Kázeň na 4. adventnú nedeľu, Veľký kostol, 20. 12. 2015
Text: Iz 52,7-10
“Aké milé sú na vrchoch nohy posla, ktorý oznamuje pokoj, posla blaha, ktorý ohlasuje spásu a hovorí Sionu: Tvoj Boh kraľuje! Čuj, tvoji strážcovia zvyšujú hlas, spoločne sa radujú, lebo na vlastné oči vidia návrat Hospodina na Sion. Plesajte, zrúcaniny Jeruzalema, spoločne sa radujte, lebo Hospodin potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem. Hospodin si obnažil sväté rameno pred očami všetkých pohanov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.”
Tak trochu vzdialené sú nám pojmy tohto textu. Boh kraľuje. Vracia sa na Sion. Obnažuje svoje sväté rameno, aby ho videli pohania. – Čo si pod tým všetkým máme predstaviť? Kraľovanie a králi – to sú výrazy, ktoré nás akosi automaticky posúvajú do romantického sveta rozprávok. Alebo možno do sveta bulváru o súčasných monarchoch, ktorí pôsobia ako neškodné symboly dávno zašlej slávy. Ak sa o nich ľudia ešte zaujímajú, tak je to skôr pre škandáliky a pikantérie v ich rodinných vzťahoch. Ale určite nie pre očakávania, že by mohli niečo zmeniť, určite nie pre moc, lebo tú už dávno nemajú.
A predsa symbolika kraľovania a kráľa zostáva ústrednou témou kresťanskej zvesti. Príchod Boha ako toho, ktorý sa ujíma moci vo svojom kráľovstve – to je základná a centrálna téma Ježišovej zvesti. Preto je dobré dať na chvíľu bokom súčasné romantizované, devalvované a kompromitované symboly kráľov a pozrieť sa na biblický obsah tohto dôležitého symbolu tak, ako ho vo svojej prorockej vízii charakterizuje prečítaný text proroka Izaiáša. Pokúsime sa o to v troch krokoch: Boh prichádza ako kráľ. 1. Mení svet svojim pokojom. 2. V zbúranisku dáva znieť jasotu. 3. V rozdelenom svete ponúka jednotu.
1. Boh prichádza ako kráľ. Mení svet svojim pokojom.
Prorocké reči o nástupe Božej vlády, o kráľovstve Božom, sú v prvom rade hlbokou diagnózou doby. To zaznieva v slovách Izaiáša. To je aj jadrom Ježišovej zvesti. A to by malo byť orientáciou aj pre nás, keď v advente uvažujeme význame Ježišovho príchodu ako mesiáša – teda toho, ktorý je označený ako kráľ.
Keď Izaiáš hovorí o radosti z prichádzajúcej vlády Božej, robí tým narážku na veľmi konkrétne udalosti svojich dejín. Mohli by sme povedať, že na základe svojej prorockej diagnózy doby tuší príchod veľkej zmeny. Na jeho dobu je to zásadná geopolitická zmena globálnych rozmerov a predstavuje obrat v dovtedajšom toku dejín. V Perzskej ríši sa v roku 559 pred Kristom ujíma moci kráľ Kýros. Upevňuje jej vplyv v celom regióne na ďalšie dve storočia až kým si ju v roku 330 pred Kristom nepodmanil Alexander Veľký. Okrem iného to znamená aj porážku Babylonskej ríše, ktorá držala v zajatí dve generácie elity izraelského národa. Na pozadí týchto mocenských zmien vidí Izaiáš nový začiatok pre Boží ľud. V nastupujúcom období pokoja a stability, v slobode a v možnosti návratu rozpoznáva Boha, ktorý sa ujíma vlády. Je to pre neho tak zásadná zmena, že jej nositeľa, kultúrne a nábožensky vzdialeného kráľa Kýrosa, neváha označiť ako Hospodinovho pomazaného – áno – ako mesiáša! (Iz 45,1)
Mesiáš je ten, kto je nástrojom uplatňovania Božieho pokoja. V tomto zmysle je Ježiš z Nazareta pomazaný Hospodinov, Mesiáš. Aj v jeho zvesti rozpoznávame veľmi presnú diagnózu, ktorá svojou hĺbkou presahuje rámec svojej doby. Akoby programovo je táto Ježišovská diagnóza popísaná v chválospeve Márie, ktorý sme počuli v dnešnom evanjeliu: hovorí sa tam o ponížení ľudí, o pýche tých, čo vlastnia moc, o kontraste bohatstva a chudoby. Ježiš vo svojej zvesti rozpoznáva a odmieta násilie, ktorým sa ľudia vzájomne ohrozujú a ničia. Pomenúva a odsudzuje pokrytectvo, ktoré ničí vzájomné vzťahy ľudí.
Preto keď Ježiš hovorí o kraľovaní Boha, o kráľovstve Božom, nehovorí už o uplatňovaní etnických nárokov, nehovorí už o oddeľovaní náboženských kultov a ich rituálov. Mesiášsky pokoj, ktorý on zvestuje, nie je pokoj vynútený rovnováhou vojenskej a politickej moci. Je to pokoj, ktorý patrí každému človeku. Pokoj založený na uplatňovaní spravodlivosti a lásky. Preto má moc meniť tento svet, meniť všetkých ľudí a otvárať ich srdcia a mysle, aby boli vnímaví pre každú nespravodlivosť a vedeli ju naprávať spravodlivosťou.
2. Boh prichádza ako kráľ. V zbúranisku dáva znieť jasotu. Izaiáš spája nástup Božej vlády s radosťou. „Plesajte, zrúcaniny Jeruzalema, spoločne sa radujte, lebo Hospodin potešil svoj ľud, vykúpil Jeruzalem.“ Hovorí o radosti, ktorá má prepuknúť aj napriek hraničnej situácii, v ktorej sa ľudia nachádzajú. Z biblických textov sme zvyknutí na iných nositeľov radosti. Nebesá a anjelské chóry sú nositeľmi radosti. Tak to poznávame aj z textov, ktoré označujú príchod mesiáša Ježiša, narodeného v Betleheme. Ale zrúcaniny? To, čo je zničené? To, čo stratilo schopnosť slúžiť svojmu pôvodnému určeniu? Áno – a práve v tom je sila tejto zvesti.
Nástup Božej vlády je tak strhujúci a mocný, že ani zrúcaniny Jeruzalema ho nemôžu prekaziť. Práve naopak. Proti akémukoľvek očakávaniu sa to, čo je zavrhnuté, zničené a stratené stáva nositeľom radosti. V súvislostiach Izaiášovho prorockého videnia je to odkaz na obnovu Jeruzalema. Na základe Kýrovho ediktu z roku 538 pred Kristom môže začať znovuvybudovanie chrámu. Krajina nemá zostať v zrúcaninách ale má sa stať znovu krajinou Božieho ľudu, v ktorej vládne Boh ako kráľ.
Hovorili sme o prorockej diagnóze doby. Ako vnímame my tú našu? Udalosti posledných mesiacov nás viac znepokojujú ako upokojujú. Svet akoby sa dal do pohybu. To nás zneisťuje. Tiež tušíme, že sa blíži zásadná geopolitická zmena. A asi nik z nás v nej nedokáže rozpoznať toho Izaiášovho Kýrosa, pohanského kráľa, ktorého on označuje ako mesiáša. Svoje pohľady a nádeje upíname skôr na iných kráľov, iných nositeľov moci. Na tých, od ktorých my podľa našich predstáv očakávame zabezpečenie pokoja a stability. Relatívna stabilita minulých desaťročí sa odrazu otriasa vo svojich základoch. Na povrch sa vyplavujú tie najprízemnejšie vášne strachu a nenávisti. Tie plodia násilie, na ktoré nevieme odpovedať inak než násilím. Šokuje nás, čoho je ľudstvo odrazu schopné napriek všetkým skúsenostiam a poučeniam, ktoré by sme už akosi mali mať v našom kultúrnom genetickom kóde. Nie, nepočujeme plesať nebesá z príchodu mesiáša. Skôr vidíme zbúraniská a v nich akoby peklo otváralo svoje brány a chcelo nás zmiasť a ponížiť.
Očakávanie vlády Božieho pokoja pôsobí radosť aj v tej najzúfalejšej situácii. To je posolstvo Izaiášovského textu. Kto vo viere vníma Boha ako toho, ktorý sa ujíma svojej vlády, ten dokáže aj v chaose svojej doby vidieť to dobré a pozitívne, čo sa môže stať. To je presvedčenie, ktoré vyjadruje aj čítaný text apoštola Pavla: „Radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko!“ Ak aj v evanjeliách čítame upozornenia na rôzne zničujúce apokalyptické znamenia doby, ich úlohou nie je deprimovať nás, zlomiť a usvedčiť z našej bezmocnosti. Ich úlohou je posilniť našu nádej. To, že sme svedkami obrovských geopolitických pohybov nám nemá naháňať strach. Práve naopak, je to dôvod na nádej a radosť, že Boh koná a ujíma sa svojej vlády.
3. Boh prichádza ako kráľ. V rozdelenom svete ponúka jednotu. Ako má vyzerať svet, v ktorom sa Boh ujíma svojej kráľovskej vlády? „Hospodin si obnažil sväté rameno pred očami všetkých pohanov a všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.“ Ak Boh doteraz konal, tak konal v skrytosti. Jeho ramená neboli viditeľné. Teraz sa to mení. Hospodin obnažil svoje sväté rameno. Prestáva byť exkluzívnym Bohom jednej čiastky ľudstva a stáva sa univerzálnym vládcom sveta. Vladári tých najobávanejších mocností sa stávajú nástrojmi v jeho rukách. Babylon necháva padnúť a Kýrosa označí za nositeľa záchrany.
Ako kresťania vidíme očami viery, že týmto univerzálnym vládcom sa Hospodin stáva v Ježišovi narodenom v Betleheme. On je Mesiáš, Kristus. On svojim slovom preniká do posledných končín Zeme. V ňom sa Boh ujíma svojej univerzálnej vlády nad svetom. Mýlili by sme sa však, keby sme si tento nástup jeho moci predstavovali ako náboženskú vojnu, ako križiacke výpravy, ako bomby označené krížmi a zhadzované na tých, čo sa podľa nášho úsudku odmietajú podrobiť Božiemu majestátu. Ježiš ako Mesiáš odmietal násilie. Dištancoval sa od skupiny zelótov, ktorí chceli uskutočniť Božiu vládu na zemi násilím a vyvraždením všetkých, čo v ich očiach urážali Boha.
Ježišovo mesiášstvo sa napĺňa iným spôsobom. To odhalenie Hospodinovho svätého ramena má v jeho podaní inú podobu. Ježiš nerozdeľuje, ale spája. Nekreslí nové hranice medzi ľuďmi. Práve naopak. Tých, čo stoja za hranicami spoločnosti stavia do stredu. Chudobných, znevýhodnené ženy a vdovy, deti, prostitútky, stavia do stredu a zaujíma sa o nich. Tých, čo boli v očiach náboženského kultu nečistý integruje do nového spoločenstva, ktoré vzniká okolo neho. Bez obradov a rituálov k sebe prijíma aj ľudí z odlišných národov a náboženstiev. Všetky zásadné a rozdeľujúce znaky náboženskej, politickej, sociálnej a kultúrnej identity Ježiš svojou zvesťou zneplatňuje. Nástup Božej vlády v jeho účinkovaní sa stáva viditeľný tým, že prejavuje lásku k spoločensky diskvalifikovaným. Tak kladie základ nového spoločenstva ľudí. Spoločenstva, ktoré je zjednotené hodnotami vzájomnej úcty, lásky a odpúšťania. To je to, o čom hovorí Ježiš, keď zvestuje príchod kráľovstva Božieho v podobenstvách a v znameniach jeho mesiášskej moci.
Nevieme si dať rady so symbolikou kráľovskej moci? Nevieme si v zmätku našej doby predstaviť pozitívne východisko a nádej v podobe obnoveného spoločenstva ľudí? Nevieme rozpoznať ako sa vlastne uskutočňuje Božia kráľovská moc v našom živote v dnešnom svete? Obráťme svoj zrak na Hospodina, ktorý prichádza ako mocný vládca a 1. Mení svet svojim pokojom. 2. V zbúranisku dáva znieť jasotu. 3. V rozdelenom svete ponúka jednotu. Amen.