Michaela Kušnieriková
Jonáš, 3. kapitola Pokánie v Ninive
1 Slovo Hospodinovo zaznelo Jonášovi druhý raz takto: 2 Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a káž mu, čo ti poviem. 3 Jonáš vstal a šiel do Ninive podľa rozkazu Hospodinovho. Ninive však bolo nesmierne veľkým mestom pred Bohom, na tri dni chôdze. 4 Keď Jonáš vchádzal do mesta, v prvý deň cesty volal: Ešte štyridsať dní, a Ninive bude vyvrátené! 5 Vtedy uverili Ninivčania Bohu, vyhlásili pôst od najväčšieho až po najmenšieho a obliekli sa do vrecoviny. 6 Keď sa správa o tom dostala k ninivskému kráľovi, ten vstal zo svojho trónu, zložil zo seba plášť, odel sa vrecovinou a sadol si do popola. 7 Potom dal rozhlásiť po Ninive ako rozhodnutie kráľa a jeho šľachticov: Nech ani ľudia ani zvieratá, rožný statok ani ovce neokúsia nič, nech sa nepasú, ani vodu nepijú. 8 A nech sa ľudia i zvieratá odejú vrecovinou a mocne volajú k Bohu; nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, čo má na rukách. 9 Kto vie? Azda sa Boh znova zľutuje, odvráti sa od svojho blčiaceho hnevu a nezahynieme. 10 Keď Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty, bolo Mu ľúto dopustiť nešťastie, ktorým im pohrozil, a nedopustil ho.
Pán Boh volá – aj nás – pomenúva naše viny. Či už ich vnímame ako výčitky. Alebo nás obviňujú druhí, vyčítajú nám niečo. Možno unikáme pred Bohom. Pred sebou. Pred ľuďmi. Pred povolaním. Možno sa bojíme ľudí, či seba. Môžeme rozumieť svojim motívom, prečo sa nesprávame dobre, prečo zmýšľame zle. Ale to nás neospravedlňuje. To môže len Hospodin. Hriech môže vykázať len odpustenie.
Ale čo ak sa my k sebe správame ako Jonáš k Ninivčanom? Božie slovo nás pozýva to zvážiť. Nie sme nehodní Božej lásky. Môžeme si dopriať počuť pozvanie k pokániu, uistenie o jeho odpustení, ak ľutujeme svoje hriechy. Môžeme vnímať Božie zľutovanie, láskavosť a obetavosť. Pre nás z lásky. Hoci tak ako v prípade Jonáša, môže nám to zistenie chvíľu trvať. No Pán Boh je láskavo trpezlivý.
A, áno, Pán Boh je spravodlivý. Jonáš mal pravdu. Čiastočne. V Kristovi Hospodin nepoužíva svoju spravodlivosť proti nám, ako slepý a nestranný sudca. Ale delí sa o ňu s nami. Daruje nám ju ako nový odev, novú identitu. Pán Boh je spravodlivý v milosti a zľutovaní.
V spovedi môžeme Pánu Bohu vyznať svoje hriechy, obliecť si vrecovinu pokánia. A dovoliť, aby nás obdaroval. Aby sme zakúsili, aj jeho prítomnosti vo VP, aký dobrý je Hospodin. „Je milostivý a ľútostivý, zhovievavý a bohatý v dobrote.“
Jonáš – dopriať milosť
Proroka Jonáša Hospodin poslal na služobnú cestu do Ninive. Odkaz – ste nešlachetní, je medzi vami zloba. Nevieme presne, čo sa tam dialo, keďže tento príbeh neopisuje historickú udalosť. Ninivčania predstavujú hriešny život. Kajajte sa!
Oni poslúchli. Absolvovali generálne pokánie. Pán Boh bol milostivý. Jednoduchý príbeh. Nekomplikovaný. Keby…keby nebolo toho textu predtým a potom. Naše čítanie začína – slovo zaznelo Jonášovi druhý raz. Od toho prvého razu mal toho Jonáš už hodne za sebou.
Plavil sa. Zažil na lodi búrku. Námorníci ho zo strachu hodili cez palubu. Nechceli mať nič spoločné s tým, ktorý uteká pred Bohom. Báli sa jeho trestu.
Jonáš sa neodklonil z azimutu Božieho vyslania zo strachu. Nebál sa ani Boha. Ani obyvateľov Ninive. Nemal obavy, že by dopadol ako mnohí iní proroci. Veď zvestovatelia Božieho súdu a volajúci k pokániu väčšinou neboli populárni. Ľudia sa netešili z ich príchodu. Neďakovali – ešteže ste prišli, inak by sme boli nahratí. Ďakujeme, že nás voláte na správnu cestu, že pomenúvate našu zlobu.
Jonáš sa nebál prenasledovania a nešľachetnosti Ninivčanov. Šiel poza školu, pretože im nechcel dať šancu.
Jonáš mal zmysel pre spravodlivosť. Bolo to zlé mesto. Zlí ľudia. Božie milosrdenstvo sa k nim nemalo dostať. Ak, tak nie cez neho. Nech si to vyžerú.
Jonáš mal svoj zmysel pre poriadok. Sám Boh ho chcel narušiť a ešte ho chcel na to použiť. Radšej ujsť z Božieho poslania ako prispieť k možnému pokániu pre Ninive. Nemôže im to len tak prejsť. Pán Boh predsa je spravodlivý.
Áno, zlo, zloba sú vážna vec. Ninivčania dali Bohu za pravdu. Uznali svoju nešľachetnosť. Kajali sa zo svojich hriechov, z násilia, ktoré páchali. A to úplne všetci – vekom, postavením. Situácia je vykreslená až absurdne. Všetci majú odev kajúcnikov. Dokonca zvieratá sa odeli vrecovinou. Vidíme, kde je pôvod oblečenia pre domáce zvieratá… Nielen ľudia, ale aj zvieratá sa postia.
S Pánom Bohom to pohlo. Nedopustil pohromu. Zľutoval sa. Spravodlivý Boh? Podľa Jonáša nie. Vyčíta to Bohu. Bohu bolo Ninivčanov ľúto. Jonášovi nie. Hoci on sám zlyhal a dostal od Hospodina šancu na nápravu.
Božie slovo prichádza, aj k nám, aby zachránilo. Prichádza cez človeka. No nie je to ľudské slovo. Na Jonášovi je to markantné. Keby bolo na ňom, keby to bolo jeho slovo, nikdy by ich k pokániu nevolal a nedoprial by im možnosť žiť lepšie.
Jonáš vyzerá neuveriteľne popri súčasných prorokoch. Nevedia sa dočkať, kedy pod hrozbou Božích hromov a bleskov budú volať tento skazený svet k pokániu. Kresťania ako misionári zmeny, volajúci k svetu podľa Božej vôle. Tak si mnohí predstavujú evanjelium.
Ale Božie slovo, ktoré má sprostredkovať Jonáš, je motivované starostlivosťou. Nie vyhrážkami. Pýcha Jonáša to neunesie. Božie slovo nie je manipulatívne. Pán Boh nás netlačí do kúta, aby sme sa konečne kajali. Aby sme vedeli, kto je tu šéf. Nie. Božie slovo k nám prichádza od Hospodina, ktorí je ľútostivý. Chce nás ušetriť od toho, čo si spôsobujeme.
Božia ľútosť pritom nie je sentimentálna. Nechlácholí falošne, ani odťažito. Božie posolstvo sa nám nemusí páčiť. Nemusí byť príjemné. No vedie k rozpoznaniu zloby a násilia, či je fyzické alebo psychické. Manipulatívne alebo otvorene nepriateľské. Voči druhým alebo voči sebe.
Pán Boh odhaľuje naše hriechy. Nie s cieľom odsúdiť. Pomenúva zlyhanie Jonáša aj Ninivčanov, aj nás, aby sme mohli žiť. Slobodní od toho, čo je podľa nás spravodlivé, dobré a vhodné pre nás aj pre druhých. Akokoľvek dobre to môžeme myslieť.
Hriech je vážna vec. Naša zloba, neláska, nespravodlivosť sú vážna vec. Vážnou je aj Božia milosť.
Môžeme zvažovať svoje cesty a činiť pokánie. Nie preto, aby sme boli lepší ako iní. Ani preto, aby sme sa zapáčili Bohu zo strachu pred trestom. Hospodin sa v Kristovi nikomu nevyhráža. Dáva nám sám seba.
Nepotrebujeme mať nadprirodzeného trestajúceho boha, bytosť, aby bolo zle. To zvláda naša zloba, nešľachetnosť, náš hriech. Dôsledky cítia iní ľudia, tí najbližší asi najviac. Účinky nášho hriechu pociťujú zvieratá, príroda, naša Zem, my sami.
Hospodine, ďakujeme Ti za to, že sa nám prihováraš. Že nám dôveruješ a zveruješ nám svoje slovo. Prosíme, otváraj nám preň srdcia. A daj nám odvahu hovoriť to, čo oslobodzuje.
Modlíme sa za tých, medzi ktorých sa tvojím prorokom nechce ísť. Prosíme ťa o osamelých, chorých, umierajúcich.
Dávame Ti do rúk tých, ktorí si spomínajú na svojich drahých, s ktorými sa lúčili pred rokom so svojou mamou, starou mamou a prastarou mamou. Potešuj ich srdcia nádejou vzkriesenia a Tvojou prítomnosťou.
V tichej chvíli predostrime Bohu naše myšlienky a prosby…
Nebeský Otče, do tvojich rúk porúčame všetkých, za ktorých sa modlíme, dôverujúc v Tvoju milosť. Amen.
Prijmite požehnanie:
Milosť Pána Ježiša Krista, láska Božia a prítomnosť Ducha Svätého nech je so všetkými vami. +