Večerné Služby Božie / Štedrý večer (24. 12. 2014 — Malý kostol)
Text: Ž 2, 1 – 4
Prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti? Zoskupujú sa zemskí králi a kniežatá sa spolu radia proti Hospodinovi a proti Jeho Pomazanému: Spretŕhajme ich okovy a zhoďme zo seba ich putá! Ten, ktorý býva v nebesiach, sa smeje, Pán sa im vysmieva.
Bratia a sestry.
Protiklad svetla a tmy je najvýstižnejším vyjadrením odvekej ľudskej túžby po naplnení života poznaním, pokojom, harmóniou a šťastím v osobnom živote, no rovnako tak aj vo vzťahoch, ktoré sú nevyhnutným predpokladom života v každej spoločnosti. My, kresťania, si to uvedomujeme oveľa viac a intenzívnejšie práve v čase, v ktorom sa chystáme pripomenúť si narodenie Ježiša Krista a tým aj Božie dielo spásy, vykúpenia človeka z moci hriechu a odcudzenia, ktoré symbolicky, avšak o to výstižnejšie vyjadruje práve protiklad tmy a svetla.
Pokoj a radosť z Vianoc týmto spôsobom silno kontrastujú s tou odvrátenou stranou života ľudského pokolenia v tomto svete, s biedou, utrpením a bolesťou, ktoré človek prežíva a ktorým je vystavený. O to viac je aj tento nočný čas prípravy na slávnosť narodenia Božieho Syna dôležitým upozornením na význam a dôsledky, ktoré Božie dielo v Ježišovi Kristovi prináša do života tohto sveta, do života každého z nás. To veľké tajomstvo Vianoc, v ktorom sa zjavila milosť Božia na spásu všetkým ľuďom dobrej vôle, nás má povzbudiť a posilniť vo viere a v nádeji konečného naplnenia Božích zasľúbení o spáse. Má nás však aj vychovávať k životu Božích detí, k pokore, spravodlivosti a pobožnosti, a to nielen počas sviatkov, ale každodenne.
Slová z Druhého žalmu, v kontexte ktorých si chceme posolstvo Štedrého večera sprítomniť, nás privádzajú do prostredia toho veľkého pomyselného javiska, ktoré predstavuje tento svet a život ľudského pokolenia v ňom. Tak, ako symbolika tmy a svetla vyjadruje odveký zápas Boha o dobro a konečnú spásu človeka a všetkého tvorstva, tak aj slová tohto žalmu poukazujú na reálnu skutočnosť, v ktorej sa ľudstvo nachádza, ktorej musia čeliť všetky generácie, bez ohľadu na to, kde a kedy žili, čomu verili, po čom túžili, o čo sa usilovali a s čím a o čo zápasili. Vždy a všade je to zápas o zmysel a naplnenie života, a tým aj zápas o poznanie Boha, zápas so sebou samým a s odvekou túžbou človeka po bohorovnosti, po absolútnej moci a možnosti rozhodovať o živote nielen svojom, ale aj o živote iných. Človek tak od vekov balansuje na samom okraji priepasti, medzi životom a smrťou, priťahovaný z oboch strán a nezriedka pri tom stráca orientáciu a žiaľ, často zamieňa jedno s druhým, s fatálnymi dôsledkami nielen pre neho samého, ale aj pre ostatných.
Žalmista sa preto oprávnene pýta, „prečo sa búria národy a ľudia vymýšľajú daromnosti?“ Tieto slová, ako i celý žalm, ktorý patrí medzi takzvané kráľovské žalmy, pôvodne zaznievali pri nástupe nového židovského kráľa na trón a pri opakovaných výročitých slávnostiach jeho intronizácie. Po zániku judského kráľovstva však dochádza k eschatologickej interpretácii tohto žalmu. Jeho slová boli vztiahnuté na očakávaného kráľa, ktorý bude nositeľom a reprezentantom Božej spásy, blaženej budúcnosti, to znamená na Mesiáša. V tomto význame vykladala tento žalm aj prvotná apoštolská cirkev, ktorá v ňom videla a počula proroctvo o príchode kráľa kráľov, Ježiša Krista. V pôsobivom protiklade opisuje žalmista na jednej strane intrigy národov a mocných tohto sveta, ktorí sa chcú zbaviť „jarma“ Hospodina a Jeho pomazaného, a na strane druhej neporovnateľný pokoj nebeského Vládcu, ktorému je táto ľudská vzbura k smiechu. Je udivujúce, že národy a ich vládcovia odmietajú to, čo im slúži k dobru, čo ich životy môže postaviť na stabilný a trvalý základ a priviesť ich k radosti a spokojnosti, a napokon aj k tomu definitívnemu a dokonalému pokoju, po ktorom túžia všetci ľudia dobrej vôle. Prečo potom ľudia konajú tak nerozumne? Prečo sa búria proti Bohu a Jeho svätej vôli, prečo odmietajú cestu života, po ktorej ich vedie Hospodinom dosadený kráľ kráľov, Mesiáš?
Aj my bratia a sestry, sme takmer každodenne svedkami tohto nepokoja. Sme svedkami neustálej vzbury ľudského ega proti vôli Stvoriteľa, ktorý ako jediný má zvrchovaný nárok na celú zem i vesmír. Často sami upadáme do tohto nepokoja a necháme sa ním ovládnuť. Preto sú pre nás práve vianočné sviatky tým vzácnym časom, v ktorom chceme byť iní. Chceme sa aspoň na chvíľu zastaviť a naplno, v teple domova a v kruhu tých najbližších prežiť tú čarovnú atmosféru radosti a šťastia, umocnenú vianočnou výzdobou a úsmevom rozžiarených detských tvárí. Opäť sa tak snažíme uchopiť čosi z nášho vlastného detstva, to krátkodobé fluidum bezstarostnosti a veľkých nádejí, s ktorými sme hľadeli v ústrety budúcnosti. Akoby sme sa týmto spôsobom snažili zakryť všetky vnútorné zápasy, bolesti, sklamania, neúspechy a zlyhania. Spoločným menovateľom tohto vzácneho času je túžba po pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum, ktorý nám pomáha uvedomiť si význam a zmysel života a vidieť v jasnom svetle tie skutočné hodnoty, pre ktoré sa nielen oplatí žiť, ale pre ktoré sa máme cielene angažovať a venovať im všetku energiu, čas a schopnosti.
S týmito, či podobnými očakávaniami a túžbami hľadíme na novonarodené dieťa uložené v jasliach. Musíme však dať pozor, aby nás príliš neomámila sentimentalita vianočného klišé a komerciou znehodnocované posolstvo Vianoc. V tom betlehemskom príbehu totiž vôbec nejde len o navodenie príjemnej atmosféry sviatočných dní, ktorá nám má pomôcť zabudnúť na každodenný kolotoč pracovných povinností a starostí. K skutočnému plnohodnotnému prežitiu vianočného posolstva a tým aj k pravej atmosfére Vianoc možno dospieť len po objektívnom zhodnotení všetkého, čo narodeniu Božieho Syna predchádzalo, čo ho sprevádzalo a napokon vo vedomí toho, čo ono prinieslo do tohto sveta, do života každého z nás.
To všetko veľmi výrazne poukazuje na všadeprítomný konflikt temnoty a svetla, zápas dobra so zlom, zápas Jediného Boha o človeka a jeho spásu. Svetlo napokon prežiari temnotu hlbokej noci a s ňou zakryje aj neútulnosť prostredia, v ktorom spočíva novonarodené dieťa so svojou matkou a tým malým spoločenstvom obyčajných ľudí dobrej vôle, ktorí reprezentujú ľudstvo všetkých čias, národov a pokolení, tých, ktorí sa celý svoj život namáhajú a túžia len po jednom, po dosiahnutí pokoja, ktorý prevýši všetko trápenie, námahu a dvojznačnosti tohto života.
Ak si citlivo a zodpovedne všímame tieto situačné aspekty príbehu narodenia Ježiša Krista, uvedomíme si, že v ňom musíme vidieť aj tie naše vlastné biedy, ale rovnako aj všetku biedu tohto sveta, všetku chudobu a násilie, to všetko, čo sa stavia na odpor v snahe odmietnuť to lahodné „jarmo“ jediného Boha. Život a dielo Ježiša Krista reflektuje tento zápas dokonale a výstižne. On sám ukazuje vlastným príkladom, že iba dobrovoľným prijatím Božieho „jarma“ sa možno dostať k schopnosti vidieť tento svet a život v ňom v celej jeho rozmanitosti, avšak zároveň v tom všetkom nachádzať samého Boha a Jeho svätú vôľu, ktorá sa tu presadzuje a raz sa presadí v plnosti, a to aj napriek ľudskej zanovitosti a neochote v pokore akceptovať, že je to Boh, nie človek, kto je a ostáva zvrchovaným Pánom všetkého. Len tak môžeme dospieť k pokore a súčasne aj k radosti z toho, čo pre nás Boh v tomto svete robí, čo nám dáva stále k dispozícii a k čomu nás stále v láske pozýva. Len tak dokážeme hľadieť na jasličky v Betleheme a na udalosť narodenia Spasiteľa zodpovedne, v plnej vážnosti, ale predovšetkým v pokoji, ktorý prevyšuje každý rozum.
A práve to je vlastným cieľom a naplnením zmyslu Vianoc. Je ním poznanie, že Boh to s nami nevzdal a nevzdáva, že aj napriek ľudskému odporu a vzburám presadzuje svoju zvrchovanú moc paradoxne, ale efektívne. Poznanie, že Ježiš Nazaretský, ktorý je Kristus, sa príkladom svojho života stáva sám cestou, nasledovanie ktorej človeka privádza k láske, porozumeniu a vzájomnej úcte, k mobilizácii všetkých síl a talentov v prospech dobra, a to nielen v úzkom kruhu rodiny a blízkych, ale rovnako aj v širšom kontexte. To všetko si, bratia a sestry, môžeme uvedomiť aj dnes, v tento nočný čas, keď spoločne hľadíme do tmy a očakávame príchod svetla nového rána, ktoré napokon prežiari temnotu noci a zažiari v plnej sile a kráse aj do našich životov. To svetlo bude svietiť stále, nezabráni mu v tom ani ľudská vzbura, ktorá vyvrcholila v ukrižovaní Dávidovho Syna, Kráľa kráľov, Spasiteľa tohto sveta. Hospodinovu vládu to nemôže ohroziť.
Bratia a sestry, pridajme sa teda spoločne aj my k tým, ktorí tu boli pred nami a tak ako oni kedysi, aj my hľaďme v nádeji a vo viere v ústrety príchodu tohto svetla, aby prežiarilo aj tie temné miesta v našich vlastných životoch, naše bolesti, trápenia, naše konflikty. Svetlo sveta, ktoré už svieti nám dodá nové sily, novú motiváciu a aj chuť stať sa priamou súčasťou toho svetelného spektra, nielen verbálne, nielen dodržiavaním starobylých tradícií, ale predovšetkým efektívne a viditeľne, v konkrétnych skutkoch lásky, v tých malých, no predsa významných víťazstvách nad sebou samými, v prospech ostatných, na slávu a česť Jediného Boha a Jeho Pomazaného, ktorého príchod na tento svet si dnes pripomíname, v radosti a v pokoji. Amen.