Anna Polcková
Text: Ján 15, 14-21
Bratia a sestry,
ak prichádzame o človeka, ktorý pre nás znamenal zázemie, sprostredkoval podporu, mal kompetencie, schopnosť riešiť problémy a spolu s nami hľadal orientáciu v dôležitých témach, býva to pre nás traumatizujúci zážitok. Prináša osamelosť, neistotu a pocity prázdna, pripomína hranice, obmedzenia – a áno, aj náš koniec.
Slová, ktoré si prečítame, sú z 15. kapitoly Jánovho evanjelia, sú súčasťou rozlúčkovej reči Ježiša s učeníkmi.
„Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem; nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho. Prikazujem vám, aby ste sa milovali. Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Rozpomeňte sa na slovo, ktoré som vám hovoril: Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše. Ale to všetko budú proti vám robiť pre moje meno, pretože nepoznajú Toho, ktorý ma poslal.“
Ježišova predpoveď, že kresťania to vo svete nebudú mať ľahké, bola pre pôvodných poslucháčov nezrozumiteľná. Učeníci si nevedeli predstaviť, čo s nimi bude, keď nastanú problémy a Ježiš im už nebude k dispozícii, keď skončí možnosť zavolať si Ho a pýtať sa na otázky v úplnej dôvere.
Prognózy nepokoja, nespokojnosti, konfliktov sa ťažko akceptujú aj nám – ľuďom žijúcim v úplne inej dobe, inej krajine, inej kultúre. Aj my radšej počúvame optimistické vízie – veríme tým, ktorí nám sľubujú krajšie zajtrajšky, prinášajú radostné perspektívy.
Každý deň sa totiž musíme vysporadúvať s negatívnymi novinkami, nezmyselnými obrazmi utrpenia, ktoré prinášajú médiá, ale aj s vlastnými krízami, nezvládnutými výzvami.
Strety s neprajníkmi, nepriateľmi, faloš, závisť, nenávisť, posmešky, o ktorých počúvame aj v texte kantáty, sú žiaľ aktuálne a bolestivé stále.
Boh nás od tohto sveta neizoluje. Naopak posiela nás, aby sme vstúpili do všetkých jeho štruktúr a vzťahov na každej úrovni a pokračovali v Ježišovom diele uzdravenia a záchrany. Ako Jeho priatelia, v Jeho poverení, s Jeho pomocou.
Ježiš však vyslovuje predpoklad: ak sa tejto úlohy ujmete: „svet vás bude nenávidieť“.
To nie je hrozba – len upozornenie na potrebu vnímať ohrozenia, ktoré za svoje presvedčenie budú Jeho ľudia musieť zaplatiť ako daň za vnútornú slobodu, za skúsenosť bezpodmienečnej lásky a milosti.
V prvej cirkvi sa kresťanom vyčítali mnohé veci: a) Boli vnímaní ako rebeli, nelojálni voči vrchnosti. Nik im neupieral, že žijú ako statoční občania krajiny, vedú užitočný život, no ich odmietanie oslavovať cisára ako Pána, ako Spasiteľa, sa javilo ako podozrivé a nebezpečné. b) Hovorilo sa o nich, že sú kanibali. Zo slov ustanovenia Večere Pánovej: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva – vezmite a jedzte. Toto je kalich mojej krvi – pite z neho všetci“ sa pre ľudí, ktorí nemali o kresťanstve tušenia, dali odvodiť tie najhoršie závery. c) Medzi ďalšie problémy sa rátalo podozrenie z podpaľačstva – očakávali skorý príchod Krista a koniec sveta sa spájal s naplnením apokalyptických výjavov a mnohé iné.
Fakt je, že sa kresťania svojím spôsobom života a viery od väčšinovej spoločnosti líšili.
Ako je naše presvedčenie viditeľné na nás, bratia a sestry? V pluralitnej spoločnosti, kde nám slobodu presvedčenia zaručuje ústava, sa so svojou vierou nemusíme skrývať.
Čo je teda dôvodom, že ju nedávame najavo? Hlas kresťanov v spoločnosti stále viac mĺkne – a ak ho počuť, obmedzuje sa len na moralizovanie a kritiku.
Témy, ktoré prinášajú ľudia zo svojich neistôt a napätí, či zo svojej inakosti, odmietaní a neakceptovaní, zavrhne cirkev ako prvá. Bez počúvania, bez dialógu a bez diskusie. Zo zásady. (Z nepochopenie problémov sa stáva alibi pre nečinnosť.)
Niet divu, že tento spôsob reakcie na výzvy, otázky človeka, ktorý sa cíti byť prehliadaný, spôsobí, že sa k cirkvi a jej veriacim postaví skôr s odstupom.
Radšej nič neočakáva. Boh i veriaci ľudia mu ostávajú vzdialení.
To je izolácia, hranica, za ktorú nás, bratia a sestry, už dávno neposiela zlý svet – ostávame za ňou my sami.
Napätia z ohrození mimo cirkvi sa dnes preniesli do jej vnútra. Tu, medzi nami je veľmi ťažké, niekedy neúnosné zvládať, že to, čo spolu vyznávame, rozumie a žije každý úplne inak.
Rozpory a tlaky na cirkev zvonka sa prenášajú do jej vnútra. Tu – medzi nami sa tvoria skupiny, neochotné počúvať sa a neschopné akceptovať jedni druhých. Túžba po majetku, pomste, po ocenení a uznaní ľudí, alebo len po ventilovaní vlastných frustrácií sa stávajú dôvodom kolízií, nezáujmu o problémy iného, o spoločné snahy a nemožnosti nájsť a sledovať jeden cieľ.
Je smutné, ak si musíme dávať pozor na ľudí aj v cirkvi – a prosiť Pána Boha, aby nás zachránil pred nenávisťou a dravosťou tých, ktorým sme vystavení aj medzi ľuďmi, ktorí svoju vieru deklarujú.
Zápas o pravdu a spravodlivosť, o prijatie a akceptovanie človeka je tu o to zložitejší, že prebieha v skrytosti. Navonok sa nechceme súdiť, nepripúšťame, že by existovala nenávisť a skryté zámery, veď sa všetci máme radi.
Skutočnosť je žiaľ iná ako dojem – a my sa s ňou jedného dňa musíme naučiť počítať.
Aj na tieto komplikované procesy medzi nami však existuje liek – veríme, že nás v nich Ježiš neopustí a dá sa nám dožiť času, kedy vyjde najavo všetko skryté.
On je naším Priateľom – a svojou starostlivosťou, obeťou a víťazstvom nad zlom a smrťou dokázal svoju moc. Tá platí – napriek našej pasivite, zlyhaniam, zlobe.
Postoj Jóbových priateľov, ktorí prichádzajú k utrápenému, pokorenému a znepokojenému človeku – i svetu len na to, aby prednášali svoje vlastné interpretácie, odkiaľ sa to zlo a utrpenie berie, a vyzývajú trpiaceho k tomu, aby pred Bohom spoznal svoju vinu – tento postoj Jóbových priateľov nie je úlohou pre nás.
Od nás sa čaká viac. Očakáva sa, že nájdeme dôvody a spôsoby, ako sa spojiť a ako mnohým zraneným a nešťastným (obetiam utrpenia) okolo seba pomôcť, aby bola cesta k Božej priazni otvorená naozaj pre všetkých.
Budeme mať odvahu prejaviť sa ako tí, pre ktorých sa Ježiš rozhodol, ktorých si za priateľov vybral? „Nie my sme si vyvolili Jeho, On si vyvolil nás, aby sme šli a prinášali ovocie – úžitok, požehnanie.“
A to znamená, že si svoje starosti a biedy budeme riešiť doma – medzi sebou a nebudeme živiť ilúzie, že ich vyrieši medializácia a svetské súdy.
Boh nám ako svojim priateľom verí, že do Jeho cirkvi prinesieme pre iných to, čím sme a čo máme, verí, že by bolo pod našu úroveň striehnuť, či by sa tu nedalo čosi ukoristiť.
Ako svojim priateľom nám Boh verí, že prijmeme tých, ktorí k nám prichádzajú zo sveta s novými nápadmi a očakávaniami, a svojou neúprimnosťou neodplašíme tých, čo dúfajú, že medzi nami budú platiť iné hodnoty a spôsoby, ako zažili s ľuďmi bez autority Boha nad sebou.
Skutočnosť, že máme v Bohu priateľa, nie je postavená na základe našich vyznaní, nášho obrátenia sa k Nemu, je postavená na základe Jeho rozhodnutia. Na rozdiel od nás si Boh za svojím rozhodnutím stojí.
V tom je naša istota, sila a ochrana. To je dôvod na oslavu, ospevovanie Božej moci. Boh je naším priateľom.
Ešte stále má dosť trpezlivosti a lásky čakať na to, aby sme sa spamätali a siahli po svojom poslaní.
Nie sme povolaní, aby sme utrpenie a trápenie vo svete vysvetľovali – sme poslaní zostúpiť k trpiacim a pomáhať. Nie sme povolaní akceptovať násilie, sme poslaní vzpierať sa mu a zastať sa toho, kto sa stal jeho obeťou. Nie sme povolaní vyčkať, ako to s bezbožným svetom dopadne, ale priniesť pravé, pravé – zrozumiteľné slovo v pravý čas všade tam, kde ho ľudia potrebujú počuť. Nech znie do všetkých napätí, stresov a zlyhaní ako evanjelium, ako šanca k uzdraveniu a skutočnej záchrane. Amen.Modlitba
Bože dobrý,
k Tebe prichádzame so všekým nepokojom, strachom o našu budúcnosť v osobnom i rodinom živote, v živote tejto cirkvi a spoločnosti – ale s úprimnou prosbou o zmilovanie a Tvoj zásah, ktorý by nám pomohol vidieť všetky súvislosti – a vlastné rezervy.
Prosíme o odpustenie všetkej pasivity a neviery, ktorá nás izoluje od problémov ľudí okolo nás a znemožňuje vidieť a očakávať pomoc od Teba.
Prosíme, Pane Ježiši Kriste, aby sme Tvoje rozhodnutie byť naším Priateľom prijali ako podporu vo všetkom, čo nedokážeme zvládať, v čom sa stále necháme zastaviť strachom.
Amen
Text: Ján 15, 14-21
Bratia a sestry,
ak prichádzame o človeka, ktorý pre nás znamenal zázemie, sprostredkoval podporu, mal kompetencie, schopnosť riešiť problémy a spolu s nami hľadal orientáciu v dôležitých témach, býva to pre nás traumatizujúci zážitok. Prináša osamelosť, neistotu a pocity prázdna, pripomína hranice, obmedzenia – a áno, aj náš koniec.
Slová, ktoré si prečítame, sú z 15. kapitoly Jánovho evanjelia, sú súčasťou rozlúčkovej reči Ježiša s učeníkmi.
„Vy ste moji priatelia, ak konáte, čo vám prikazujem; nenazývam vás viac sluhami, pretože sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože všetko som vám oznámil, čo som počul od svojho Otca. Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste šli a prinášali ovocie a vaše ovocie aby zostávalo, tak, aby vám Otec dal, čokoľvek by ste v mojom mene prosili od Neho. Prikazujem vám, aby ste sa milovali. Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa skôr nenávidel ako vás. Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho; ale že nie ste zo sveta, lež ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. Rozpomeňte sa na slovo, ktoré som vám hovoril: Nie je sluha väčší ako jeho pán. Keď prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás; keď striehli na moje slovo, striehnuť budú aj na vaše. Ale to všetko budú proti vám robiť pre moje meno, pretože nepoznajú Toho, ktorý ma poslal.“
Ježišova predpoveď, že kresťania to vo svete nebudú mať ľahké, bola pre pôvodných poslucháčov nezrozumiteľná. Učeníci si nevedeli predstaviť, čo s nimi bude, keď nastanú problémy a Ježiš im už nebude k dispozícii, keď skončí možnosť zavolať si Ho a pýtať sa na otázky v úplnej dôvere.
Prognózy nepokoja, nespokojnosti, konfliktov sa ťažko akceptujú aj nám – ľuďom žijúcim v úplne inej dobe, inej krajine, inej kultúre. Aj my radšej počúvame optimistické vízie – veríme tým, ktorí nám sľubujú krajšie zajtrajšky, prinášajú radostné perspektívy.
Každý deň sa totiž musíme vysporadúvať s negatívnymi novinkami, nezmyselnými obrazmi utrpenia, ktoré prinášajú médiá, ale aj s vlastnými krízami, nezvládnutými výzvami.
Strety s neprajníkmi, nepriateľmi, faloš, závisť, nenávisť, posmešky, o ktorých počúvame aj v texte kantáty, sú žiaľ aktuálne a bolestivé stále.
Boh nás od tohto sveta neizoluje. Naopak posiela nás, aby sme vstúpili do všetkých jeho štruktúr a vzťahov na každej úrovni a pokračovali v Ježišovom diele uzdravenia a záchrany. Ako Jeho priatelia, v Jeho poverení, s Jeho pomocou.
Ježiš však vyslovuje predpoklad: ak sa tejto úlohy ujmete: „svet vás bude nenávidieť“.
To nie je hrozba – len upozornenie na potrebu vnímať ohrozenia, ktoré za svoje presvedčenie budú Jeho ľudia musieť zaplatiť ako daň za vnútornú slobodu, za skúsenosť bezpodmienečnej lásky a milosti.
V prvej cirkvi sa kresťanom vyčítali mnohé veci: a) Boli vnímaní ako rebeli, nelojálni voči vrchnosti. Nik im neupieral, že žijú ako statoční občania krajiny, vedú užitočný život, no ich odmietanie oslavovať cisára ako Pána, ako Spasiteľa, sa javilo ako podozrivé a nebezpečné. b) Hovorilo sa o nich, že sú kanibali. Zo slov ustanovenia Večere Pánovej: „Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva – vezmite a jedzte. Toto je kalich mojej krvi – pite z neho všetci“ sa pre ľudí, ktorí nemali o kresťanstve tušenia, dali odvodiť tie najhoršie závery. c) Medzi ďalšie problémy sa rátalo podozrenie z podpaľačstva – očakávali skorý príchod Krista a koniec sveta sa spájal s naplnením apokalyptických výjavov a mnohé iné.
Fakt je, že sa kresťania svojím spôsobom života a viery od väčšinovej spoločnosti líšili.
Ako je naše presvedčenie viditeľné na nás, bratia a sestry? V pluralitnej spoločnosti, kde nám slobodu presvedčenia zaručuje ústava, sa so svojou vierou nemusíme skrývať.
Čo je teda dôvodom, že ju nedávame najavo? Hlas kresťanov v spoločnosti stále viac mĺkne – a ak ho počuť, obmedzuje sa len na moralizovanie a kritiku.
Témy, ktoré prinášajú ľudia zo svojich neistôt a napätí, či zo svojej inakosti, odmietaní a neakceptovaní, zavrhne cirkev ako prvá. Bez počúvania, bez dialógu a bez diskusie. Zo zásady. (Z nepochopenie problémov sa stáva alibi pre nečinnosť.)
Niet divu, že tento spôsob reakcie na výzvy, otázky človeka, ktorý sa cíti byť prehliadaný, spôsobí, že sa k cirkvi a jej veriacim postaví skôr s odstupom.
Radšej nič neočakáva. Boh i veriaci ľudia mu ostávajú vzdialení.
To je izolácia, hranica, za ktorú nás, bratia a sestry, už dávno neposiela zlý svet – ostávame za ňou my sami.
Napätia z ohrození mimo cirkvi sa dnes preniesli do jej vnútra. Tu, medzi nami je veľmi ťažké, niekedy neúnosné zvládať, že to, čo spolu vyznávame, rozumie a žije každý úplne inak.
Rozpory a tlaky na cirkev zvonka sa prenášajú do jej vnútra. Tu – medzi nami sa tvoria skupiny, neochotné počúvať sa a neschopné akceptovať jedni druhých. Túžba po majetku, pomste, po ocenení a uznaní ľudí, alebo len po ventilovaní vlastných frustrácií sa stávajú dôvodom kolízií, nezáujmu o problémy iného, o spoločné snahy a nemožnosti nájsť a sledovať jeden cieľ.
Je smutné, ak si musíme dávať pozor na ľudí aj v cirkvi – a prosiť Pána Boha, aby nás zachránil pred nenávisťou a dravosťou tých, ktorým sme vystavení aj medzi ľuďmi, ktorí svoju vieru deklarujú.
Zápas o pravdu a spravodlivosť, o prijatie a akceptovanie človeka je tu o to zložitejší, že prebieha v skrytosti. Navonok sa nechceme súdiť, nepripúšťame, že by existovala nenávisť a skryté zámery, veď sa všetci máme radi.
Skutočnosť je žiaľ iná ako dojem – a my sa s ňou jedného dňa musíme naučiť počítať.
Aj na tieto komplikované procesy medzi nami však existuje liek – veríme, že nás v nich Ježiš neopustí a dá sa nám dožiť času, kedy vyjde najavo všetko skryté.
On je naším Priateľom – a svojou starostlivosťou, obeťou a víťazstvom nad zlom a smrťou dokázal svoju moc. Tá platí – napriek našej pasivite, zlyhaniam, zlobe.
Postoj Jóbových priateľov, ktorí prichádzajú k utrápenému, pokorenému a znepokojenému človeku – i svetu len na to, aby prednášali svoje vlastné interpretácie, odkiaľ sa to zlo a utrpenie berie, a vyzývajú trpiaceho k tomu, aby pred Bohom spoznal svoju vinu – tento postoj Jóbových priateľov nie je úlohou pre nás.
Od nás sa čaká viac. Očakáva sa, že nájdeme dôvody a spôsoby, ako sa spojiť a ako mnohým zraneným a nešťastným (obetiam utrpenia) okolo seba pomôcť, aby bola cesta k Božej priazni otvorená naozaj pre všetkých.
Budeme mať odvahu prejaviť sa ako tí, pre ktorých sa Ježiš rozhodol, ktorých si za priateľov vybral? „Nie my sme si vyvolili Jeho, On si vyvolil nás, aby sme šli a prinášali ovocie – úžitok, požehnanie.“
A to znamená, že si svoje starosti a biedy budeme riešiť doma – medzi sebou a nebudeme živiť ilúzie, že ich vyrieši medializácia a svetské súdy.
Boh nám ako svojim priateľom verí, že do Jeho cirkvi prinesieme pre iných to, čím sme a čo máme, verí, že by bolo pod našu úroveň striehnuť, či by sa tu nedalo čosi ukoristiť.
Ako svojim priateľom nám Boh verí, že prijmeme tých, ktorí k nám prichádzajú zo sveta s novými nápadmi a očakávaniami, a svojou neúprimnosťou neodplašíme tých, čo dúfajú, že medzi nami budú platiť iné hodnoty a spôsoby, ako zažili s ľuďmi bez autority Boha nad sebou.
Skutočnosť, že máme v Bohu priateľa, nie je postavená na základe našich vyznaní, nášho obrátenia sa k Nemu, je postavená na základe Jeho rozhodnutia. Na rozdiel od nás si Boh za svojím rozhodnutím stojí.
V tom je naša istota, sila a ochrana. To je dôvod na oslavu, ospevovanie Božej moci. Boh je naším priateľom.
Ešte stále má dosť trpezlivosti a lásky čakať na to, aby sme sa spamätali a siahli po svojom poslaní.
Nie sme povolaní, aby sme utrpenie a trápenie vo svete vysvetľovali – sme poslaní zostúpiť k trpiacim a pomáhať. Nie sme povolaní akceptovať násilie, sme poslaní vzpierať sa mu a zastať sa toho, kto sa stal jeho obeťou. Nie sme povolaní vyčkať, ako to s bezbožným svetom dopadne, ale priniesť pravé, pravé – zrozumiteľné slovo v pravý čas všade tam, kde ho ľudia potrebujú počuť. Nech znie do všetkých napätí, stresov a zlyhaní ako evanjelium, ako šanca k uzdraveniu a skutočnej záchrane. Amen.Modlitba
Bože dobrý,
k Tebe prichádzame so všekým nepokojom, strachom o našu budúcnosť v osobnom i rodinom živote, v živote tejto cirkvi a spoločnosti – ale s úprimnou prosbou o zmilovanie a Tvoj zásah, ktorý by nám pomohol vidieť všetky súvislosti – a vlastné rezervy.
Prosíme o odpustenie všetkej pasivity a neviery, ktorá nás izoluje od problémov ľudí okolo nás a znemožňuje vidieť a očakávať pomoc od Teba.
Prosíme, Pane Ježiši Kriste, aby sme Tvoje rozhodnutie byť naším Priateľom prijali ako podporu vo všetkom, čo nedokážeme zvládať, v čom sa stále necháme zastaviť strachom.
Amen