Kázeň na 1. adventnú nedeľu, 1.12.2013

Anna Polcková
Text: Lukáš 1, 68-79
Požehnaný Pán Boh izraelský, že navštívil svoj ľud a vykúpil ho, vyzdvihol nám roh spasenia v dome svojho služobníka Dávida, ako hovoril ústami svojich starodávnych svätých prorokov, že nás vyslobodí od našich nepriateľov a z ruky všetkých, ktorí nás nenávidia, aby učinil milosrdenstvo s našimi otcami a rozpomenul sa na svoju svätú zmluvu, na prísahu, ktorou sa zaviazal nášmu otcovi Abrahámovi, že budeme vyslobodení z ruky nepriateľov a bez bázne budeme Mu slúžiť v svätosti a v spravodlivosti pred Jeho tvárou po všetky dni života. A ty, dieťatko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu a učil Jeho ľud známosti spasenia, totiž, že náš Boh odpustí hriechy zo svojho milosrdného srdca, s ktorým zhliadol na nás ako vychádzajúce slnko z výsosti, aby svietil sediacim v tme a tôni smrti a upravil nám nohy na cestu pokoja.

Bratia a sestry,
po desiatkach rokov čakania sa do Zachariášovej rodiny rodí malé dieťa. Nový  život prináša starnúcim rodičom radosť a nádej.  Potom, čo sa už dúfaní vo vlastné dieťa vzdali, je teraz Jánovo narodenie dôvod k plesaniu a oslave. Otec Zachariáš formuluje svoje nadšenie ako chválospev Bohu.
Prvotná informácia o reakcii kňaza Zachariáša na to, že sa mu narodí syn, však bola iná. Keď sa dozvedá, že jeho dlhoročné modlitby budú vypočuté a jeho žena porodí syna, nemôže tomu uveriť.  Nie, to sa nedá len tak prijať! Po rokoch intenzívneho modlenia a márnych nádejí už ničomu neverí.Milí B a S,
Zachariášovmu postoju dnes mnohí ľudia veľmi dobre rozumejú. Odvykli si v niečo ešte dúfať. Nechcú byť sklamaní, preto sú s očakávaniami opatrní. Robia si svoju prácu a príliš veľa nepremýšľajú. Všedné dni so zabehnutou rutinou núkajú istotu, a od nejakých veľkých nádejí pozornosť spoľahlivo odklonia.
Vstávanie, hygiena, cesta do práce, stres a výkon, medzitým sa treba postarať o rodinu,  najesť,  rýchlo si oddýchnuť – a všetko začne znova. Kto dokáže uprostred takéhoto kolotoča myslieť na svoje priania? Kto rozmýšľa o cieľoch?
Človek ako Zachariáš už nevie investovať vieru ani do anjelových slov. So svojou situáciou sa vysporiadal. Už ani nevníma, že  má problém.
Zachariáš podľa príbehu v evanjeliu onemie. Možno aj ďalej slúži ako kňaz, snaží sa, funguje, ale už ľuďom nemá čo dať. Neprebúdza v nich vieru – veď ju sám stratil. Ako môže inšpirovať k vytrvalosti a odvahe, keď sa poddal bezútešnej realite, životnej únave?
Bratia a sestry, každého z nás Pán Boh posiela slúžiť. Potrebuje nás v službe ako partnerov, rodičov a deti, v službe povolania, pre ktoré nám zveril  talenty, ako kolegov alebo priateľov.
Pokiaľ však v akomkoľvek povolaní v rodine aj zamestnaní zabudneme na to, kto sme, ak potlačíme vlastné predstavy a nahovoríme si, že na našich túžbach nezáleží, je len otázkou času, kedy sa naše nadšenie premení na povinnosť, kedy vo svojom poslaní umĺkneme, nebudeme mať iným čo dať.
Do stavu, v ktorom nie sme schopní priznať si svoju biedu, prichádza však Boh a zasahuje tam, kde sa veci zdali byť nemenné.
V tichu, v ktorom bol človek vystavený  len pocitom prázdna a ničoty sa potom rozozvučí  chválospev, ktorý dušu povznesie a podporí k objaveniu skrytých prianí.
Do tohto chrámu už 237 rokov   prichádzajú ľudia na to, aby sa mohli utíšiť, zamyslieť, prijať zážitok zo slova i hudby, ktorý im môže dať silu k tomu, aby dokázali premieňať všedný deň / na výnimočný.
Samozrejme, Boh je na každom mieste a môže nás osloviť mnohými spôsobmi. Ale On k nám pristupuje individuálne a originálne aj na miestach, na ktorých  je Jeho pôsobenie v slove, hudbe, modlitbách a tichu na Službách Božích pravidelné a dostupné každému.
Oslovenie jedinou vetou, ktorá zaznie do mojich osobných radostí alebo kríz, zaujatie hudobným dielom, či len spontánny prejav spolupatričnosti s človekom, s ktorým sedím v lavici, je cestou, ktorou mi Boh ide v ústrety.
Zo Zachariášovho chválospevu je zrejmé, že príchod Spasiteľa nevníma ako koniec sveta – ani ako svoj koniec. Boží zásah, Jeho „zhliadnutie“  prežíva ako prekvapivú, radikálnu životnú zmenu, ktorá prináša celkom nové perspektívy a otvára novú budúcnosť.
Áno, Boha je možné očakávať ako Spasiteľa – ako Toho, ktorý nás zachráni. Prichádza ako Ten, kto po nás túži – a neustále  vyjadruje svoju lásku.
Láska ženícha k neveste, ktorá sa nevie dočkať Jeho prítomnosti je v starozmluvnej piesni Šalamúnovej poeticky vyjadrená ako príťažlivosť. Aj v kantáte, ktorú Johann Sebastian Bach skomponoval k 1. adventnej nedeli sme počuli pozvanie: „Nech sa rozoznejú struny citary, radostne rozozvučia sladký nápav, že s malým Ježiškom, zázračným ženíchom sa spojím vo večnej láske! Spievajte a radujte sa, jasajte, presajte, vzdávajte vďaky Pánovi!“
Spasiteľ, ktorý neskôr vchádza do Jeruzalema na osliatku, je Bohom, ktorý je ochotný obetovať sa. Miluje človeka bez hraníc a bez podmienok. Vie, že len v takejto láske budeme schopní pokánia a zmeny, nových začiatkov.Bratia a sestry,
čas ticha, ktorému je Zachariáš vystavený počas deviatich mesiacov, mu dáva nový rozmer.
Stretáva sám seba. Nachádza zabudnuté priania, je schopný odhaliť zranenia, ktoré v každodennom zhone potláčal aktivitami.
Spasiteľa potrebuje človek len vtedy, ak uzná, že má problém, keď je schopný pripustiť si rozpory – situácie, v ktorých kapituluje pred silou, krivdou, pod rôznymi tlakmi a vôbec nevie, ako ďalej.
Stretnutie s tým, čo nás vnútorne paralyzuje, konfrontácia s vlastnými slabosťami, núdzou a beznádejou je vždy spojená s bolesťou. Táto tieseň nás potom núti robiť to, o čom veľmi dobre vieme, že nie je dobré – len aby sme potlačili svoje obmedzenia.
Ani Zachariáš sa k novým životným víziám  neprepracuje bez trápenia.
Utrpenie je údelom ľudí, ktorí pred svojím skutočným obrazom neutečú, údelom všetkých Božích služobníkov. Ním nás Pán Boh vedie  pokore a sebadisciplíne, v ňom nás učí porozumeniu a skutočnej ľudskosti.  Aj tu je však nevyhnutné, aby sme ním prechádzali  vo viere, že má zmysel. Inak by viedlo len k trpkosti a zatvrdeniu.
Zachariášova doba mlčania je obmedzená.  Keď splní účel, pominie. Boh mu vráti reč, kriesi    jeho vieru a obnovuje očakávania.
Po náročnom čase dramatických vnútorných premien  sa mu narodí syn – Ján. Jeho poslaním bude pripraviť cestu Pánovi – urovnávať Mu chodníky. Ján Krstiteľ bude prorokom so zvláštnym životným štýlom. Bude učiť ľud známosti spasenia, že Boh ľuďom odpustí hriechy a upraví im nohy na cestu pokoja. Aj životná cesta Zachariášovho syna si bude žiadať obete a pokoru, oddanosť cieľu.

Milý brat, milá sestra,
ak ako Zachariáš očakávaš na Spasiteľa, ktorý dá tvojmu životu to, v čo sa už neodvážiš dúfať, môžeš sa pripojiť k Jeho chválospevu. Boh chce, aby si nemlčal, ale konal svoju úlohu, svoje určenie tam, kam ťa postavil v rodine i povolaní. Varuje pred tým, aby si potlačil túžby a vzdal by si sa nádeje.
Tvoja služba má byť radosťou a oslavou – a to napriek všetkým okolnostiam, ktoré ťa limitujú. Boh ti odpúšťa hriechy, prijíma ťa bez výhrad.  Vie, čo potrebuješ. Otázkou ostáva, či to vieš aj ty.
Tu v chráme, v slove a sviatostiach, ale aj na miestach, kam ťa odtiaľto posiela so svojím pokojom a požehnaním, ostávaš človekom, o ktorého zápasí, kvôli ktorému sa obetuje.
Pokoj, o ktorom sa Zachariáš zmieňuje, hebrejský šálóm je viac ako len stav bez vojny.
Je to čas rastu, zrenia a plnosti. Boh chce žiť vo svete s tebou – chce byť nablízku v tvojich  starostiach, otázkach a núdzach.
Tvoj advent trvá kratšie ako Zachariášov. Ak sa však budeš učiť spomaľovať a občas myslieť na seba, bude na tebe táto práca na vlastnom živote viditeľná.
Pripraví cestu Pánovi. Amen.

Pane Ježiši Kriste,
príď prosíme a zachráň nás vždy, keď pochybujeme o tom, že zmena je v našom živote možná.
Posilni našu vieru, že máš moc, ktorá hýbe naším vnútrom, svedomím, ale aj celým svetom, prírodou a dejinami.
Ty si Ten, ktorý prináša milosť do našich zlyhaní, upokojenie do nárokov, ktorými sa cítime byť zmätení, úľavu v krízach a nadhľad v konfliktoch.
Pomôž nám, prosíme, aby sme nestrácali samých seba, ale tak ako Zachariáš v tichu a ústraní našli a pomenovali to, čo nás ťaží,  paralyzuje a hľadali pomoc. Amen.