Lars Müller Marienburg, superintendent Dolného Rakúska
Text: List Rímskym 15,4-13
4Lebo čokoľvek bolo napísané nám na poučenie, bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a skrze útechu Písem mali nádej. 5A Boh trpezlivosti a útechy nech vám dá byť jednomyseľnými medzi sebou podľa Ježiša Krista, 6aby ste jednou mysľou a jednými ústami oslavovali Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista. 7Preto prijímajte sa vospolok, ako nás aj Kristus prijal na oslávenie Boha. 8Hovorím totiž, že sa Kristus stal služobníkom obrezaných pre pravdu Božiu, aby potvrdil zasľúbenia (dané) otcom; 9a že pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo, ako je napísané: Preto velebiť Ťa budem medzi pohanmi a spievať žalmy Tvojmu menu. 10A zase hovorí (Písmo): Radujte sa, pohania, spolu s Jeho ľudom. 11A zase: Chváľte Pána všetky národy a velebte Ho všetci ľudia. 12A zase Izaiáš hovorí: Bude koreň Jesseho, a v Toho, kto povstane vládnuť nad národmi, budú dúfať národy. 13Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste sa mocou Ducha Svätého rozhojňovali v nádeji.
Milé sestry a bratia,
Pavol opätovne rieši rozličné skupiny vo vnútri cirkvi. Znova sa zaoberá rôznymi odpoveďami na otázku: Čo vlastne od nás Pán Boh očakáva? Ako funguje viera? Ako by mal vyzerať život s Pánom Bohom?
Pavol sa neustále zaoberal touto témou.
Čiastočne bol aj on sám účastníkom: Myslím tým najmä správy zo Skutkov apoštolov o takzvanom apoštolskom koncile. Tam stála v centre otázka: Ako sa má vykonávať Kristova misia? Musia sa stáť noví kresťania najskôr Židmi? (Teda: Musia sa nechať muži najskôr obrezať?) Alebo sa môžu stať ľudia rímskeho alebo gréckeho náboženstva „priamo“ kresťankami a kresťanmi? Pavol vášnivo bojoval za myšlienku, že obriezka nie je predpokladom kresťanstva, ale, že aj takzvaní „pohania“ sa môžu priamo stať kresťanmi. Na konci sa zrodil kompromis: Oboje je možné. Preto sa rozdelilo aj pole pôsobnosti: Pavol a Barnabáš boli zodpovední za misiu medzi pohanmi. Peter a jeho ľudia zase za misiu medzi Židmi.
Ešte častejšie však stál Pavol ako sprostredkovateľ medzi jednotlivými skupinami. V jeho listoch čítame neustále pokyny, ako sa majú k sebe správať jednotlivé skupiny. Tu čítame postoje, ktoré zastával aj on sám. Poznáme napríklad spor v otázke, ako sa postaviť k mäsu obetovanému modlám: Môžu kresťanky jesť mäso, ktoré je ponúkané na trhu, aj keď pochádzalo zo zvieracích obetí určených pohanským bohom?
Aj v dnešnom biblickom texte vystupuje Pavol ako sprostredkovateľ. Aj v zbore v Ríme existovali dve skupiny. Jedna sa kvôli viere v Boha vzdala vína a mäsa. Iná si ho požívala. Pavol tu znova vyjadruje svoj názor a dáva inštrukcie, ako by sa mali jednotlivé skupiny voči sebe správať…
Nakoľko boli tieto spory základnou témou, ktorej sa Pavol venoval, nebudem sa zaoberať len dnešným kázňovým textom, ale budem hľadieť všeobecne, ako Pavol v týchto prípadoch jednal a písal.
V nasledujúcich minútach odznejú tri kapitoly: „Tri odpovede Pavla“. „Život cirkvi“. A „advent a Vianoce 2018“
Kapitola 1: „Tri odpovede Pavla“
Prvou odpoveďou Pavla je jeho sebavedomie. Pavol vie, kde sa nachádza. Vždy bojoval za svoju vec. Zasadzoval sa za ňu a zostal neochvejný. Vždy si bol istý: Som na správnej ceste. Teologicky to zdôvodňoval a spojil so svojím životom viery.
V dnešnom kázňovom texte sa nachádzajú mnohé odkazy na Starú zmluvu, ktoré majú poukázať na skutočnosť, že: Pán Boh má plán pre všetky národy; nielen pre izraelský národ. Preto je pre neho cesta oslobodená od zákona legitímna.
Zopár veršov pred samotným kázňovým textom odpovedá Rimanom podobným spôsobom, ako na inom mieste. Jasne deklaruje: Som na strane takzvaných „silných“ (toto slovo používa sám Pavol). Pre neho je možné konzumovať mäso a piť víno.
„Viem, a som presvedčený v Pánovi Ježišovi, že samo osebe nič nie je nečisté. Len tomu je niečo nečisté, kto to za nečisté pokladá.“ (R 14,14)
Život s Pánom Bohom nie je pre neho obmedzený dodržiavaním zákonov o konzumácii jedla, či dodržiavaním zákonov, týkajúcich sa kultickej čistoty. Nemusí sa ničoho vzdávať. Práve naopak, život s Pánom Bohom je celkom jednoznačne život v slobode.
Jeho druhou odpoveďou je úspech. Už za života bol Pavol neustále úspešný. Počas svojich misijných ciest dosiahol a nadchol mnoho ľudí pre Krista.
Historicky sa neskôr koncepcia pohanskej misie apoštola Pavla ukázala ako záchrana kresťanov. Židovský život utŕžil po zničení 2. chrámu v roku 70 veľkú ranu. Po potlačení povstania Bar-Kochbu v 2. storočí sa na mnohé storočia ukončil židovský život v Svätej zemi. To bol aj koniec židokresťanstva.
Pavlova cesta a jeho úspech však naďalej pokračujú. Počas storočí sa z kresťanstva všetkých národov sveta stalo svetové náboženstvo. Bez dodržiavania pokrmových a očistných zákonov, bez obriezky.
Pavlova cesta je kvantitatívne koncepciou úspechu pre kresťanstvo. Bez jeho misijnej koncepcie by kresťanstvo 100 rokov po vzkriesení Krista zaniklo. Nakoľko zo spomínaných dôvodov by nejestvovalo židokresťanstvo – a bez Pavla by žiadni iní kresťania, teda pohanokresťania neexistovali.
Aj obsahovo je Pavlova cesta príbehom úspechu. Najmä my, evanjelici milujeme Pavlovo kresťanstvo oslobodené od zákonov. Sme hrdí veriť v takéto kresťanstvo: Kristus nás oslobodil od zákona. Od Pavla vieme a aj hlasno a neustále tvrdíme: Všetko je dovolené. Môžeme všetko jesť a piť. (Hranica je daná samotným Pavlom, keď píše: „Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. “ (1 Kor 6,12)) Hrdo jeme mäso zo všetkých zvierat, pijeme víno, spievame a tancujeme. Sme hrdí, že nemusíme nasledovať žiadne pôstne predpisy, aby sme sa zapáčili Bohu.
A tretia odpoveď: Ohľaduplnosť.
Pavol vedel aké stanovisko zastáva – a bol si vedomý úspechu svojej cesty. Ale taktiež bral pôsobivo ohľad. Pavol nikdy neodporúčal, aby všetci žili, tak ako žije on a podľa toho, čo on pokladá za správne. Ľudí zo zboru v Jeruzaleme ponechal v židokresťanstve. Nepovedal: Nechajte tak ten nezmysel! Nikoho nenútil jesť mäso určené na obetovanie bohom alebo piť víno. Práve naopak, vyzýval k ohľaduplnosti voči iným smerom a poznatkom. Kto chcel byť židokresťanom, mal ostať židokresťanom. Kto sa stránil z náboženských dôvodov mäsa alebo vína, mal tak i naďalej činiť. A nikto nemal byť zbytočne dráždený. Aj pri otázke, či má zbor konzumovať mäso a víno, odpovedá v 14. kapitole: Buďte ohľaduplní! Nikto nemá byť ponížený pre pokrmy. To by bolo neláskavé.
Zároveň sa však nenechal obmedzovať ani rešpektom voči iným. Pretože nehovorí konzumentom mäsa a vína: Nerobte to, lebo iní sa k tomu stavajú inak. Práve naopak „silní“ majú, podobne ako on sám, jesť mäso a piť víno. Ale ohľaduplne.
To bola teda kapitola 1: Na všetky sporné otázky, teda aká je tá správna cesta s Pánom Bohom, jestvujú „tri odpovede Pavla“: Jeho sebavedomie, ktoré mu ukazuje, že sa nachádza na správnej ceste. Jeho úspech, ktorý mu dáva za pravdu. A ohľad na ľudí, ktorí to vnímajú inak.
(Nebojte sa: Nasledovné kapitoly sú výrazne kratšie!)
Kapitola 2: „Život cirkvi“
Od Pavlovej doby uplynulo 2000 rokov a mnohé sa zmenilo. Naše dobre organizované evanjelické zbory na Slovensku a v Rakúsku majú len málo spoločného s prvotným zborom v Ríme. Navzájom sa navštevujeme s našimi modernými autami alebo rýchlymi vlakmi…
Ale stále zostala jedna vec v cirkvi nemenná: V cirkvi jestvujú rozličné názory a zásadné sporné otázky. Niektoré spory poznáme len z učebníc dejepisu.
Napríklad, že v 8. a 9. storočí sa viedla trpká hádka o obrazy. Na konci sa ikonoduli (uctievači obrazov) presadili voči ikonoklastom (obrazoborcom). Ale spor s otvoreným koncom trval viac ako 100 rokov.
Alebo, že sa nemecká a švajčiarska vetva reformácie rozišla, lebo reformátori neboli zajedno v otázke Večere Pánovej: v otázke, či je Kristus skutočne prítomný v chlebe a víne – alebo či je Večera Pánova len symbolom.
V Rakúsku zažila evanjelická cirkev počas druhej svetovej vojny veľké sporné otázky: otázku ordinácie žien. Alebo otázku, či deti môžu prijímať Večeru Pánovu ešte pred konfirmáciou.
V súčasnej dobe sa intenzívne diskutuje všetkými čestnými aj nečestnými prostriedkami o otázke, či homosexuálne orientované páry môžu byť sobášené evanjelickou cirkvou.
Počas všetkých období jestvovali mnohé rozličné názory a skupiny. Môžeme vychádzať z toho, že to takto pretrvá až kým nepríde Ježiš na konci času a kráľovstvo Božie sa nestane skutočnosťou. Preto nemôžeme byť prekvapení, keď sami prežívame sporné otázky a nachádzame sa uprostred nich – aj keď nás to samých pohýna, hnevá a zraňuje. A aj keď to cirkvi alebo nám osobne škodí.
Dejiny ukazujú: Existujú riešenia. Niekedy to trvá dlho, kým sa z prechodného kompromisu stane definitívne riešenie. Bohužiaľ sa bojovníci v sporoch častokrát nedožijú riešenia, lebo niekedy to trvá aj storočia, kým sa k nejakému riešeniu dopracuje. Niekedy sa však môžeme aj tešiť, ako rýchlo dospejeme k jednote.
1173 rokov po opätovnom zavedení uctievania ikon som dostal do daru pri mojom uvedení do úradu superintendenta jednu ikonu. Namaľoval ju jeden evanjelický umelec. Nebol z toho žiaden škandál, napriek tomu, že my evanjelici máme k obrazom zdržanlivý postoj.
444 rokov po stroskotaní jednoty medzi Zwinglim a Lutherom bola vypracovaná Leuenbergská konkordia. Významný evanjelicko –ekumenický dokument. Platí: luteráni a reformovaní môžu spoločne sláviť Večeru Pánovu. Rozdiely medzi učeniami, nie sú také veľké, aby bránili v spoločenstve pri stole Pánovom.
36 rokov po definitívnom zrovnoprávnení mužov a žien ako farárok v Rakúsku nastalo v našej cirkvi jednohlasné pobúrenie, keď luteránska cirkev v Lotyšsku odstránila ordináciu žien. Nikto vtedy nepovedal: „Lotyši majú pravdu“.
A 16 rokov po zavedení prijímania Večere Pánovej deťmi je to v Rakúsku (takmer) úplne samozrejmé.
Tak končí kapitola 2 („Život v cirkvi“) s nádejou:
Riešenia sú možné vtedy, keď sa na sporné otázky odpovedá prostredníctvom troch Pavlových odpovedí. Keď človek sebavedome vie, kde sa nachádza a môže si byť istý: Kráčame stále s Pánom Bohom, keď ideme cestou otvorenosti. Keď môžeme poukázať na úspech: Teda na to, čo sa (krátkodobo alebo dlhodobo) osvedčilo. A na to, že sa ľudia dokážu nadchnúť pre Pána Boha slobody. A keď dokážeme rozličné názory a rozhodnutia rešpektovať bez toho, aby sme sa obmedzovali.
Kapitola 3: „advent a Vianoce 2018“
Milé sestry a bratia,
ja som si tento kázňový text nevybral. Ale bol určený ako oficiálny kázňový text na advent. Človek sa môže prirodzene pýtať: Čo toto všetko má spoločné s adventom a Vianocami? Táto časť listu o rozličných skupinách v rámci zboru v Ríme ( a tiež 14 minútová kázeň o zaobchádzaní so spornými bodmi v cirkvi)?
Možno, to nie je hneď jasné, ale považujem za krásne, že práve tento text by mal byť čítaný ako text počas adventu!
Prijímajte sa navzájom tak, ako Vás Kristus prijal. A Boh nádeje nech Vás naplní s celou radosťou a pokojom vo viere, aby ste boli stále bohatší v nádeji skrze moc Ducha Svätého.
Advent a Vianoce dodávajú týmto veršom úplne nové smerovanie:
Existujú dni a sviatky, ktoré nám, hádajúcim sa, pomáhajú. Existujú dni a sviatky, ktoré spájajú všetkých, pretože sú veľké. Existujú dni a sviatky, ktoré spájajú všetkých, pretože sú všetci v nádeji jednotní.
Vianoce sú také veľké, že všetkých prežiaria: Boh sa stáva človekom. V stajni v Betleheme sa na zemi rodí nádej na pokoj. Svetlo svieti v temnote – nad všetkými. Svieti nad židokresťanmi i pohanokresťanmi. Svieti nad tými, ktorí konzumujú mäso aj tými, ktorí ho odmietajú. Svieti nad tými, ktorí pijú víno, aj nad tými, ktorí ho odmietajú. Svieti aj nad zástancami sobášu rovnakého pohlavia, aj nad ich odporcami.
Počas adventu sa všetci tešia na veľký sviatok, keď sa Boh stal človekom. Na Vianoce budeme všetci v Rakúsku pri vianočnom stromčeku spievať „O du fröhliche“ a Tichú noc.
Je to krok smerom k pokoju, keď si všetci navzájom doprajeme očakávanú radosť z adventu a Vianoc. Keď máme navzájom dôveru, že Pán Boh sa nás na Vianoce dotkne a každému a každej osobne na tieto sviatky daruje svoj pokoj. Práve vtedy sa navzájom prijímame ako bratia a sestry, podobne, ako nás prijal Kristus. Vtedy budeme všetci bohatší v nádeji.
Je možné, že potom budeme znova navzájom bojovať. Ale prinajmenšom sme aspoň tento pokoj raz zažili.
Tento pokoj nech nám daruje Pán Boh všetkým.
Amen.
Preklad do slovenského jazyka: Mgr. Michaela Poschová, PhD.