Veľkonočný pondelok, VK BA, 10:00, 17. apríla 2017
Rozbité vzťahy majú nádej!
Text: Ez 37,1-14
Hospodinova ruka bola nado mnou a Hospodin ma v duchu vyviedol a zložil ma do stredu údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma okolo nich. Bolo ich v údolí mnoho. Boli veľmi suché. Povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som: Pane, Hospodin, ty to vieš! Povedal mi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Hospodina! Takto vraví Pán, Hospodin, týmto kostiam: Hľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a spoznáte, že ja som Hospodin. Prorokoval som, ako som dostal príkaz. Keď som prorokoval, nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. Videl som, že boli na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich nebol. Povedal mi: Prorokuj o duchu, prorokuj, človeče, a povedz mu: Takto vraví Pán, Hospodin: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých, aby ožili. Keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf. Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú celý dom Izraela. Oni, pravda, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení. Preto prorokuj a povedz im: Takto vraví Pán, Hospodin: Hľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na pôdu Izraela. Potom spoznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vložím do vás svojho ducha, ožijete a zložím vás na vašu pôdu; potom spoznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním to — znie výrok Pána, Hospodina.
Je to zvláštna vízia. Plná detailov, ktoré zvykneme tabuizovať. Nehovoríme o nich. Kosti mŕtvych majú mať svoj pokoj. A predsa nás tento biblický text núti, aby sme si to predstavili. Je to čosi ako masový hrob? Reč je o pobitých, ktorí tam kdesi v údolí ležia zneuctení. Nepochovaní? Vlastne to ani nie je hrob. Je to miesto najhlbšieho poníženia ľudskej dôstojnosti. Tak to však nemá zostať. Deje sa čosi zvláštne. Nastáva pohyb. Z rozptýlených kostí odrazu vznikajú kostry. Na ich vysušených kostiach sa objavujú tkanivá šliach a mäsa. Chaos ponižujúcej násilnej smrti sa mení na oživujúci poriadok. Z rozbitého a poníženého spoločenstva vzniká spoločenstvo nové. Ako? Tak, že prorok zvestuje slovo Hospodinovo.
Kresťanská cirkev už po stáročia číta a vykladá túto prorockú víziu Ezechiela ako očakávaný dôsledok udalosti Kristovho vzkriesenia. Apoštol Pavel to sformuloval takto: „Lebo ako v Adamovi všetci zomierajú, tak aj v Kristovi budú všetci oživení.“ (1K 15,22). Zvesť o Kristovom vzkriesení nie je akousi samoúčelnou drámou bohov. Nezostáva dejom na javisku nebies. Dotýka sa každého z nás.
Jazyk a logika tejto starozmluvnej prorockej vízie sa potom objavuje aj v kresťanských predstavách o vzkriesení. Novozmluvné texty sa síce vyhýbajú podrobnostiam pri zmienkach o vzkriesení. Predstavivosť ľudí však akoby potrebovala konkrétnosti. Aj preto má starozmluvná Ezechielovská vízia tak pevné miesto v kresťanských liturgických textoch. Nepochybne s ňou súvisí aj stáročná zdržanlivosť kresťanov voči kremácii zosnulých a dôraz na vzkriesenie tela. Úcta k hrobom ako miestam, na ktorých kosti zosnulých čakajú na povel archanjela? Vzkriesenie ako kontinuita nášho rokmi a utrpením poníženého tela? Je celý rad predstáv o tom, ako by sme mali čakať na vzkriesenie. Iste by bolo zaujímavé o nich uvažovať. Ale nechajme to tak. Tak, ako všetky podrobnosti o tejto otázke nechávajú bokom aj novozmluvné texty o vzkriesení.
Skúsme sa preto pozrieť na to, čo je azda podstatnejšie v tomto texte. Na to, ako nám perspektíva vzkriesenia môže pomôcť formovať naše životné vzťahy. A tu znie odkaz Ezechielovej vízie jasne: Rozbité vzťahy majú nádej!
Ezechielova vízia sa rodí na pozadí obrovskej tragédie. V 6. storočí pred Kristom sa Jeruzalem a celé júdejské kráľovstvo stane cieľom vojenských výprav babylonského kráľa Nabukadnécara. V dvoch vlnách bojov postupne padne Jeruzalem, je zničený jeho chrám a s ním celé kráľovstvo. Výsledkom je obrovská migrácia a takmer úplný zánik náboženského a kultúrneho spoločenstva združeného okolo kultu v jeruzalemskom chráme.
Ezechielova vízia je víziou o obnovení spoločenstva, ktoré je roztrúsené v exile. Stratilo svoje centrum. Nemá svoju krajinu. Nemá svojich politických predstaviteľov. Je to tragédia národného spoločenstva. Je to však aj tragédia osobných vzťahov. Netreba veľkú predstavivosť na to, aby sme pochopili, čo sa na pozadí týchto tragických udalostí odohrávalo vo vzájomných vzťahoch.
Na jednej strane rozbité rodiny a spretrhané väzby. Niektorí zahynuli násilnou smrťou. Mnohí utiekli. Mnohí boli zavlečení ako vojnová korisť do babylonského zajatia. Každý sa svojím spôsobom musel vyrovnať s touto obrovskou a zásadnou zmenou v živote spoločenstva. Niektorí volia stratégiu zabudnutia a dobrovoľnej asimilácie. Iní pestujú spomienky, udržujú náboženskú identitu – pri riekach babylonských plačú a spomínajú na Sion – ako sa spieva v 137. žalme. Pre niektorých je táto udalosť takým sklamaním, že stratia akúkoľvek náboženskú vieru. Pre iných naopak posilnením viery. Pre niektorých je to dôvod na radikalizáciu, pestovanie šovinizmu a nenávisti. Pre iných výzva na hľadanie novej existencie v nových podmienkach.
Príbeh babylonského zajatia je univerzálnym príbehom mnohých spoločenstiev. Vždy znova sa v dejinách opakuje v najrozličnejších obmenách. Keď sa doňho započúvame, okamžite sa nám v mysliach vytvárajú asociácie s mnohými osobnými tragédiami a tragédiami spoločenstiev. Náboženské a etnické čistky neprestávajú byť súčasťou dejín ľudstva. Ani tých celkom moderných. Nedávno sme si pripomínali odchod prvých židovských transportov do vyhladzovacích táborov počas druhej svetovej vojny. Historici prichádzajú aj s novými šokujúcimi podrobnosťami o rómskom holokauste. Ich masové hroby zostávajú dodnes neidentifikované na mnohých miestach našej krajiny. To všetko v našich moderných dejinách malo dohru v ďalších násilných presunoch veľkých skupín obyvateľstva, Nemcov, Maďarov. Tieto rany zostávajú dodnes nezahojené. Prenášajú sa na najmladšiu generáciu. Najmä v posledných rokoch rastie napätie. Máme pocit, že si tu už nikto s nikým nerozumie.
Preto je Ezechielova vízia v tejto situácii nevyhnutnosťou aj pre nás. Dáva nám nádej, že aj tie najväčšie tragédie, ktoré rozbíjajú naše vzťahy, nemajú mať posledné slovo. Rozbité vzťahy sú ponížením nie víťazstvom. Rozbité vzťahy sú znakom smrti a nie života.
Možno si len ťažko vieme predstaviť obnovu našich vzájomných vzťahov. Ezechiel si to predstaviť vedel. Jeho službu, jeho zvesť niesla nádej, že sa to dá. Pracoval s presvedčením, že stvoriteľská moc Božia si nepraje rozložené a mŕtve spoločenstvo vzájomne sa ponižujúcich ľudí. Preto hovorí o nádeji pre rozbité vzťahy.
Ani my nemáme nič viac. Len veľkonočnú vieru. A predsa nás táto viera oduševňuje. Predsa aj nám dáva silu, aby sme to s našimi vzťahmi nevzdávali. Žiadna urážka, žiadne poníženie, žiaden výsmech, žiaden úder, žiadne odmietnutie nemá väčšiu moc ako oživujúce stvoriteľské Božie slovo. Amen.
Všemohúci Bože,
Ďakujeme ti, že zvesť o tvojom vzkriesení je nádejou aj pre naše vzkriesenie. Žijeme nádejou, že ty nás svojím slovom oživíš a povoláš k novému spoločenstvu ľudí. Táto nádej nás posilňuje vždy, keď sa naše spoločenstvá, ktoré tvoríme a v ktorých žijeme, rozpadajú.
Prosíme ťa za priateľov, ktorí sa od seba začali vzďaľovať pre svoje odlišné názory.
Prosíme ťa za manželov a partnerov, ktorým sa zo vzťahu vytráca spojivo lásky.
Prosíme ťa za vzťahy rodičov a detí, ktoré sa lámu pod ťarchou nárokov, chorôb a slabostí.
Prosíme ťa za vzťahy rozličných názorových skupín v našej spoločnosti, ktoré strácajú schopnosť medzi sebou komunikovať a ohrozujú spoločenský zmier.
Prosíme ťa za napäté vzťahy národov, ktoré disponujú veľkou vojenskou silou a hrozia rozpútaním globálneho konfliktu.
My nevieme, ako tieto rozbité vzťahy napraviť. Jediné, čo máme je tvoje slovo. Prosíme ťa, vyslovuj ho pri nás. Neprestávaj oživovať, čo v našich vzťahoch zomiera. Nedaj zahynúť nádeji, že ty máš nás i tento svet vo svojich láskavých rukách. Amen.