František Ábel
Služby Božie: Veľký kostol, 16.nedeľa po Svätej Trojici, 27.9.2020
Kaz 9, 10
Rob všetko zo svojej sily, čo môže tvoja ruka urobiť, lebo v záhrobí, do ktorého sa uberáš, niet práce ani myšlienky, ani poznania, ani múdrosti.
Bratia a sestry.
Nie často máme príležitosť počúvať alebo čítať kázne založené na textoch z knihy Kazateľ. Farári a farárky sa tejto knihe zväčša vyhýbajú. Dôvodom je sofistikovaný obsah, ktorý charakterizuje pojem „márnosť“, ako hlavný motív tejto knihy. To, zdá sa, veľmi neladí s radostnou zvesťou, ktorá nás má povzbudiť.
Zvyčajný odstup od tohto spisu umocňuje aj samotný názov knihy. Autor sa zámerne ukrýva v tajuplnom slove „qôhęlęt“, ktorého význam ukazuje na niekoho, kto zvoláva, zhromažďuje ostatných. I keď neskoršia biblická tradícia v Kazateľovi videla samotného kráľa Šalamúna, syna Dávidovho, skutočný autor ostáva neznámy.
Napriek tomu všetkému, napriek zdanlivo pesimistickému, až nihilistickému obsahu, má táto kniha svoje miesto a význam v zbierke biblických spisov. Má totiž potenciál posilňovať nás v nádeji a istote pevne zakotvenej v Bohu, a to aj uprostred neistôt a premien, ktoré sú súčasťou dynamiky života v tomto svete.
Kniha v sebe zreteľne odráža vplyv gréckej filozofie, zvlášť prvky pesimistického racionalizmu filozofických škôl a smerov, akými boli stoicizmus, epikureizmus či hedonizmus. V súčasnosti sa väčšina bádateľov domnieva, že autorom je vzdelaný židovský muž z prostredia jeruzalemskej, prípadne alexandrijskej aristokracie, ktorý žil v období druhej polovice 3. storočia pred Kristom, prípadne v prvom desaťročí nasledujúceho storočia (200 – 190 pred Kr.). Pre židovstvo je práve toto obdobie, možno povedať najdôležitejším a najvýznamnejším, pretože staré tradície judaizmu boli stále viac konfrontované s myšlienkovým bohatstvom helenistického sveta, dôsledkom čoho postupne dochádza k prehodnoteniu tradičných paradigiem viery a spôsobu života a k ich transformácii na novú kvalitatívnu úroveň, pričom do popredia sa dostáva stále väčší dôraz na milosrdenstvo, spravodlivosť a lásku, ako zásadné cnosti korešpondujúce s chápaním Boha ako jediného Boha, Stvoriteľa.
Aj spomínaný pojem „márnosť“, ktorý knihu Kazateľ charakterizuje nemá v žiadnom prípade v čitateľovi vyvolať pocit zúfalej beznádeje. Autor ním poukazuje len na nestálosť, prchavosť, pominuteľnosť všetkého, čo je našim zmyslom prístupné. Je to len realistický pohľad na ľudskú bytosť, o ktorej vydávajú svedectvo aj ďalšie biblické texty: Človek je prach zo zeme (Gn 2, 6), do prachu sa vracia (3, 19). Ľudský život je ako tieň (Ž 39, 7), či para (Jk 4, 14). Všetko, čo existuje bolo privedené do tohto stavu z ničoho, Božím stvoriteľským Slovom a samo o sebe zase do ničoty padá, akonáhle mu Boh vezme ducha života (Ž 104, 29). Bez Hospodina, toho, ktorý je Prvý i Posledný, nestvorený a večný, je všetko ľudské snaženie márne. Zmysel časného bytia, všetkej námahy a úsilia, nájde človek len vo svojom Stvoriteľovi (cf. Kaz 12, 1.13n).
A práve o týchto zložitých existenciálnych otázkach vypovedajú aj slová nami vybraného textu z tejto knihy. Ide o napomenutie zásadného významu.
Všetko, čo máš vykonať, konaj podľa svojich síl, pretože niet diela ani myšlienky ani poznania ani múdrosti v ríši mŕtvych, kam odídeš.
Tento voľný preklad nám umožňuje lepšie a vzhľadom na hebrejskú a grécku verziu knihy aj zrozumiteľnejšie uchopiť význam Kazateľových myšlienok. Tento verš tvorí zhrnutie celej predošlej časti kapitoly, v ktorých vysvetľuje, práve na príklade života a smrti, prečo sú možnosti ľudského poznania obmedzené. Kazateľ sa v tejto pasáži pýta, čo vlastne vieme o smrti. Nik z nás totiž nevie, čo bude, existencia je iba prítomnosť. Čokoľvek mimo prítomnosť je nad ľudské schopnosti poznania. Kazateľ odmieta pripustiť, že by medzi životom a smrťou existovalo iné spojenie, ako to, že život je našimi zmyslami uchopiteľný aspoň čiastočne, pričom o smrti nemožno povedať nič určité. Preto vraví, že človek by mal vykonať všetko, čo je jeho povinnosťou, a robiť to zo všetkých síl, pretože v ríši mŕtvych, kam každý z nás odchádza, niet žiadneho diela, ani myšlienky, ani poznania. Aplikácia, ktorú následne ponúkne (9, 7–10) by sme mohli vyjadriť tradičným klasickým výrokom carpe diem, doslovne „chop sa dňa“, teda „ži naplno, tu a teraz“.
Je to vedomá a cielená polemika s tradičnými náukami, vrátane teologických konceptov jeho doby, ktoré ponúkali príliš jednoduché odpovede na otázky posmrtného života. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že charakteristickým znakom judaizmu tohto obdobia je absencia akejkoľvek centralizovanej a jednotnej náuky o Bohu a Božom stvoriteľskom diele. Existovali iba rôzne názory, koncepcie a predstavy, ktoré dnes poznáme a máme možnosť ich čítať a študovať v zachovanom korpuse antických židovských textov. Táto názorová rozmanitosť však zároveň vytvárala dôležitú myšlienkovú množinu, ktorá židovskej viere a nádeji v zmysluplnosť života, ako aj samotného Božieho vyvolenia Izraela za svoj ľud a trvalé vlastníctvo, dávali pevnejší základ, novú motiváciu a energiu, zvlášť v tých ťažkých obdobiach.
Preto treba pre vyváženosť poznania vtedajšej múdroslovnej diskusie uviesť aj názory, ktoré boli voči tým Kazateľovým kritické a odmietali jeho učenie. Na Kazateľovu skepsu odpovedá v prvom rade Kniha múdrosti, ktorá vznikla približne o sto rokov neskôr a bola medzi vzdelanými Židmi veľmi populárna. Aj v spisbe apoštola Pavla nachádzame na viacerých miestach referencie na túto populárnu knihu. V jej obsahu zaznieva mocne výzva k milovaniu spravodlivosti, ktorá je cestou k nesmrteľnosti (Múd 1, 15), a v druhej kapitole nachádzame aj priamu kritiku, so silným ironickým podtónom, na adresu takých názorov, s ktorými sa stretáme v učení Kazateľa (Múd 2, 1–9).
Mohli by sme preto právom pýtať, ako sa v tom máme vyznať a čo z toho teda platí? Navyše, Kniha múdrosti sa nestala súčasťou Biblie, no Kazateľova kniha áno. Vážnu dilemu vytvára aj presvedčenie ultrakonzervatívnych veriacich, že každé jedno slovo, či čiarka v Písme svätom sú priamym Božím slovom. A netýka sa to len týchto kníh. V Písme svätom nachádzame takýchto a podobných protirečení viacero. No ak beriem do úvahy ľudský vklad v každom biblickom texte, potom sa učíme hľadať a aj nachádzať rozdiel medzi Božím slovom a myšlienkovým bohatstvom, ktoré v sebe nesie zreteľné stopy kultúrno-spoločenského kontextu obdobia, v ktorom tieto písomnosti vznikli.
Je to zrejmé aj v prípade spomínaných dvoch múdroslovných kníh. Pri pozornom čítaní zisťujeme, že na oboch stranách pomyslenej barikády je konkurenčné učenie tej druhej strany vykreslené výrazne tendenčným spôsobom a zámerne skreslene, čiže nie je presné. Tým však vzniká potrebná pluralita názorov a s ňou aj možnosť porovnávať jednotlivé náuky, vrátane lepšieho porozumenia kontextu, v ktorom sú prezentované. To všetko nám napokon pomáha lepšie porozumieť samotnému obsahu jednotlivých spisov, ako aj tomu, čo si z každej z týchto náuk a predstáv možno zobrať ako ponaučenie.
Ak túto metódu prístupu aplikujeme aj na knihu Kazateľ, zisťujeme, že často pertraktované kritické názory na adresu autora tejto knihy, podľa ktorých vraj popiera život po smrti, ako aj nádej vo vzkriesenie, že nemá žiadny osobný vzťah k Bohu a že sa obmedzuje len na rezignáciu s jediným riešením, užiť si zo života čo najviac, sú v skutočnosti nepochopením a celkovým nedocenením teológie tohto spisu, ako aj eschatológie Písma svätého. Veď sa len zamyslime, aké veľké riziko v každej dobe predstavujú opakované a paušalizovane interpretované vieroučné poučky, či dogmatické náuky, ak nie sú dôkladne a kontextuálne vysvetlené s možnosťou, priam nevyhnutnosťou reinterpretovať ich. Preto sa aj idea „nádeje na život po smrti“, ak je pospolitému ľudu ponúkaná týmto zjednodušujúcim spôsobom, akoby šlo o nejakú zázračnú pilulku, môže stať výrazom subtílnej formy bezbožnosti. Preto je treba položiť si otázku, v čom je učenie Kazateľa významné a dôležité, ako aj to, prečo by sme jeho apelovanie po aktívnom živote teraz a tu mali, či prinajmenšom mohli vnímať ako volanie k návratu k Bohu a ako volanie viery, ktorá je autentická.
Kazateľ nás jednoducho vyzýva k aktívnemu postoju voči životu. Nemali by sme sa obzerať za minulosťou, ani svoju myseľ príliš zaťažovať otázkami, čo prinesie budúcnosť. Aj keď sa to môže zdať absurdné, i keď človek nepozná počiatok ani koniec, má možnosť, priamo pozvanie k účasti na živote. To, čo príde po živote, to nedokážeme postihnúť, je to úplne mimo akúkoľvek ľudskú skúsenosť. Kazateľ práve na tomto mieste dokladá svoj pozitívny pohľad na existenciu ako takú, a robí to zdržanlivo, bez entuziazmu a skepticky, avšak poctivo, ľudsky.
Učenie tejto knihy predstavuje jej autora skôr ako rezervovaného helenistického Žida (pozri Kaz 4, 17 –5, 6), ktorý nelipne na prísnom dodržiavaní nariadení Tóry v ich tradičnej interpretácii. Vie, že samé o sebe to má význam, no vie aj to, že život je omnoho zložitejší a komplexnejší, preto by nemal ostať len zrkadlovým obrazom tradícií a rituálov. To samé o sebe nestačí a neobstojí v ťažkých skúškach, ktoré život pred človeka kladie. Človek by sa preto mal nad životom zamýšľať omnoho intenzívnejšie a v širších súvislostiach, a podľa toho sa snažiť aj žiť. Jediné, čo človek vie s určitosťou, je to, že zomrie. Ľudská existencia je, vyjadrené slovami známeho nemeckého filozofa, Martina Heideggera: Vorlaufen zum Tode, teda „smerovaním k smrti“.
No neunáhlime sa, bratia a sestry. Kazateľa by sme nemali paušalizovať nálepkou kvietistu, či nihilistu. Jeho skepsa je oprávnená a má zdravo vyvažovať prehnané, dôrazom na zázraky a farbistým vyobrazením vyvolané predstavy o posmrtnom živote a odmene za zbožnosť a bezvýhradnú poslušnosť náboženským náukám. Tak to jednoducho nefunguje, a ani by sme to tak nemali chápať. Veď koľko ťažkých, zložitých otázok život každodenne prináša. Koľkokrát sa musíme bezmocne prizerať, ako práve tí slušní, skromne a v pokore a slušnosti žijúci ľudia trpia, či umierajú pre tento svoj spôsob života, až príliš často veľmi skoro a nečakane, pričom tí, ktorých život je pravým opakom cností, tí prežívajú v hedonickom pokoji a prebytku, plní pýchy a arogancie voči slušnosti a spravodlivosti. Každý z nás vie, veľmi dobre, o čom tu hovoríme.
Rovnako však nie je dobré žiť svoj život len vo vedomí konečnej odmeny, či odplaty po smrti. To nie je výraz skutočnej viery a dôvery v Stvoriteľa, ale len obyčajná povera, panický strach zo smrti a nebytia, či kalkulácia s možnosťou, že nám to potom, na druhom svete ktosi definitívne zráta. A práve pred týmto nás Kazateľove slová chcú uchrániť. Naliehavosť a stála blízkosť smrti, skutočnosť, ktorú možno vyjadriť ďalším známym klasickým výrokom memento mori (pamätaj na smrť), je zmysluplným dôvodom, aby sme, dostatočne poučení históriou, dobre a poctivo využili každý jeden okamžik života. Nie izolovaním sa od reálneho sveta do vyfantazírovanej virtuálnej reality sveta plného expresívnych vyobrazení raja a pekla, ktorú dnes, žiaľ viacerí cirkevní predstavitelia a duchovní tak intenzívne podporujú, ale využitím prítomnosti, v ktorej žijeme k všeobecnému dobru, zodpovedne, zmysluplne a ľudsky. Bez ohľadu na to, či, a ak vôbec, za to niekedy a niečo dostaneme. Ak sa naučíme myslieť, respektíve pamätať na smrť triezvo, ako na súčasť Božieho stvoriteľského procesu, potom sa do popredia dostáva to, čo je skutočne dôležité, vedomie vzájomnej spolupatričnosti ľudských bytostí a dôsledky, ktoré z toho plynú.
Ak hľadíme na život Ježiša Krista a jeho smrť na kríži v tejto perspektíve, potom nemôžeme prehliadnuť to zásadné: prázdny hrob a zvesť o vzkriesení. Ich symbolika nám odhaľuje skutočný zmysel a poslanie ľudského života, ako aj to, čo bude Stvoriteľom v konečnom dôsledku akceptované a rehabilitované. Toto poznanie náš život oslobodzuje od mučivej otázky, čo bude po smrti, aj od kalkulácie konať dobro preto, že za to raz, po smrti dostanem odmenu. Toto poznanie privádza k pevnej viere a nádeji, že konanie dobra, spravodlivosť, láska a milosrdenstvo, sú princípmi, ktoré život ako taký trvalo povyšujú nad smrť a perspektívu nebytia a ničoty nahrádzajú perspektívou lásky, ktorá je a ostane večná vtedy, ak je naplnená. A o to, bratia a sestry, by nám malo ísť, vždy, všade a za každých okolností. Amen.