzovaním problematík otázniky, čelia spochybňovaniu. Podozreniu, že ani nie sú kresťania. Tieto podozrenia sa týkajú mnohých nás, aj nášho cirkevného zboru. To, či a ako veríme, však našťastie neposudzujú ľudia, ale Boh.
Kierkegaardovej parafráze slov evanjelistu o neprijatí Krista, že obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva, mnohí rozumieme. Ľudia chcú mať pokoj, cítiť radosť a „neriešiť“, čo sa ich netýka. Ale ak to tak bude, v našom živote a svete sa nič zásadne nezmení. Takto k radosti a pokoju neprídeme, budeme ich iba predstierať.
Prijať Krista znamená nasledovať Ho. Vidieť, spoznať Ho v núdznom a trpiacom. Nasledovať Krista znamená mať odvahu nechať niektoré ťažké témy radšej otvorené, priznať si, že ich zatiaľ nevieme riešiť, ako sa tváriť, že neexistujú. Kresťanstvo, kde ľudia nebudú schopní konfrontovať sa s núdzou biednych na tejto zemi, nemá budúcnosť. Nie, nezničí ho islam. Ak sa nespamätáme, zničí ho naša arogancia, naše pokrytectvo.
Slovo dnešného evanjelia otvára však aj inú možnosť: tým, ktorí Krista prijali, dal moc stať sa dietkami Božími.
Božími deťmi nie sú tí, ktorí to o sebe hovoria. Sú to ľudia, ktorým praktiky, zamerané proti človeku a teda aj proti Bohu, Kristu, prekážajú a nebudú sa ich zúčastňovať. Ani za cenu strát, za cenu toho, že prídu o výhody, o miesto, dokonca aj o život.
Božie deti budú vždy chcieť objavovať, skúmať, ako prejavovať podporu slabým a pomôcť im nestratiť nádej. Vedia, že mať moc znamená mať možnosti konať. A ak svoje kompetencie a prostriedky využijú v prospech iných, dokazujú tým, že prijímajú a nasledujú Krista.
Božími deťmi môžeme byť aj v hojnosti, keď sa o tú hojnosť delíme. Sme nimi vtedy, keď sa nenecháme presvedčiť, že tým, čo dnes platí, sú peniaze a hrubá sila. Vtedy keď Krista spoznáme v človeku bez domova, v počernom dieťati z početnej rodiny, v bezmocnom starcovi.
O tom, či Krista prijmeme alebo odmietneme, nerozhodujeme raz. Rozhodujeme o tom každý deň. A celý život.
Nasledovať Krista znamená byť vystavený nepochopeniu, neprijatiu. Obnova vyvoláva dojem, akoby odvádzala od kresťanstva. Je to paradox. Boh však vidí a vie všetko. Pozná naše motivácie a skryté túžby. Rozumie im. Prijíma nás bez podmienok, so všetkými našimi ambivalenciami.
Každé stretnutie s Ním v Jeho slove a sviatosti, tichu a hudbe, ktoré mi pomôže vidieť moje omyly a zlyhania, bude Vianocami. Vianoce budú tam, kde si uvedomím, kto som a kým chcem byť. Tam, kde zistím, čo mi bráni, aby som prejavoval lásku, pozornosť človeku v dlhodobom vzťahu, tam, kde sa naučím sústrediť na svoje dieťa, keď referuje o svojom dni v škole. Vianoce budú tam, kde budem mať trpezlivosť počúvať starca, aj keď hovorí o svojich bolestiach a vždy znovu sa vracia k spomienkam z mladosti. Tam, kde prijmem človeka, ktorého odmietajú. Vianoce budú tam, kde nájdem odvahu prosiť o odpustenie. Každý prejav úprimnej viery, ktorá sa prejaví v láske. To je perspektíva obnovy a dobrej budúcnosti. Pre každého a pre všetkých nás. Amen.