Karol Moravčík
500. výročie reformácie nás zastihlo v situácii, keď sa členovia kresťanských cirkví hanbia povedať, že sa nemáme usilovať o jednotu, ale zároveň vo vzájomných kontaktoch zostávame opatrní. Porozumenie v niektorých otázkach sa dosiahlo, ale ďalšie ciele sme si jasne nepomenovali. Akoby sme sa uspokojili s tým, že už na seba nehromžíme a jedni druhých neodsudzujeme.
Čo sa týka historickej udalosti reformácie, zdá sa, že (aspoň v niektorých kruhoch) prevládol pocit, že nie je dôvod na oslavu, ale na poďakovanie a súčasne na pokánie. Za reformáciu dnes neďakujú len jej priami dediči (protestanti), ale aj katolíci. Je úplne zrejmé, že stredoveká západná cirkev nemohla ďalej pokračovať tak, ako dovtedy fungovala vo svojom usporiadaní, vo svojej liturgii, pastorálnej praxi a spôsobe zvestovania viery. Samozrejme, stredoveká cirkev bola omnoho pluralitnejšia, ako sa dnes nazdávame, a otázka, či sa reformačné priority nedali presadiť aj v rámci jednotnej cirkvi, zostáva otvorená. V každom prípade však vznik samostatných, priam znepriatelených cirkví namiesto obohacujúcej plurality v rámci jednej kresťanskej cirkvi nijako nemožno pokladať za úspech reformácie.
Viaceré reformačné priority sa medzičasom stali akceptovanými aj v katolíckej cirkvi. Týka sa to najmä prednosti viery pred zákonom, Božej milosti pred ľudským konaním a Sv. písma pred ľudskou múdrosťou. Na porozumení v týchto témach sa už dávnejšie zhodli vrcholní zástupcovia katolíckej a evanjelickej cirkvi. Otvorenou, ale nie neriešiteľnou otázkou zostáva otázka poriadku či autority v cirkvi. Rád citujem jedného z našich najlepších teológov kardinála Waltera Kaspera, ktorý ohľadom úlohy biskupov a kňazov dávnejšie napísal: Biskupi a kňazi nie sú ústredným výborom na cirkvou, ale službou. Keďže aj kresťania sú hriešni ľudia, ide tu o službu, o charizmu, jednu z mnohých, ktorá slúži tomu, aby prúd dialógu a lásky medzi kresťanmi nevyschol.
Dnešný katolík často nie je nadšený z toho, ako fungujú cirkevní predstavení, ale ani náhodou neuvažuje o tom, žeby konsenzus v cirkvi namiesto biskupov a kňazov mali zabezpečovať svetskí vladári. Zaiste, tento pokus je aj na evanjelickej strane už vecou minulosti. O to viac je zaujímavá otázka, ako v časoch vyhraneného individualizmu uchovať prúd dialógu a lásky, ktorý nevyschne. A to nielen medzi kresťanmi, ale aj mimo hraníc našich cirkví, a najmä ako uchovať a neustále obnovovať počúvanie Boha a odpovedanie na jeho aktuálne oslovenia.
Niekto pravdepodobne pozná meno John Henry Newman. Bol to anglický intelektuál, teológ a kňaz, ktorý sa v roku 1845 stal katolíkom. Novinári sa ho pýtali: Koho budete odteraz poslúchať? – Britskú kráľovnú alebo rímskeho pápeža? Newman mal odpovedať: Svoje svedomie. Znie to veľmi luteránsky, ale Newman svoj postoj vysvetlil aj komplexnejšie, keď napísal: Katolícku cirkev si predstavujem ako elipsu s dvomi ohniskami. Jedno ohnisko je viera a svedomie jednotlivca. Druhé je učiteľský úrad cirkvi, ktorý zabezpečuje konsenzus vo viere. A čo je to katolícke? Tým je napätie medzi oboma ohniskami, v ktorom treba obstáť.
Reformáciu, či už evanjelickú alebo katolícku, ktorá neumožní obstáť v tomto napätí, nemožno pokladať za vydarenú. Reformáciu, ktorá nepodporuje slobodu svedomia a viery jednotlivca, nemožno pokladať za úspech. Ale takisto reformáciu, ktorá nevťahuje vieru a svedomie jednotlivca do trvalého prúdu dialógu a lásky s ostatnými veriacimi a hľadačmi, nemožno prijať za reformáciu úspešnú a zmysluplnú. Bojujme o takú kresťanskú a biblickú reformáciu, ktorá to umožní a ktorá osloví aj sekulárnych ľudí súčasného sveta!