Kázeň na 2. nedeľu po sv. Trojici, 5.6.2016

František Ábel
Služby Božie — Druhá nedeľa po Svätej Trojici (5. 6. 2016, Veľký kostol)

Text: Príslovia 8,1.32 – 36
Či múdrosť nevolá, či rozumnosť nevydáva svoj hlas?
Tak teda počúvajte ma, synovia! Blahoslavení sú tí, ktorí zachovajú moje cesty. Počúvajte napomenutia, buďte múdri a nezanedbávajte ich! Blahoslavený človek, čo ma počúva, a deň čo deň bdie pri mojich dverách a stráži veraje mojich brán. Veď kto mňa nachádza, nachádza život, dosiahne obľubu u Hospodina, ale kto ma obíde, škodí sám sebe; všetci, čo ma nenávidia, milujú smrť.

Bratia a sestry.
Pozvanie k múdrosti je súčasťou života každého človeka. No nie je múdrosť ako múdrosť. Počuli sme to aj z dnešnej epištoly, pričom neochota, či neschopnosť rozlišovať medzi pozemskou a nebeskou múdrosťou, inými slovami medzi ľudskou a Božou múdrosťou, privádza človeka k fatálnym dôsledkom, ktoré vyjadrené obraznou rečou dnešného evanjelia, znamenajú odmietnutie pozvania prijať požehnanie Božieho kráľovstva.
Samozrejme, nemožno túto otázku zjednodušovať. Je množstvo pozitívnych príkladov využívania múdrosti v dejinách ľudskej civilizácie. O tom niet pochýb. Musíme uznať, že človek je neuveriteľné flexibilnou bytosťou, schopnou ustavične rozvíjať potenciál, ktorý v sebe má. Tieto na prvý pohľad úžasné perspektívy však sústavne narúša tieň pochybností a veľkého nebezpečenstva, ktorým je zneužívanie všetkého pozitívneho, čo človek v dejinách dosiahol. Ak sme dostatočne objektívni pri hodnotení histórie, musíme konštatovať, že neustále zlyhávame, že nie sme schopní dostatočne sa poučiť z chýb minulosti. Ako napísal významný predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie Georg Wilhelm Friedrich Hegel: „Jediné, čo sa z dejín učíme je skutočnosť, že sa z dejín nedokážeme poučiť.“ Dvojznačnosť ľudskej existencie, biblickými slovami povedané, náš prirodzený sklon k zlému, je súčasťou nášho bytia.
Pýtame sa preto, aká je v skutočnosti tá naša perspektíva? Alebo slovami dnešného kázňového textu: „Či múdrosť nevolá, či rozumnosť nevydáva svoj hlas?“ Pri pozornom sledovaní situácie okolo nás si nemožno nevšimnúť, že v spoločenskej oblasti, zvlášť v medziľudských vzťahoch už také pozitíva nevidíme. S rastúcou mierou toho, čo sa človek musí od mladosti naučiť, aby sa vo svojom živote dokázal uplatniť, rastú neúmerne aj nároky, ktoré na neho spoločnosť a ostatní ľudia kladú. Človek je stále viac zaujímavý iba ako rozpočtová položka, ktorú možno merať pomerom nákladov a výkonu. Táto situácia je alarmujúca a nie všetci ju zvládajú. Novodobé diagnózy ako syndróm vyhorenia, ťažké depresie, rôzne psychózy sprevádzané pocitom prázdnoty a apatie, sklon k alkoholizmu, či drogová závislosť, to všetko sú do značnej miery dôsledky tragickej túžby človeka byť ako Boh, ovládnuť všetky sféry života, manipulovať ním. Nie je totiž ťažké podľahnúť tomuto pokušeniu a s ním aj ilúzii, že naše možnosti sú neobmedzené, že je len na nás, ako a čo s tým urobíme. Negatívne dôsledky tohto iluzórneho pocitu, na ktoré sme práve poukázali však svedčia o pravom opaku. Je to smutná realita, ktorej pred nami čelili všetky veľké civilizácie a ktorej čelíme rovnako aj my dnes, a to nielen takzvaná západná civilizácia, ale všetci ľudia bez výnimky.
No na druhej strane si treba uvedomiť, že volanie do akejsi „svätej vojny“ proti všetkému novému, proti pokroku, či priamo proti západnej civilizácii je rovnako zlé, ako sa tváriť nezaujato a nevšímať si problémy, ktorým dnešný svet čelí a ktoré sú výzvou pre celé ľudské pokolenie. Sentiment romantizujúceho klišé zdôrazňovania nášho slovanstva a s ním aj stále častejšie opakované volanie po záchrane z Východu je nielen prázdnou ideológiou, ale zároveň aj nebezpečným hazardom, ktorý naše problémy nielen nedokáže vyriešiť, ale ich ešte viac prehlbuje.
Človek preto potrebuje poznať odpoveď na zásadnú existenciálnu otázku: aký zmysel a cieľ má náš život. Pre veriaceho človeka zdanlivo jednoduchá odpoveď. Je to Boh a Jeho múdrosť, ktorá sa manifestuje v celých dejinách vesmíru, ktorý anglický fyzik, matematik a filozof Isaac Newton obdivne označil ako elegantissima compages, teda „najuhladenejšia stavba“. Áno bratia a sestry, práve Božia múdrosť dáva ľudskej existencii zmysel, učí nás ako sa vysporiadať s ťažkosťami, ktorých príčinou je naša vzájomná odcudzenosť, ako sa aktívne zapájať do diania v spoločnosti a nečakať na to, že to za nás urobí ktosi iný, učí nás byť vnímavými voči zneužívaniu moci, voči nespravodlivosti a násiliu, ktorého sa voči sebe dopúšťame. Tým všetkým nám zároveň ukazuje vyšší cieľ ako len uspokojovanie elementárnych potrieb.
Aj Kniha prísloví, z ktorej sme čítali kázňový text, vraví o tomto nevyčerpateľnom prameni Božej múdrosti, ktorá je večná a ako jediná dokáže ľudstvo priviesť ku skutočnému pokroku, k zmysluplnému využitiu potenciálu, ktorý v sebe má a predurčuje ho k dosiahnutiu najvyššieho cieľa, pre ktorý bol človek Bohom stvorený. Táto zbierka vekmi nadobudnutej a overenej životnej múdrosti sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi. Nejde tu však o otázku autorstva, ale o hodnotenie jej obsahu. Pretože Šalamúnova múdrosť pochádzala od Hospodina, ide aj v Knihe prísloví o Božiu múdrosť. Keďže Šalamún, syn kráľa Dávida, je predobrazom Syna Dávida, Krista, v ktorom je zjavená zvrchovaná múdrosť, možno túto knihu rovnako chápať ako ukazovateľa ku Kristovi. O tom svedčia zvlášť kapitoly 8 – 9, kde je múdrosť jedinečným spôsobom personifikovaná. S touto predstavou sa stretáme už v helenistickom židovstve, najmä u filozofa Filóna Alexandrijského, u ktorého múdrosť vystupuje ako Božie Slovo, Logos, sprostredkovateľ medzi Bohom a svetom. Jedinečným spôsobom však táto predstava ovplyvnila autora Jánovho evanjelia, ktorý ju identifikuje s Ježišom Kristom, ktorý je Božím Slovom i skutočným človekom.
Ako a čím nás môžu prečítané slová z Knihy prísloví osloviť dnes? Čo hodnotné dokážu povedať napríklad dnešnej mladej generácii, ktorá chce prostredníctvom vzdelania nielen uspokojiť svoje prirodzené ambície a dosiahnuť uplatnenie v živote, no rovnako potrebuje nájsť relevantné odpovede na zásadné otázky, ktoré život so sebou prináša? Múdrosť vystupuje od samého začiatku ako ukazovateľ cesty, ktorá je osvedčená a neklamná. Nemusí sa skrývať, pretože je pravdou, nie lžou. Pozýva k sebe všetkých a uisťuje, že ten, kto jej volanie vypočuje, je blahoslavený. S týmto pojmom sa stretáme aj v žalmoch a vo výrokoch, ktoré zasľubujú požehnanie.
V gréckom svete sa výraz „blahoslavený“ (makar, makarios) používal v prvom rade vo vzťahu k božstvám nedotknutým ťažkosťami a strádaním pozemského života. Je výrazom smútku nad vzácnosťou šťastia v tomto živote, dokonca je výrazom istej závisti tým, ktorí zomreli a preto im už nič zlé nehrozí.
Hebrejským ekvivalentom je slovo ešer, ktoré zase vyjadruje ocenenie, obdiv a súhlas s ľudským správaním, ktoré vedie k dobrým výsledkom. Ide o charakteristický motív múdroslovnej literatúry v súvislosti s činom a následkom.
Neskôr, a v Novej zmluve zvlášť, dostávajú blahoslavenstvá už profétický a parenetický význam. Boh zasľubuje svoju priazeň aj tým, ktorí v súčasnosti svojim správnym konaním nedosahujú očakávaný úspech, ale naopak, prehrávajú.
Ako vidno, každý kto poslúchne volanie Božej múdrosti a ostane jej verný po celý život, je od samého začiatku uistený o zmysluplnosti svojho života. To je pravá múdrosť, ktorej sa však treba učiť po celý život. Pretože múdrosť je spojená s bázňou pred Hospodinom dokáže človeka ochrániť pred štyrmi hlavnými nebezpečenstvami, ktoré ho môžu priviesť do záhuby. Sú to povýšenosť, pýcha, zvrátené konanie a klamstvo. Realita každodenného života v našej spoločnosti je dostatočným svedectvom toho, ako veľa ľudí toto nebezpečenstvo podceňuje. Pravá múdrosť sa však vyznačuje dobrou radou, je hotová poskytnúť okamžitú pomoc, je totožná s tým, čo je rozumné a má silu k zápasu a k víťazstvu nad zlom. Ako jediná je schopná rozvíjať život na tomto svete, robiť ho kvalitnejším a predovšetkým ľudskejším. Ak jej ostaneme verní, potom sa povýšenosť nestane charakteristickým znakom nášho správania vo vzťahu k druhým, ochráni nás pred pýchou, ktorá katastrofálne deformuje objektivitu názorov, urobí naše svedomie citlivé pre všetky formy zvráteného, nemorálneho konania a napokon, naše slová budú spoľahlivé a pravdovravné. Pravá múdrosť napokon ukazuje priamo k Mesiášovi, k samému Bohu, je prameňom života, a to nielen časného, ale i večného.
Nakoniec ostáva otázka, prečo je tak ťažké vypočuť úpenlivé volanie Božej múdrosti, prečo človek tak ľahko obchádza túto cestu života a rozhoduje sa pre smrť. Hriech prezentovaný egocentrizmom a falošnou istotou o sebestačnosti sa podpisuje pod smutnú realitu dnešného sveta. Pravá múdrosť je preto v dejinách ľudstva symbolizovaná krížom. Ak hľadíme na kríž nášho Spasiteľa Ježiša Krista, dokážeme pochopiť, prečo je tak ťažké zostať jej verný a zároveň akceptovať, že jedine tento kríž nás dokáže zachrániť pred sebou samými, pred skazou a večnou smrťou. Je totiž mementom konca seba oslavovania človeka a spoliehania sa na vlastné možnosti a schopnosti. Všetky falošné ľudské nádeje, všetka pýcha tohto sveta, to všetko je stelesnené a ukrižované v človeku, ktorý zomrel na Golgotskom kríži. K Bohu možno prichádzať iba tak, že akceptujeme túto šokujúcu skutočnosť. Človek nie je schopný pomôcť si sám. Potrebuje Boha, no potrebuje aj spoločenstvo s ostatnými ľuďmi, aby dokázal vidieť zreteľne limity i relatívnosť svojich vlastných právd, aby dokázal korigovať svoje myšlienky a konanie v čo najväčšom súlade s ostatnými. Iba tak dokáže spoznávať Boha a Jeho vôľu a týmto spôsobom aj prijímať Božiu múdrosť do vlastného života, vo všeobecný prospech.
Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou, milovať budeš blížneho ako seba samého. Dvojité prikázanie lásky, v ktorom sa ako v ohnisku zbiehajú všetky cesty Božej múdrosti. Každému, pre koho sa stane životným cieľom, sú určené slová blahoslavenstva a aj napriek zlyhaniam a slabosti je mu zasľúbená plnosť života. Tá spočíva v tom, že Boh sa prizná k človeku a nájde v ňom zaľúbenie. Priznal sa k Ježišovi Kristovi a jeho dielu, prizná sa i k nám. V tom je blaženosť i požehnanie. Nejde však len o požehnanie života. Múdrosť je orientačným bodom, kde sa rozhoduje o živote a smrti. Prijať múdrosť znamená byť v oblasti života. Odmieta ju preto len ten, kto miluje smrť, a tak i svoju vlastnú záhubu.
Bratia a sestry, využime túto príležitosť a zvoľme si život. Upevnime náš vzťah s Hospodinom tým, že pozvanie mať podiel na Božej múdrosti prijmeme zodpovedne. Tým uzdravíme i naše vzájomné vzťahy. Každý nový deň, všetky predsavzatia, všetko, čo chceme v našich životoch realizovať, začínajme preto vo vedomí tohto zásadného životného rozhodnutia, vo viere, že Boh nám pripravil úžasnú perspektívu. Prijmime jeho pozvanie a prosme ho vo svojich modlitbách vytrvalo, aby nás svojim Duchom viedol po ceste Božej múdrosti, a ostal na nej našim trvalým sprievodcom. Amen.