Služby Božie — 2. slávnosť veľkonočná (21. 4. 2014, Veľký kostol)
Text: Lk 24, 13 – 35
A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov, ktoré sa volalo Emauzy. A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. Ale ich oči boli zdržiavané, aby Ho nepoznali. Povedal im: Čo je to, o čom sa idúcky zhovárate medzi sebou? A oni sa zastavili smutní. Jeden z nich, menom Kleofáš, Mu odpovedal: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. A naplnili nás úžasom aj niektoré ženy spomedzi našich, ktoré na svitaní boli pri hrobe, a keď nenašli Jeho telo, prišli a povedali, že sa im aj anjeli zjavili, ktorí hovoria, že žije. I niektorí z našich odišli ku hrobu a našli ho tak, ako aj ženy povedali, ale Jeho nevideli. On im povedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. Títo hovorili: Vskutku, vstal Pán a ukázal sa Šimonovi. Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba.
Bratia a sestry.
Istota vzkriesenia Ježiša Krista, práve to je téma, ktorá je určená v liturgickom kalendári našej cirkvi pre dnešnú druhú slávnosť veľkonočnú. Po smútku veľkého piatku a radosti veľkonočnej nedele sa príbeh Veľkej noci uzatvára zvesťou najbližších Ježišových učeníkov a nasledovníkov o osobnej skúsenosti stretnutia so vzkrieseným Kristom. Hneď na samom začiatku si musíme položiť otázku, či v súčasnej spoločnosti, ktorú charakterizuje relativizovanie skutočných hodnôt a všeobecná neistota, vôbec možno hovoriť o istote vzkriesenia. Zvesť o vzkriesení v tomto prostredí vyznieva skôr ako rozprávka, ako čosi neskutočné, čo má človeku pomôcť aspoň na chvíľu zabudnúť na všetky nenaplnené túžby, sklamania, bolesti a trápenia, a ponúknuť mu ilúziu pokoja a šťastia.
Bratia a sestry, kresťanská cirkev napriek všetkým negatívnym charakteristikám života v dnešnej spoločnosti zvestuje vytrvalo práve istotu Kristovho vzkriesenia. Z toho plynie, že Ježišov kríž, aj keď nepochopiteľne a paradoxne, predsa len dáva zásadnú odpoveď na všetky dilemy sprevádzajúce človeka od narodenia až po smrť. Ježišovo vzkriesenie je zásadnou odpoveďou na prirodzenú ľudskú túžbu po láske, po spravodlivom a bohabojnom živote a jeho konečnom posúdení a zhodnotení tou najvyššou mocou, ale zároveň aj definitívnym odmietnutím perspektívy beznádeje, v rámci ktorej smrť dáva definitívnu bodku za životom človeka a ten sa stráca nenávratne v ničote a večnom zabudnutí.
O tom vydávajú svedectvo všetky biblické texty, ktoré sme dnes počuli. Ezechielovo proroctvo o suchých kostiach je realistickým obrazom konca všetkých ľudských nádejí a spoliehania sa len na možnosti tohto časného života a sveta. Smutné svedectvo o pominuteľnosti ľudského života, ako aj tragédie, ktorú do života prináša hriech je však vystriedané mocnou zvesťou proroka o budúcom vzkriesení ľudu. V oživení kostí prorok vidí privedenie Božieho ľudu k novému životu. Budú vnútorne pretvorení Božím Duchom, poznajú Hospodina, aj Jeho dielo na sebe.
Potvrdzujú to aj slová apoštola Pavla. Božie dielo v Ježišovi Kristovi znamená konečnú porážku smrti a jej moci nad človekom a prináša víťazstvo života. Správy evanjelií o prázdnom hrobe Ježiša Krista a jeho zjavení sa tým najbližším, ktorí do neho vkladali svoje nádeje, to má i nás, bratia a sestry, povzbudiť a predovšetkým uistiť, že Boh má moc pretvoriť i nás k obrazu prvotiny vzkriesenia, ktorou je práve Ježiš Kristus. K tomu je však bezpodmienečne potrebné, aby v našom živote bol a ostal na prvom mieste práve Boh a Jeho svätá vôľa. Nie ľudská parafráza Božej vôle a pravdy, nie ľudské slovo s tradičným dodatkom „v mene Božom“.
Tak ako v Ježišovom živote, tak i v živote nás všetkých musí byť na prvom mieste naša vlastná dôvera v Boží stvoriteľský zámer život dávať a chrániť, zachovať dôstojnosť a integritu ľudskej bytosti, rozvíjať slobodu Božích detí, avšak s plnou zodpovednosťou za jej realizovanie. Vzkriesenie je výslednicou takto zameraného života a dáva človeku istotu, že sa tak stane i v jeho živote, bez ohľadu na všetky sklamania a nenaplnené túžby. Vyžaduje si to pevnú, neochvejnú dôveru v Boha, nielen vieru v pravdivosť tých zopár príbehov zapísaných v evanjeliách, ktoré opisujú osobnú skúsenosťou počtom neveľkého spoločenstva so vzkrieseným Pánom. Ak čítame pozorne všetky tieto príbehy, všimneme si, že v spôsobe opisu, ako aj v samotných detailoch sa rozchádzajú, nie sú vôbec jednotné. Vždy sa totiž vzťahujú na jedinečnú skúsenosť konkrétneho subjektu, to znamená človeka, ktorý sa s týmto fenoménom stretol. Čo však majú tieto príbehy spoločné, to je zároveň to najdôležitejšie. Je to skutočnosť, že Ježiš Kristus žije. Stretnutie človeka so vzkrieseným Pánom, ako aj vzkriesenie ako také, sú však a ostanú tajomstvom, presahujú totiž akékoľvek racionálne pochopenie, či možnosť exaktného opisu.
Ale práve to má pre nás, bratia a sestry, najväčší význam. Boh je nielen Stvoriteľ, je aj Vykupiteľ a Spasiteľ. On jediný môže život stvoriť, aj ho vziať, a rovnako tak môže ako jediný stvoriť život nový a priviesť ho k dokonalosti, ktorú v biblických textoch vyjadruje práve vzkriesenie. Tu nejde o prežívanie nesmrteľnej duše v bližšie nešpecifikovanej forme nebeského sveta. Vôbec nie. Tu ide o skutočnú novú formu bytia človeka a ostatného tvorstva, čo však možno opísať iba prostredníctvom analogického jazyka, použitím metafor, ktoré aspoň čiastočne dokážu vyjadriť to, čo je ľudskému jazyku a mysleniu neprístupné a neopísateľné. V každom prípade, práve to je „alfa a omega“ Božieho stvoriteľského diela, ktoré vo vzkriesení dosahuje svoju plnosť.
O tejto dôvere, o istote Kristovho vzkriesenia vydáva svedectvo aj príbeh emauzských učeníkov z Lukášovho evanjelia. Tento príbeh je nám dôverne známy a pripomína ho aj náš oltárny obraz, ktorý namaľoval v 18. storočí bratislavský rodák a profesor lipskej akadémie, Adam Friedrich Oeser. Všimnime si spoločne, bratia a sestry, najdôležitejšie myšlienky tohto príbehu. V chronologickom slede udalostí tohto príbehu je na prvom mieste realita ľudského života. Hlboké sklamanie z neúspechu a nenaplnenia túžob a očakávaní, rezignácia a rozhodnutie odísť a zanechať za sebou všetko, čo sa zdalo byť tak nádejné pre naplnenie ľudských predstáv o slobode a vykúpení, avšak teraz to všetko skončilo. Teraz je už koniec, povedali si títo dvaja z Ježišových učeníkov. Rozhodli sa preto opustiť Jeruzalem a zabudnúť. Nepomohlo ani svedectvo žien o prázdnom hrobe, dokonca ani to, že sa k nim cestou pridal sám Ježiš. Ako vidno, táto skutočnosť odhaľuje v plnom rozsahu obmedzené ľudské možnosti, ako aj nedokonalosť našich vlastných predstáv o Bohu, Božom zámere i spôsobe, akým sa Božia vôľa vo svete realizuje.
Druhou dôležitou myšlienkou v našom príbehu je zdôraznenie kontinuity Ježišovho životného príbehu s Božou vôľou, so zvesťou Písma svätého. Nejde tu o žiadnu náhodu, všetko je a ostáva súčasťou Božieho konania v tomto svete prostredníctvom Božieho ľudu Izraela. Dejiny spásy sa napĺňajú. V Ježišovom pozemskom živote dochádza k definitívnemu zjaveniu podstaty a cieľa viery v Jediného Boha, ktorým je ničím neobmedzená láska k Bohu a blížnym. Tá je a musí vždy ostať otvorená tomu novému, čo prichádza do života tohto sveta, ako súčasť Božej vôle a Jeho vlastnej dokonalej lásky, ako to, čo má pretvárať život ľudského spoločenstva a meniť ho k lepšiemu. Ježišov pozemský život práve preto skončil v odmietnutí, v zrade a vydaní svetskej moci, ktorá sa žiaľ riadi inými pravidlami, právom silnejšieho, vždy a za každú cenu, bez ohľadu na obete, na množstvo utrpenia a preliatej krvi nevinných obetí. Avšak kvalita a obsah Ježišovho života a diela, tie nemožno zničiť násilím, ani žiadnou svetskou mocou. Sú večné. Stelesňujú totiž Božiu spravodlivosť a už teraz, v tejto časnosti vytvárajú základy nového neba a novej zeme, nového života v samotnej esencii Božieho stvoriteľského diela.
To tretie, bratia a sestry, čo si v tomto príbehu máme všimnúť je signifikantné. Tí dvaja Ježišovi učeníci, ktorí opúšťajú Jeruzalem, smutní a hlboko sklamaní, nepoznávajú vzkrieseného Pána, ktorý sa k nim cestou pripojil. Z toho plynie dôležitá skutočnosť, na ktorú sme už upozornili. Fenomén vzkriesenia presahuje ľudské možnosti empirického opisu a exaktnej definície. Je vždy a v plnom rozsahu závislé na schopnosti človeka dôverovať Bohu a v plnosti sa identifikovať s Božím zámerom v živote a diele Ježiša Krista. Pokiaľ sa človek spolieha iba na svoje vlastné sily a možnosti, pokiaľ sa snaží naplniť len svoje vlastné zámery a predstavy, výsledkom býva postupné sklamanie a napokon totálne zlyhanie v naplnení poslania, ktoré človeku dáva Boh. Podobne je tomu aj vtedy, ak sa človek spolieha len na možnosti a schopnosti iných ľudí, ktorým sa rozhodne nielen dôverovať, ale práve v nich vidí naplnenie svojich vlastných túžob a predstáv, ktoré sám nedokázal zrealizovať. V oboch prípadoch život týchto ľudí dostáva svoju odmenu, podľa kritérií, ktoré uplatňuje tento svet. Tá je však prchavá ako ranná rosa. To samé o sebe neanuluje vzkriesenie, avšak konečný údel týchto ľudí je vystavený nebezpečenstvu pri definitívnom posúdení a zhodnotení kvality a obsahu ich života na Božom súde. Iba ak je život človeka vedený a motivovaný vedomím Božej prozreteľnosti, ak prvé miesto v ňom patrí výhradne Bohu, len vtedy možno vravieť o fenoméne vzkriesenia s istotu a súčasne i radosťou, len vtedy možno získať už tu, v časnosti osobnú skúsenosť s Bohom, ktorý život stvoril, aby ho posväcoval a napokon ho stvoril úplne nový, večný a dokonalý.
Učeníci napokon predsa len spoznajú Vzkrieseného Pána. Nie počas cesty, keď sa s nimi zhováral, ani keď im vysvetľoval Písmo. Spoznali ho až pri lámaní chleba, pri stolovom spoločenstve. Tu sa príbeh uzatvára. Pre nás, bratia a sestry, je to ten najvýznamnejší odkaz v tomto príbehu, ale aj v celom veľkonočnom posolstve o vzkriesení Ježiša Krista. Skutočnej podstate a významu Ježišovho mesiášstva možno porozumieť až z perspektívy Ježišovho kríža a vzkriesenia, avšak stále v kontexte celého Ježišovho pozemského života, jeho učenia a diela. Tie sa pre nás majú stať cestou a príkladom, ktorý máme nasledovať. To všetko symbolizuje a reálne stvárňuje stolové spoločenstvo, ktoré nám umožňuje získať osobnú skúsenosť stretnutia so vzkrieseným Kristom a tým aj istotu, že vzkriesenie je skutočným fenoménom, je konečným cieľom a naplnením života každého, kto Bohu dôveruje, a to napriek všetkým ťažkostiam a krížu, ktorý každý z nás musí v tomto časnom svete niesť. Práve preto má stretnutie veriacich kresťanov pri stole Pánovom tvoriť samotný vrchol bohoslužobných zhromaždení. Nech nám toto posolstvo, bratia a sestry, pomôže posilniť vieru a odhodlanie pokračovať v tom dobrom diele Kristovej lásky, ktoré už teraz v časnosti vytvára poklad, z ktorého budú môcť raz vo večnosti čerpať všetci, ktorým to z rôznych príčin nebolo umožnené. Amen.