Slovo k reformácii na Ekumenických službách Božích, 31.10.2017

Slovo k reformácii na Ekumenických službách Božích, Veľký kostol, 31. 10. 2017
Daniel Pastirčák, kazateľ Cirkvi bratskej v CZ Kaplnka

Reformácii sa dnes dobre darí. Každý chce všetko reformovať. Ešte som nepočul nikoho, kto by sa o voliča uchádzal heslom: Postarám sa aby všetko zostalo po starom. Nie! Každý chce reformovať. Nuž reformácii sa dobré darí v slovníku, horšie sa jej darí v činoch. Všetci reformujú – školstvo, zdravotníctvo, súdnictvo – no reformy nikde. Reforma totiž potrebuje reformátora. A reformátorov, priznajme si, je ako šafranu, a to dokonca i v cirkvách, ktoré vzišli z reformácie. Obávam sa že ak by sa náhodou niekde aj objavil taký reformátor, zodpovední činitelia aj tých cirkví, ktoré sa k reformácii hlásia celým srdcom, by začali pobúrene dupať nohami.

Reforma začína človekom ktorý vie: „Tu stojím, nemôžem inak, tak mi Boh pomáhaj.“ Reformátorom môže byť len slobodný človek, nezávislý od všetkých. Veď bude musieť svoju vec zvládnuť v obrovskej presilovke. Postaviť sa proti všemocnej inštitúcii. Stáť si za svojím presvedčením oproti všeobecne tradovanej mienke. To nás na Lutherovi dodnes fascinuje. Koľko krát som si v duchu opakoval to jeho: „Tu stojím, nemôžem inak…“

A Luther bol zas fascinovaný Pavlom: „Nech nás každý pokladá za služobníkov a správcov Božích tajomstiev. Od správcov sa nežiada nič iné, len aby sa každý preukázal ako verný. Mne však najmenej záleží na tom či ma súdite vy, alebo ľudský súd. Ba ani sám sa nesúdim. Nie som si totiž ničoho vedomí no to ma neospravedlňuje. Pán je ten kto súdi. Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán.“ Tu začína reformácia — V slobodnom človeku, pre ktorého sloboda znamená zodpovednosť.

Pri pamiatke reformácie si zvykneme nostalgicky povzdychnúť: „Potrebujeme novú reformáciu.“ Áno, potrebujeme ju, inak zhynieme. No nová reformácia od nás bude žiadať opačný pohyb. Prvá reformácia nás rozdelila do našich prepevných hradov kde sme pod ochranou hromových anathema odsúdili všetkých, čo sa do nášho hradu nezmestia.

Pavel zodpovednú slobodu chápal inak: „Slobodný od všetkých dal som sa do služby všetkým. Pre Žida som sa stal Židom, aby som získal Židov. Pre tých čo sú pod zákonom, akoby som bol pod zákonom, i keď nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom. Pre tých čo sú bez zákona stal som sa ako bez zákona… Pre slabých stal som sa slabým. Pre všetkých stal som sa všetkým.“ Reformácia podľa Pavla nestavia hradby, stavia mosty. Nechce vylučovať chce získať, prijať a utvoriť vzájomný vzťah.

Hľadá sa reformátor, ktorý by bol takým mostom. Mostom ponad priepasti rozdelenej cirkvi. Mostom ponad priepasti sveta rozdeleného v náboženstvách a ideológiách. Hľadá sa človek zodpovednej slobody, ktorý by sa postavil sa na obe strany rozdelenia. Lebo až vtedy keď druhému porozumiem – môžem k nemu zrozumiteľne prehovoriť. Porozumieť znamená: Byť pre Ateistu ateistom, pre moslima moslimom, pre homosexuála homosexuálom, pre konzervatívca konzervatívcom, pre liberála liberálom, pre Róma Rómom. Nevylučovať ale získavať. Nevraživosť premieňať na dialóg a svár na dorozumenie.

Cirkev v každej generácii melie z posledného, umiera vo svojich skostnatených inštitúciách. Znova a znova potrebuje povstať do autentickej zodpovednej slobody. V každej generácii potrebuje od základu reformovať svoje myslenie, svoju reč, aby zodpovedala novým výzvam sveta, inak sa premení na skanzen. A nová reč sa rodí iba na vrchole vlny, tam, kde sa staré v plodnom napätí a dialógu stretá s novým. Tak nás to učil Ježiš: „Každý zákonník, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva je ako hospodár, ktorý zo svojho skladu vynáša staré i nové veci.“

Tam nás, dnes, zdá sa, volá reformácia: „Tu stojím, – na oboch stranách rozdelenia – nemôžem inak, tak mi Boh pomáhaj.“