Texty z meditácií Ekumenického modlitebného večera, 22.2.2015

Texty z meditácií Ekumenického modlitebného večera
1. pôstna nedeľa, 22. 2. 2015, Veľký kostol

“… nevystatuj sa nad ratolesti. Ak sa však vystatuješ (nezabúdaj), že nie ty nesieš koreň, ale koreň teba.
Veď keď si ty bol odťatý z prirodzenej planej olivy a proti prírode vštepený do šľachtenej olivy: o čo viac oni, prirodzené (ratolesti), budú vštepení do vlastnej olivy!”

Text: List Rímskym 11,18.24

Pavlove slová, ktoré napísal kresťanom v Ríme, už od samého začiatku akoby predznamenávali hrozivé dôsledky hlbokého nepochopenia miesta a poslania, ktoré má Izrael, Boží vyvolený ľud v dejinách tohto sveta. Aj keď sa to Pavol snažil vysvetliť čo najlepšie  a priviesť tak kresťanov nežidovského pôvodu k pokore a k ochote spolunažívať so židovskou komunitou v láske a v rešpektovaní osobitostí náboženskej tradície Izraela, neskoršie udalosti ukázali, že tieto obavy sa naplnili.

Rozpoviem Vám jeden príbeh. Na jeho pozadí vidno hlbokú tragédiu ľudského odcudzenia, tú odvrátenú, temnú stránku ľudskej existencie a jej katastrofálne dôsledky. Je preto mementom toho nespočetného množstva ťaživých otázok o zmysle života, o Bohu, o viere, otázok, ktoré sa do srdca a mysle človeka tisnú zvlášť v situáciách, ktoré hraničia s beznádejou a zúfalstvom. Takou bol aj holokaust v koncentračnom tábore Osvienčim, kde sa tento príbeh odohráva.

V jednom bloku, v ktorom práve prebehla selekcia – tá hrozná lotéria života a smrti – sa skupina zbožných a vzdelaných židovských učencov rozhodla, že zvyšný čas, ktorý im ešte zostáva, využijú. Ako? Zinscenovali súdny proces. Obžalovaným bol sám Boh. Pýtame sa, je také čosi vôbec možné? Áno, znie to neuveriteľne, ale týmto hlboko a úprimne veriacim mužom šlo len a len o Boha a o človeka. Chceli poznať odpovede na otázky, ktoré ich už dlho prenasledovali: prečo sú ľudia schopní toľkej nenávisti a krutosti? Kde je Boh, ako je možné, že to dopustí? Žaloba znela: Boh opustil svoj ľud a preto porušil zmluvu, ktorú s nim uzavrel. Proces sa začal. Postupne sa k slovu dostali všetci, ktorí chceli k obžalobe, no aj k obhajobe povedať čosi zásadné. Títo vzdelaní muži sa pustili do rozsiahlej filozoficko-teologickej debaty a snažili sa zmysluplne interpretovať celé dejiny tohto sveta a Božieho ľudu v ňom. Spôsob, akým argumentovali bol veľkolepý, no odpoveď na otázku „prečo“, tú nájsť nedokázali.

Rozprava napokon vyústila do patovej situácie. Ktosi poznamenal: „možno Boh ani nie je, alebo ak je, ak existuje, tak stojí vždy na strane niekoho iného“. Akoby Boh hral s ľudstvom akúsi tajuplnú hru. Kedysi sme to boli my, Izrael, vraveli títo muži, neskôr Rimania a po nich sa Boh postavil na stranu kresťanov. No a teraz, teraz je Boh na strane tých, ktorí nosia na prackách opaskov nápis „Gott mit uns“ (Boh s nami). Zavládlo ťaživé ticho. Situácia spela ad absurdum, a v takej chvíli prichádzajú človeku na myseľ verše, ktoré kedysi napísal Stephen Crane:

Človek povedal vesmíru:Pane, ja existujem!“ A vesmír odvetil: „Táto skutočnosť ma ale k ničomu nezaväzuje.“ Že by to bolo skutočne tak absurdné?

Tento podivný súd napokon skončil konštatovaním, že Boh je vinný, pretože porušil svoju zmluvu s Izraelom. Kdesi vo vnútri však títo zbožní muži cítili, že takáto odpoveď im nedáva zmysel, ani nedokáže uspokojiť ich túžbu po Bohu, a už vôbec nie vysvetliť úprimnú radosť, ktorú im viera prinášala po celý život. Všetky tieto pocity tak vyústili len do nemej výzvy: Odpovedz nám Pane, aby sme dokázali pochopiť!

Príbeh napokon končí v plynovej komore. Títo zbožní muži, ktorí zápasili o poznanie Božej vôle, síce uspokojivú odpoveď nenašli, svoju vieru však zachovali. Odchádzali z tohto života s rukou položenou na temene hlavy a s modlitbou na perách, citujúc slová 90. žalmu: „Pane, Ty si býval našim príbytkom od pokolenia do pokolenia. Prv, než sa vrchy zrodili, než boli utvorené zem a svet, Ty si Boh od vekov až na veky…

Tento príbeh vyrozprával starý židovský muž mladej žene pri exkurzii v tomto koncentračnom tábore. Keď skončil, mladá žena sa spýtala: „A odpovedal im napokon Boh?“ Muž sa nachvíľu zamyslel, potom sa otočil smerom k žene a s letmým úsmevom na perách povedal: „Stále sme tu“.

Táto smutná udalosť je až príliš realistická, a to bez ohľadu na to, ako a či vôbec sa udiala. Je autentická, pretože reflektuje nespočetné tragédie židovského národa a nárek nevinných obetí, ten dolieha k nám všetkým. V tom náreku zaznievajú možno rovnaké, alebo podobné otázky, no všetky vyjadrujú úprimnú túžbu po Bohu, túžbu po pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum.

Boh svoj ľud nikdy neopustil, ani ho neopustí. Boh je jediný, iného niet. Patríme mu všetci bez rozdielu. A to nás v tomto svete zaväzuje k životu Božích detí, k ľudskosti bez kompromisov, k vzájomnej láske bez alternatív, k spolupatričnosti a úcte. Aj my sami, kresťania sme nesení koreňom tej šľachtenej olivy, ktorou je a navždy ostane Izrael. Zlyhávame preto aj my, nielen generácie, ktoré tu žili pred nami. Zlyhávame vždy a všade, keď si robíme absolútny nárok na Boha a na pravdu. Nie sme jej vlastníkmi. Môžeme však na nej mať podiel. Nech nás tento príbeh a slová apoštola Pavla privedú k skutočnému pokániu, nech nám pomôžu zachovať a odovzdať ich zmysel a význam aj ostatným, v skutkoch lásky, jedni voči druhým, ako Božie deti. Amen.

František Ábel

“Nebudete sa klaňať Otcovi, ani v Jeruzaleme ani na tomto vrchu. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú musia sa klaňať v Duchu a pravde.”
Text: Ján 4,21.24

To je Ježišova odpoveď na starú, dodnes však živú otázku: Ktoré náboženstvo je to pravé?

Komu Ježiš odpovedá? A kto sa Ho na to vlastne pýta?

Sme svedkami nepravdepodobného stretnutia. Stretajú sa tu tí, čo by sa  podľa všetkých tradičných, náboženských noriem stretnúť nemali.  Pri studni sedí smädný muž – Žid, rabín. K studni prichádza žena, Samaritánka – žena so zlou povesťou. Osamelá žena. Ide k studni počas poludňajšej siesty, v čase,  keď k studni nikto nechodí.

Ona prichádza, On sedí. Sú k sebe blízko, oddeľujú ich však neprekročiteľné hranice. Aké hranice? Hranice  danej nemennej pravdy. Hranice náboženstva. Ostro oddeľujú,  neviditeľným múrom, tých, čo sú „in“ od tých čo sú „out“. To, čo sa smie, od toho, čo sa nesmie: Židia sa so Samaritánmi nestýkajú. Ich náboženstvo považujú za falošné a nečisté. Zbožní  muži sa s cudzou ženou nikdy nerozprávajú. Svätí hriešnikov do svojho sveta nepustia, aby sa ním nepoškvrnili.

Svätý muž Ježiš však koná inak; v okamihu prekročí všetky dané hranice, rozdelený svet spojí v zázraku stretnutia. Hriešnu ženu prosí o pomoc: „Daj sa mi napiť!“  A tak sa stretli. Nemožné sa stalo možným. Kde sa to vlastne stretajú? Stretajú sa v základnej ľudskej existencii. Náboženské idey nás často rozdeľujú, no naša ľudská existencia nás spája. Tu sa navzájom potrebujeme. Ježiš potrebuje ženu, aby uhasil svoj telesný smäd, žena potrebuje Ježiša, aby jej uhasil smäd duchovný.

Ježiš žene hovorí o tajomnej vode večnosti. Až nastane chvíľa, keď mu Samaritánka položí tú starú rozporuplnú otázku: Ktoré náboženstvo je pravé? Každý hovorí niečo iné, a všetci tvrdia, že majú pravdu. Prečo sa to pýta? Jej otázka je pokusom o únik. Ježiš sa totiž práve dotkol rany v jej srdci: Je pravda, že nemáš muža. Poznamená Ježiš tichým hlasom, Mala si piatich a ten ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. Púšť ženy piatich mužov. Púšť ženy, ktorá nemá muža. Smäd lásky. Hľadala prameň na nepravom mieste.  Vo vášni mužov očarených jej zmyselnou krásou. Z náruče do náruče. Dala čo mala. Vzala, čo mohla, a teraz nemá nič.  Boh práve vstúpil do púšte jej existencie. Dotkol sa rany. Zjavil sa jej v bolesti toho čo jej chýba; lásky, ktorú nemala, a ktorú azda ani nikdy mať nebude.  Boh do nás nevstupuje  po rebríkoch pekne usporiadaných náboženských ideí, pevne tradovaných dogiem.  Zostupuje do temnôt nášho ducha, na púšť existencie, tam kde nemáme nič, iba neuhasiteľný smäd po plnosti bytia. Boh vstúpil, Samaritánka sa zľakla. Zľakla sa skutočnosti, ktorá bolí. Zľakla sa pravdy, uniká pred Bohom do náboženstva. Lebo neexistuje bezpečnejší úkryt pred skutočnosťou Boha, než sú pevné múry  nášho náboženstva.

Ježiš sa usmeje – Tému náboženstva dáva jednou vetou  do zátvorky: Áno existujú historické súvislosti o ktoré by sme sa mohli sporiť: Samaritáni prevzali to čomu veria od židov, no na tom teraz nezáleží: Boh je Duch a tí čo sa mu chcú klaňať musia sa klaňať v duchu a pravde. V duchu  a v pravde? Čo je to za odpoveď?

Boha nenájdeme  na svätom vrchu, ani v Jeruzalemskom chráme, ani v žiadnom inom chráme, v žiadnej náboženskej inštitúcii. Je Ho  treba hľadať v základe vlastnej existencie– tam, kde nepočuteľne stoná smädný duch.  Tam, kde sa osamelá žena odváži byť pravdivá – a prizná  si,  že je v nej púšť, púšť  piatich mužov, púšť ženy, ktorá nemá muža.

Ako to myslíš Kriste, kam nás vedieš? Na počiatku bolo slovo, to Slovo bolo u Boh  o Slovo bol Boh. Ním vzniklo všetko a bez neho nepovstalo nič z toho čo je. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. Svetlo vo tme svieti, a tma ho nepohltila. To svetlo osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet.

Justín Martýr k týmto slovám napísal pozoruhodný komentár:  Prijali sme učenie, že Kristus je prvorodený syn Boží a tvrdíme, že on je Logos – Slovo, a má na ňom podiel celé ľudstvo. Tí čo žili podľa Logu sú kresťanmi, hoci bývali nazývaní ateistami. Medzi Grékmi k nim napríklad patrí Sokrates, Herakleitos a ďalší im podobní; medzi negrékmi k nim patrí Abrahám, a mnohí ďalší, ktorých mená a skutky tu nebudeme vypočítavať, lebo vieme, aké zdĺhavé by to bolo.

 Podobne hovoril o pohanoch i apoštol Pavel: Pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody konajú, čo žiada zákon. Hoci nemajú zákon, sami sú si zákonom.

Svetlo Logu sa zjavuje vo všekých kultúrach a náboženstvách ako Kristus Kozmu,  v ktorom má všetko bytie svoj základ. Každá pravda je Božia pravda – napísal  Justín Martýr, nech prichádza od kohokoľvek. Od žida, Gréka, Samaritána, ateistu či budhistu.

Pravda nás volá, aby sme vstúpili do dialógu, lebo iba v otvorenom, čestnom, pokornom dialógu môžme kráčať vpred. Nikto predsa Pravdu nevlastní, pravde môžme  všetci iba patriť.

Nie je však dialóg zradou misie? Nie! Skutočná misia je predsa aktom svedectva, nie šírenie propagandy. A každý človek je nositeľom svedectva. Každý je svedkom svojej vlastnej existencie. V tom svedectve musíme byť pravdiví. Dialóg je skutočný iba vtedy, ak tí, čo doň stupujú, riskujú, že v ňom budú premenení. A dialóg je dialógom iba tam, kde nepredkladám druhému iba neomylné pravdy svojho náboženstva, ale vpustím ho na svoju púšť, odkryjem mu svoju neistotu hľadania, zlyhania i bolesti. Iba do takého stretnutia vstupuje Boh,  iba tam,  kde sa jeden duhému otvárme vo svojej krehkej ľudskosti a stretáme sa v Duchu a Pravde.

Daniel Pastirčák