Kázeň na Svätodušnú nedeľu, 8.6.2014

Anna Polcková

Bratia a sestry,
význam svätodušných sviatkov na rozdiel od Vianoc a Veľkej Noci neurčuje kúpa a predaj darčekov alebo dobrôt na sviatočne prestretý stôl. Aspoň pri týchto výročných sviatkoch nekonkurujú nášmu vnútornému pohnutiu, prežívaniu hodnoty letničných udalostí materiálne pozlátka.
Skeptici však pochybujú, či je v dnešnom čase, kedy mnohí hovoria, že viera ÁNO, ale cirkev radšej NIE, založenie cirkvi dôvodom na oslavu. Cirkev sa javí ako neperspektívna, starnúca. Hlási sa k nej vždy menej ľudí.
Otázkou je, či a ako sa vieme my dnes vysporiadať s tým, že cirkev dnes vo všeobecnosti naozaj stráca – kvantitu aj kvalitu. Nielen členov, ale aj vplyv na spoločnosť, na rodinu i na život jednotlivca. Niekde bude asi chyba.
Nie len v ľuďoch, ktorí ju cirkev vedú alebo reprezentujú. Vyčerpaná, dezorientovaná a vymierajúca cirkev je vizitka každého z nás. Dnes nám nikto nezakazuje nechať krstiť svoje deti, vnúčatá a modliť sa s nimi. Nikto nám nezakazuje chodiť do kostola, vzdelávať sa vo viere, nech máme akémkoľvek postavenie v zamestnaní. Netrpíme nedostatkom náboženskej literatúry.
Máme slobodu. Máme slobody až príliš – toľko, že sa v nej strácame, nevieme zorientovať. Tak ako kedysi Izraelci blúdime po púšti a nevieme sa rozhodnúť, kam siahnuť, aby sme osviežili svojho ducha, kde nám kto dopraje povzbudenie a podporu, aby sme mohli žiť vzpriamení, mali zo života radosť a videli v ňom zmysel.
Dnes sú medzi nami, bratia a sestry, mladí ľudia, ktorí sa rozhodli prísť hľadať a nachádzať Boha medzi nás, do evanjelickej cirkvi. Netrúfam si tvrdiť, že je najlepšia, hoci má všetky predpoklady na to, aby ňou mohla byť. Ak my sami nevyprázdnime jej obsah, ale budeme mať odvahu a poslúchať Ducha, aby sme naplnili jej princípy, privedie nás k slobode a dobrému cieľu, k budovaniu zázemia a skutočného domova. Bude nás viesť v Duchu a v Pravde. Je demokratická. Dáva priestor pre slobodu aj pre zodpovednosť: vedúcim aj vedeným.

Text: 4. Moj. 11,11.12.14-17.24.25
Vtedy Mojžiš povedal Hospodinovi: Prečo zle nakladáš so svojím služobníkom a prečo som nenašiel milosť v Tvojich očiach, že si uvalil na mňa ťarchu všetkého tohto ľudu? Či som ja počal všetok tento ľud? Alebo či som ho ja zrodil, keď hovoríš: Ako pestún nosí dojča, nes ho vo svojom náručí do krajiny, ktorú som prísahou zasľúbil jeho otcom? Ja sám nevládzem znášať všetok tento ľud, lebo mi je priťažký! Ak takto nakladáš so mnou, tak ma celkom zabi, ak som našiel milosť v Tvojich očiach, nech nevidím svoje nešťastie. Vtedy Hospodin riekol Mojžišovi: Zhromaždi mi sedemdesiat mužov zo starších Izraela, o ktorých vieš, že sú staršími ľudu a jeho hodnostármi, a priveď ich k stánku stretania, aby sa tam s tebou postavili. Potom zostúpim, budem sa tam s tebou zhovárať a vezmem niečo z ducha, ktorý je na tebe, a vložím ho na nich; i ponesú s tebou bremeno ľudu a nebudeš ho znášať sám. Vtedy Mojžiš vyšiel a vyrozprával ľudu slová Hospodinove; zhromaždil sedemdesiat mužov zo starších ľudu a postavil ich okolo stánku. Potom Hospodin zostúpil v oblaku, hovoril s ním, vzal z ducha, ktorý bol na ňom, a dal ho na sedemdesiat mužov zo starších.

Biblický text nás uvádza do situcie, kedy je toho už aj na Mojžiša priveľa. Uprostred očakávaní unaveného putujúceho ľudu a Božích nárokov, je preťažený a sám. Po všetkom, čo už riskoval a zvládol, s túžbou presadiť svoj cit pre spravodlivosť, veľkorysosý a odvážny a zároveň pokorný vykročiť a viesť celý národ k slobode, je tento Boží zodpovedný muž / v koncoch.
Jeho sklamanie je pochopiteľné. Veď Izraelci všetko skritizujú a ohundrú. Stále spomínajú na bývalé istoty, vracajú sa k minulosti. Na otroctvo, ktoré ich pokorovalo a ponižovalo, zabudli. Teraz, na púšti sú mnohými skúsenosťami konfrontovaní s tým, že budúcnosť je neistá, zasľúbená krajina stále ďaleko.

Bratia a sestry,
za nespokojnosťou národa môžeme vidieť len krátku pamäť, nevďačnosť a alibistický únik do minulosti.
Ale možno by sa na týchto ľudí dalo pozrieť aj inak – a oceniť, že sú voči svojmu vodcovi kritickí. Sú nároční. Chcú vedieť, na čom sú, kam ich vedie.
Je dobré, ak je ľud schopný uvedomiť si svoju neistotu, dezorientáciu, skúmať, či je smer, ku ktorému aktuálne smerujú, tým, ku ktorému majú namierené. Je dobré, ak ľud neostane mlčiacim, naivným stádom, ktoré sa dá zavádzať.
Za skalamaním a žiadosťami, s ktorým, sa na svojho vodcu obracajú, je predsa len túžba po pokoji, oddychu, radosti.
Mojžiš neostane voči ich výčitkám imúnnym, ľahostajným. Cíti za nich zodpovednosť. Žije uprostred svojho ľudu. Putuje s nimi. Pozná ich skutočné problémy. Preto im môže rozumieť. Preto sa ich bieda stáva jeho biedou.
Mojžiš nie je samozvaným vládcom. Za to, ako plní svoju úlohu, svoje poslanie, nesie zodpovednosť pred Bohom. Vie o svojich slabostiach a hraniciach, pripúšťa svoje obmedzenia, aj svoje vyčerpanie, vlastnú neistotu, možno aj komplexy. Ale ide s nimi k Bohu.
Aj dnes by sme potrebovali mať takýchto vodcov – alebo byť takýmito vodcami ako Mojžiš. Potrebovali by sme zažiť vodcov, ktorí majú Božieho Ducha. Takí by nemohli klamať, zavádzať, kradnúť, robiť intrigy ani vyvíjať násilie na svojich podriadených.
Mojžiš so svojím trápením a bezmocnosťou prichádza k najvyššej autorite – k Bohu. Vie, ako veľmi záleží na tom, ako sa k problému ľudí postaví. Vie, ako veľmi záleží od toho, čo povie, od jeho lásky, trpezlivosti, veľkorysosti v prístupe k ľuďom, ktorí cítia neznádej a nezmyselnosť. Vie, že ľudia nie sú zlí, iba nešťastní, a že práve on im môže sprostredkovať novú nádej.
Nehanbí sa priznať pred Bohom, že prišiel k bodu, v ktorom sám nevidí riešenia. „Prečo tak preťažuješ svojho sluhu? A prečo nenachádzam milosť pred tvojimi očami, že na mňa kladieš všetku ťarchu?“ Mojžiš od tohto zážitku neuhýba.
Bratia a sestry, každý z nás vie, aké je ťažké uniesť, vydržať bezmocnosť, aké hrozné je, keď prichádza nezdar a človek nemôže referovať o žiadnom úspechu… je ťažké nevedieť ďakovať, ani prosiť, ani sa sťažovať, cítiť iba prázdno a osamelosť.
Všetci také skúsenosti máme – ako jednotlivci, v spoločnosti, priateľov, kolegov alebo aj v spoločenstve cirkvi. Kým sa tvárime, že neexistujú, nedá sa s nimi nič urobiť. Ak sa však odvážime uvidieť ich a pomenovať, priznať si svoje zlyhanie, svoj strach, môžu znamenať výzvu k obnove.
A to je práca Božieho Ducha – posilniť nás v úprimnosti a smelosti siahať na to, čo je nad nami, čo nás prevyšuje, viesť k poznaniu, že nie sme, nemôžeme a nemusíme byť bohmi.
Keď aj v rodine, priateľstve alebo cirkvi – tam, kde sme si mysleli, že budeme chránení, príde k bolestivým zraneniam, nemusí to znamenať, že je koniec. Ta môže byť príležitosť k zastaveniu, pokániu a vyznaniu: mýlil/a som sa. Nemôžem priveľa dávať. Nemôžem priveľa očakávať. V slabosti môže byť moja sila. V sklamaní môže byť výzva vidieť realitu takú, aká je.
Pokánie a túžba po zmene, po schopnosti prijať svoju ľudskú nedokonalosť ako svoj kríž, nás urobí múdrymi a zhovievavými – na mieste vedúcich aj vedených.
Pokánie a túžba po zmene v cirkvi nepríde od Boha bez ľudí, ktorí by rešpektovali Boha, Jeho slovo, Jeho predstavy o slobode a zodpovednosti – na všetkých úrovniach.
Ak chceme byť jedným telom a skutočným spoločenstvom, v ktorom máme nachádzať zázemie a podporu, cirkvou Ježiša Krista, týkajú sa nás problémy všetkých, nielen naše vlastné.
Aj my niekedy blúdime po púšti a túžime počuť jasné stanoviská a ciele. Nie ilúzie, ani falošné nádeje, ale ani odsúdenia ľudí, ktorých sme odpísali bez toho, aby sme sa ich opýtali, čo ich trápi a likviduje.
Mojžiš sa za ľud obracia k Bohu. Dôveruje, že v nadmerných záťažiach a pocitoch nepochopenia ho Boh nenechá samého. Bude s ním. Podporí ho, aby nezabudol na svoj cieľ a na to, že cestou bude treba ešte všeličo vydržať.
Boh má vždy riešenia. Núka ich – vo svojom slove, vo svojom duchu aj vo svojom Synovi. Zriedka prídu v zázrakoch, často sa ukazujú v obyčajných praktických krokoch každodenného života. V tom je ich riziko, ale aj ich krása.
Do hĺbky ťažoby, vyhorenia alebo depresie môžu prísť aj ľudia Boží. Ale aj v tejto hĺbke kríža je Boh s nimi. Ako pravda, ako zmysel, ako prameň poznania a …. tvorivej, láskavej a vynaliezavej radosti.
Mojžiš získal od Boha pomoc. Odteraz budú národ viesť viacerí ľudia, ktorí prijali Božieho Ducha. Mojžiš sa svojich kompetencií zrieka rád. Robí tak v dôvere, že Boh sleduje cieľ. Vie, že nikto nemôže a … nemusí byť taký silný, múdry a nadšený, aby mohol robiť všetko sám.
Boh to ani neočakáva.

Zodpodvednosť za to, ako pôsobíme, kam kráčame a čo sledujeme, máme v rodine, cirkvi a spoločnosti všetci: nielen naši vodcovia.
Vidieť a priznať bolestivú realitu a svoj diel zodpovednosti na nej je ťažké, ale účinné. Boh už svojho Ducha dáva všetkým. Každému. Dáva Ho nato, aby sme vedeli ísť za lepším, spravodlivejším a slobodnejším svetom.
Milí konfirmandi, cirkev, ktorá stojí na osobnej slobode a osobnej zodpovednosti pred Bohom, na slove a na milosti, bude odteraz aj Vašou cirkvou. Vaše vstúpenie do nej môže zmeniť jej tvár. Bude aj taká, akí v nej vy – my všetci. To, čo dnes potrebuje, nie je búšenie do pŕs a spomienky na slávnu 200 ročnú minulosť, nie úsmevy a obrany, ale pokánie. To urobí z našich bied a slabostí výnimočné šance.
Amen.