Služby Božie — Svätá Trojica (15. júna 2014, Veľký kostol)
Text: R 11, 33 – 3
Ó, hlbokosť bohatstva, múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho. Veď kto poznal myseľ Pánovu, alebo kto Mu bol radcom? Alebo kto prv dal Jemu, aby mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva naveky. Amen.
Bratia a sestry.
Nedeľa Svätej Trojice je zmysluplným zavŕšením slávnostnej polovice cirkevného roka. Veriacim kresťanom sa ponúka ešte raz a súhrnným spôsobom to najdôležitejšie, čo kresťanská cirkev od samého začiatku zvestuje tomuto svetu, to, čo nás má utvrdiť vo viere, ale aj posilniť v odvahe otvárať sa dielu Božieho Ducha, ktorý prináša do života tohto sveta stále nové skutočnosti, nové výzvy, ale aj nové možnosti, ako sa stať, ale aj ostať tým novým stvorením v Ježišovi Kristovi. Základom tejto odvahy je viera, že Boh nám v Ježišovi Kristovi ukázal dokonalý príklad života, od začiatku až do konca vedený a motivovaný láskou k Bohu a k človeku, láskou k životu a tomuto svetu.
Práve tajomstvo, ktoré kresťanská cirkev interpretovala v učení o Svätej Trojici ukrýva v sebe zmysel, ale zároveň aj spôsob, ako sa k tomuto cieľu dopracovať. Záhadné trojičné učenie je svojim spôsobom geniálnym zaznamenaním skúsenosti viery do mapy dejín. Boh je subjektom, ktorý dejiny transcenduje, je „nad“ a „pred“ nimi. Ježiš je subjektom, ktorý Božiu vôľu, ako ničím nepodmienenú pravdu reprezentuje a presadzuje ju vo vnútri dejín, takže nám umožňuje orientovať sa v živote práve podľa neho. Napokon Duch Svätý, ten vstupuje do nášho vnútra, do hĺbky ľudskej subjektivity, je človeku najbližšie, avšak práve preto je aj najťažšie identifikovať ho. Preto je dôležité „duchov skúmať“, či sa ich prejavy orientujú na Ježiša Krista a sú tak z Boha, alebo nie.
Tak, ako je učenie o Svätej Trojici pokladané za tajomstvo viery, tak je tajomstvom aj sám život, najvzácnejší Boží dar, za ktorý treba Bohu neustále ďakovať a vytrvalo ho prosiť o jeho posväcovanie. Svedectvo o tom vydáva aj liturgicky najznámejšie Áronovské požehnanie z knihy Numeri, ktoré sme dnes počuli. Slová tohto požehnania v sebe obsahujú všetko, čo je pre život veriaceho človeka dôležité a sú zároveň aj analógiou kresťanského učenia o Svätej Trojici, jedinečnej formy vyjadrenia viery v Božie konanie v dejinách tohto sveta, ktoré je možné pozorovať a myšlienkovo uchopiť v Božej stvoriteľskej, vykupiteľskej a posväcujúcej činnosti. V tomto požehnaní pozorujeme trojdielnu gradáciu, od ochrany, cez odpustenie, až k vrcholu požehnania, ktorým je Boží pokoj a zmierenie. Tie smerujú ku konečnému cieľu, ktorým je spása, ako primárny Boží zámer vedený Božou láskou k životu.
Napriek tomu všetkému, nie je vôbec jednoduché porozumieť tomuto Božiemu zámeru a akceptovať ho so všetkým, čo je jeho súčasťou. Dejiny ľudského spoločenstva so všetkými tragédiami, vojnovými konfliktmi a neustálymi zápasmi o relatívne pravdy a hodnoty, často vedené v mene Božom a pre Boha, avšak motivované v prvom rade egoizmom a túžbou človeka vyniknúť a uzurpovať si slávu a moc, ktoré patria výhradne Bohu, to všetko je bolestným potvrdením skutočnosti, že Boží stvoriteľský zámer stále je a ostáva pre človeka veľkým tajomstvom.
Svedčí o tom aj evanjelium o Nikodémovi, ktorý prichádza za Ježišom v noci, aby sa o ňom dozvedel viac, aby porozumel, kto a čo v ňom prichádza na tento svet, avšak stále pred ním ostáva veľa neznámeho a nepochopiteľného. Napriek tomu, že človeku nie je možné v plnom rozsahu porozumieť a uchopiť tajomstvo Božieho konania v tomto svete, napriek tomu dostáva možnosť nechať sa formovať a viesť vo svojom živote Božím Duchom, vo viere a v dôvere, že je to cesta s Bohom, a to aj vtedy, keď to, s čím sa na nej stretáva, ruší jeho istotu a presvedčenie, že už vie a pozná všetko, čo je potrebné, že už niet čo meniť, vždy, keď sa pred ním objavujú nové možnosti a spôsoby, ako sa v živote zachovať vo vzťahu k tomu doposiaľ nepoznanému. Bratia a sestry, práve to je však dôležité, pretože to človeka zároveň chráni pred stále prítomným pokušením vymeniť skutočnú dôveru v Boha za vlastnú, nedokonalú predstavu Boha a toho, ako by Boh mal konať, posudzovať a rozhodovať o tom, čo je a nie je dobré a prospešné pre život ľudského spoločenstva.
To všetko potvrdzuje aj chválospev na Boží majestát a slávu, ktorým apoštol Pavol končí veľmi dôležitú časť svojho listu rímskym kresťanom, v ktorej zápasí s veľkým paradoxom Božieho konania v živote izraelského národa a tohto sveta. Trojdielna štruktúra tohto hymnu, paralelne rozdelená do deviatich riadkov, ktoré na seba logicky nadväzujú a vzájomne sa myšlienkovo dopĺňajú, svedčí o dokonale spracovanej a premyslenej kompozícii, ktorej teologická hĺbka zdôrazňuje tajomstvo Božieho zámeru spasiť svojou láskou a milosťou Židov i pohanov. Pavlovým zámerom nie je preniknúť hlbšie do tajomstva tohto Božieho zámeru, vyjadruje len obdiv a úžas nad nesmiernou veľkosťou Božieho majestátu a milosti, ktoré demonštrujú Božie činy v tomto svete a ktoré sa dokonalým spôsobom prejavili práve v Božom diele v Ježišovi Kristovi. Vďaka tomu sa aj ostatné národy tohto sveta môžu vysporiadať s deštruktívnymi dôsledkami naakumulovaného hriechu a očistení obeťou Božieho Syna môžu vstúpiť do novoty života skrze Ducha Svätého, a zotrvať na tejto ceste až do konca, ktorý napokon prinesie Parúzia a Boží súd.
V prvej časti chválospevu Pavol vyzdvihuje nevyčerpateľnosť bohatstva Božej múdrosti a poznania. Uvedomuje si, že človek nedokáže obsiahnuť Boha v žiadnom aspekte, ani vlastnosti jeho božskej podstaty. Božie možnosti a potenciál, ktorý Boh využíva v prospech človeka sú neobmedzené, preto by sa im človek nemal brániť a odmietať ich, aj keď je nimi často prekvapený, ba až zaskočený. Máme si vždy, za každých okolností uvedomovať, že človek nikdy nemôže poznať to, čo pozná Boh, ani vidieť to, čo vidí Boh.
V ďalšej, centrálnej časti chválospevu nachádzame viaceré odozvy na témy, ktoré sú charakteristické v príbehu o Jóbovi (Job 26, 14; 41, 11), ako aj vo zvesti prorokov Izaiáša a Jeremiáša (Iz 40, 13; Jer 23, 18). Chvála Božích súdov je mocným potvrdením istoty a spravodlivosti Božieho definitívneho posúdenia života každého jedného človeka. Podobne ako Jób, ale i Boží ľud Izraela ako celok, hoci ťažko skúšaní svojim údelom, napriek tomu však stále hľadajúci Boha a dožadujúci sa odpovedí na zložité otázky života, vyjadruje teraz aj Pavol bázeň a pokoru pred Bohom a poukazuje na tajomstvo Božieho konania v dejinách spásy, ktorému nik z ľudí nemôže v plnosti porozumieť. Práve to však má posilniť vieru a dôveru veriaceho ľudu v Božiu vernosť a spravodlivosť, a to aj zoči-voči ťažkým životným skúškam, ktorým musí čeliť.
Boh je zvrchovaným Pánom tvorstva. Iba On je zdrojom všetkého a všetko preto vychádza z neho, aby z toho mohla čerpať a využívať k svojmu prospechu každá súčasť Božieho stvoriteľského diela. Pavol vkladá tieto dôležité slová ako epilóg chválospevu práve z dôvodu, že on sám mohol spoznať a napokon aj akceptovať ten veľký paradox v dejinách spásy. Pochopil, že Božia milosť nebola nikdy národnou výsadou Izraela, ani jeho vlastníctvom. Na strane druhej, Pavol pochopil aj to, že Boh neruší svoje zasľúbenia a nikdy neprestal byť verný zmluve, ktorú uzatvoril s Izraelom. Je a stále ostáva Bohom Izraela a Izrael stále ostáva Božím vyvoleným ľudom. Súčasťou tejto zmluvy sa však stávajú aj ostatné národy, každý kto s dôverou prijíma Božiu svätú vôľu ako prameň viery a pravidlo pre život.
Túto skutočnosť Boh zjavil svetu v Ježišovi Kristovi, v Mesiášovi, ktorého obeť sa stáva prostriedkom vykúpenia človeka z otroctva hriechu, zbavuje ho Božieho hnevu a vedie k slobode Božích detí. To všetko mocou Ducha Svätého, ktorý pôsobí a preniká všetko tvorstvo. Boh je zdrojom, prostriedkom i cieľom, je začiatkom, prítomnosťou i koncom všetkého, čo existuje. Práve preto je dôležitá v živote človeka viera a dôvera v toto Božie dielo.
Bratia a sestry. Podobne ako Pavol a jeho súčasníci pred takmer dvomi tisíc rokmi, aj my dnes stojíme pred tým istým Bohom a sme konfrontovaní s tajomstvom Božieho majestátu. Aj my, tak ako kedysi Pavol a adresáti jeho zvesti, môžeme čerpať z bohatstva, ktoré sa v ňom nachádza. Môžeme participovať na Božom tajomstve, ktoré sa v dejinách realizuje od počiatku, a to tak, že sa neuzatvoríme pred pôsobením Božieho Ducha, ale naopak, necháme sa ním viesť a pretvárať. Neodmietajme preto Božiu múdrosť a jeho vedenie, nežime len pre minulosť, ktorá poskytuje zdanlivé bezpečie a istoty toho starého sveta vytvoreného viac podľa ľudských predstáv, než podľa Božej vôle, v snahe udržať si Boha iba pre seba, zakonzervovať poklad viery v hermeticky uzavretom priestore tých vlastných právd.
Kto volí takúto cestu, ten by si mal uvedomiť, že tým ochudobňuje seba samého, ale i svet a ľudí okolo nás o tú vzácnu možnosť poznávať Boha a jeho vôľu vždy a stále, v nových situáciách, v novom čase a priestore, v nových možnostiach, ktoré nám Hospodin neustále dáva k tomu, aby sme sa poučili a neopakovali chyby minulosti, aby bol Boh napokon skutočne a v plnom rozsahu jediným Pánom nášho života. Iba vtedy, ak na to nezabudneme, iba vtedy ostaneme otvorení pôsobeniu Božieho Ducha v našej vlastne prítomnosti a budeme môcť porozumieť viac aj jeho konaniu v tomto svete.
Podobne ako Pavol pochopil a v pokore akceptoval skutočnosť, že Božia láska a milosť neboli nikdy výsadou, ani vlastníctvom iba jedného národa, aj my dnes, bratia a sestry, by sme mali dokázať akceptovať, že nie sú ani našou výsadou a vlastníctvom. Sú totiž darom, z ktorého môžu a aj majú čerpať všetci, bez ohľadu na farbu pleti, etnickú a národnú príslušnosť, vierovyznanie, či akékoľvek ďalšie osobnostné preferencie. Umožnime im to, napríklad aj tým, že sa k nim neobrátime chrbtom a prijmeme ich ako Božie deti, veď práve to máme všetci spoločné, práve to nás spája.
Láska Božia je totiž samotným základom a prameňom života. Božia milosť zjavená v živote a diele Ježiša Krista vyjadruje dokonalosť tejto lásky, aj keď paradoxne, avšak práve preto, lebo človeka berie do svojej ochrany, a to aj napriek jeho nedokonalosti a obmedzeniam, ktoré sám nedokáže prekonať. A napokon prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v tomto svete, ako pomocníka, radcu, utešiteľa a ochrancu, tá má sprevádzať človeka po celý život, od narodenia až po smrť a pomáhať mu objavovať a rozvíjať v sebe obraz Boží, na ktorý bol stvorený, aby sa tak naplnila Božia vôľa, stvoriť a zachrániť človeka pre život v dokonalom spoločenstve v Božom kráľovstve. To je vlastný obsah požehnania, ktoré Boh udeľuje tomuto svetu a svojmu ľudu, i nám dnes.
Bratia a sestry, je to teda sám Hospodin, jediný Boh, ktorý je darcom i garantom tohto požehnania. Preto kňazi vyslovujú Jeho meno nad Izraelom, preto ho vyslovujeme aj my nad zhromaždením veriacich kresťanov. Pre toto meno Hospodin žehná všetkým, ktorí sú jeho nositeľom. Vo viere a v nádeji, že Hospodin nás bude žehnať a sprevádzať na ceste života, bude nás chrániť a viesť k živej kresťanskej viere, a raz nás privedie k spáse a večnému životu. Amen.