Kázeň na Veľký piatok, 18.4.2014

Anna Polcková
Text: Lukáš 22,47-53
Ešte hovoril, a hľa, (prichádzal) zástup, a jeden z dvanástich, menom Judáš, išiel vopred a blížil sa k Ježišovi, aby Ho pobozkal. Ježiš mu riekol: Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka? Keď tí, čo boli okolo Neho, videli, čo sa chystá, spýtali sa: Pane, či udrieť mečom? A jeden z nich udrel veľkňazovho sluhu a odťal mu pravé ucho. Ježiš riekol: Prestaňte! Nato dotkol sa mu ucha a uzdravil ho. Vtedy povedal Ježiš veľkňazom, veliteľom chrámovej stráže a starším, ktorí Ho prišli zajať: Ako na lotra vyšli ste s mečmi a kyjmi, a keď som každý deň býval s vami v chráme, nepoložili ste ruky na mňa. Ale toto je tá vaša hodina a moc tmy.

Milí bratia, milé sestry,
vraciame sa k textu, ktorý sme už v rámci Pašií počuli.
Každý Veľký piatok čítame, počúvame to isté. Veríme, že Kristovo slovo, evanjelium má moc, no predsa sa v nás a medzi nami tak málo mení.
Príbeh o zajatí Ježiša nám predstavuje postoje a správanie ľudí, ktorí sú z Boha sklamaní. Odhaľuje ich pokrytectvo, násilie a únik.
Keď prichádza zradca a drábi, jeden rozhorčený učeník svojho Pána rázne bráni, mečom odtne veľkňazovmu sluhovi ucho. Ale Ježiš takúto obranu neocení. Vykoná svoje posledné uzdravenie a celkom jasne zakáže použiť násilie.
Tí, ktorí boli Ježišovi doteraz nablízku, Mu prestávajú rozumieť, nemôžu Ho ani brániť. Svoju bezmocnosť a Kristovu pasivitu neunesú. Vytratia sa do tmy.
Medzi vojakmi, ktorí si konajú svoju povinnosť a skorumpovanými ľuďmi vo všetkých vrstvách v duchovnej aj verejnej službe ostáva Ježiš sám.
Sám bdie v Getsemanskej záhrade, sám sa stavia voči tým, ktorí na Neho žalujú. Sám ide na kríž. Húfy učeníkov a nadšených nasledovníkov sa rozišli.

Bratia a sestry,
tento svet nespasia učeníci, kresťania, cirkvi. Zachráni ho iba Kristus.
Martin Luther v texte jednej zo svojich piesní napísal: „Čo je naša ľudská sila? Sama nás nezachráni, máme však od Hospodina štít v každom bojovaní. Pýtaš sa, kto je Ním? Ježiš, Boží Syn, On zachránil svet, iného Boha niet, On napokon zvíťazí.“
Konštatovanie: „čo je naša ľudská sila?“ nie je vyjadrením rezignácie, ale slobody, je pozvaním k dôvere. Ubezpečením, že nám nepatrí úloha spasiteľov, ani rola sudcov, ani moralistov, ktorí budú nariekať, že tento svet je zlý a nič mu už nepomôže.
Kristus realizuje svoje dielo aj vtedy, keď je úplne zraniteľným. Napriek poníženiu a utrpeniu ostáva presvedčeným, že Boh stále koná, že Jeho zámer zachrániť svet nezničia intrigy, faloš ani podlosť zúfalých ľudí.
Toto je vízia, za ktorou ide Kristus bez ohľadu na to, čo Ho to stojí.
Ani opustenosť, zrada a nebezpečenstvo smrti Ho neprinútili hovoriť a konať v rozpore s tým, čo hlásal. Ani vtedy, keď je sám vystavený ohrozeniu, na násilie nepristúpi. Z princípu.
Tomu, že učeníci takémuto Ježišovmu odovzdanému postoju nerozumejú, rozumieme.
Aj my sme dnes, v slobodnej spoločnosti a právnom štáte znechutení a paralyzovaní tým, že sú ľudia, ktorí si môžu dovoliť všetko a nič sa im nestane. Sme svedkami toho, že ľudia bez
charakteru a bez zábran šliapu po hodnotách, darí sa im vydierať a zastrašovať. Zisťujeme, že to, čo je v súlade s právom, ešte neznamená, že je aj morálnym.
Rozhorčenie nad tým, že ani v právnom štáte nie je ešte zaručené, že sa obyčajný človek dovolá spravodlivosti, vedie žiaľ k tomu, že nakoniec hľadá spôsoby, ako by sa domáhania spravodlivosti a vymáhania svojich práv ujal sám. Tak ako vie, s prostriedkami, ktoré má k dispozícii.
Pred takýmto konaním Ježiš varuje. Tvrdí, že ak sa pustíme do boja svojvoľným použitím násilia, určite sa to obráti proti nám a z bludného kruhu sa nám už nepodarí vystúpiť.
Ľudia, ktorí nás presvedčia, že tento svet je krutý, a že ak v živote chceme niekam prísť a niečo dosiahnuť, nás síce zorientujú v realite, ale východiská ponúknuť nevedia. Preto je užitočné počúvať Ježiša, čo na nápad: ´Pane, či udrieť mečom?´ odpovie. Horlivý učeník však koná ihneď – nečaká na odpoveď. To, čo svojou aktivitou vytvorí, je len ďalšia bolesť, ďalšia rana.
Umenie rozvahy, ticha a načúvania Bohu aj ľuďom otvára cestu k duchaplnosti a z nej plynúcim dobrým rozhodnutiam. To je viera: ak mám silu uprostred krivdy, ktorú vidím alebo zažívam očakávať, že Boh do celej situácie zasiahne a dokonca ju obráti na dobré. Len si na to bude treba počkať.

Bratia a sestry,
ako kresťania dnes nie ohrození tým, že by sme konali násilie zbraňami.
Berieme si však do úst sofistikované, tzv. biblické argumenty, verše alebo presvedčenia, ktorými môžeme tlačiť k múru, a fackovať, zraňovať , „zauškovať“ tých, ktorí sú iní ako my.
To, čo nás, ľudí, ktorí sa hlásime ku Kristu, dnes pred Bohom a pred kritickým racionálnym človekom kompromituje najviac, je pretvárka. Judášova zbraň, ktorá zrádza človeka bozkom. Bodá ešte viac ako meč.
Pretvárka jednotlivcov, ale aj celých spoločenstiev – cirkvi a spoločnosti je násilím, ktoré môže človeka oberať o dôstojnosť a skutočnú vieru v Boha systematicky, nenápadne.
Kríza súčasnej rodiny, vysoké percento rozpadnutých manželstiev a detí, ktoré vyrastajú bez jedného rodiča, dnes podnecujú angažovaných ľudí v cirkvi aj spoločnosti k premýšľaniu o možných zmenách.
Je pravda, že manželstvo aj deti potrebujú ochranu. No skôr, ako budeme problém riešiť, je vhodné poznať ho. Vysoké pracovné nasadenie rodičov, a z neho vzplývajúca osamelosť a neistota detí, odcudzenie manželov, ekonomická nestabilita sú len niektoré z obrovského množstva faktorov, ktoré sú pre vzťahy likvidačné.
Návrhy kresťanských hnutí, ktoré v ostatných dňoch podporili aj viaceré cirkvi, smerujú od ustanovenia o manželstve ako jedinečnom zväzku muža a ženy v ústave po petície, ktoré majú ľuďom napomôcť stať sa viac citlivými na hodnotu manželstva a rodiny, ktoré majú neskôr vyústiť do referenda.
To proklamované: „Aby otec a mama boli pre deti vždy to najlepšie“, to sa však zákonom zaistiť nedá!
Dnešné deti potrebujú omnoho viac ako deklarácie a články v ústave. Potrebujú človeka. Túžia po tom, aby mali na ne rodičia čas, aby nemuseli všetku svoju energiu venovať zamestnaniu – jeho hľadaniu alebo uržaniu, keď im chcú zabezpečiť strechu nad hlavou a vzdelanie.
Napätia a krízy, skutočné problémy našich rodín zákon nevyrieši. Zvlášť nie ten, ktorý zároveň upiera práva menšín s inou sexuálnou orientáciou alebo im odporúča, či ich donúti, aby svoju identitu popreli.
Ak sa o špecifické problémy ľudí, ktorí sú iní ako my, nezaujímame len preto, že nás práve teraz netrápia, zbabelo unikáme od človeka aj od Krista. Unikáme pred človekom, ktorý potrebuje náš záujem, načúvanie viac ako to, aby uplatnil svoje konkrétne nároky.
Nie, my tento svet nemôžeme spasiť. Ale môžeme a máme ísť za Kristom aj za cenu kríža a obetí.
A keby sme sa predsa len niekedy chceli vkladať do roly záchrancov – ochrancov, mali by sme byť aspoň čestní. Mali by sme priznať, že svojimi zbraňami chceme obhajovať seba – náš životný štýl, naše vlastníctvo, pohodlie, a neklamať iných aj samých seba, že zachraňujeme kresťanstvo alebo dokonca Krista.
Ježiš totiž víťazí bez zbraní, bez násilia. Víťazí napriek tomu, že sa dobrovoľne odovzdáva do rúk násilníkov, lebo vie, že aj vtedy je v tých Božích.
Náš svet, naša spoločnosť aj táto cirkev, naše rodiny budú vyzerať podľa toho, ako v nich budeme žiť a čo do nich budeme vkladať, koľko budeme investovať. Možno dlhodobo bez toho, aby sme videli zmysel. Možno vytrvalo bez toho, aby nás niekto ocenil. No dobrý koniec príde.
Slovo Kristovo, ktoré počúvame, má moc. Prejaví sa, ak mu to dovolíme, ak budeme vedieť umĺknuť a čakať na to, čo povie a urobí Boh.
Každý z nás si nesie svoj kríž. Každý, aj ten, kto sa javí ako zdravý a úspešný. Nesieme ho ako jednotlivci, aj ako spoločenstvá. Nesieme si ho, keď tápame v neistote, ale aj vtedy, keď sa nám veci zdajú byť pomenované a jasné.
Budeme mať odvahu pripustiť, že môžu byť pomenované zle? Budeme si raz vedieť priznať, že často míňame veľa slov na obhajobu, ktorá iného ubíja – a voči slovu, ktoré nás chce osloviť a zachrániť, ostávame hluchí?
To všetko sa stále môže meniť.
Svoj kríž môžeme niesť odteraz ako odvážni a statoční, ako skutoční ľudia.
To je to najdôležitejšie posolstvo, ktoré tomuto svetu môžeme odovzdať. Je v ňom dôvera, že Boh je a ostane stále s nami. Amen.