Služby Božie — 4. pôstna nedeľa (26. 3. 2017, Veľký kostol)
Text: R 5, 1 – 5
A tak ospravedlnení z viery máme pokoj s Bohom skrze svojho Pána Ježiša Krista. Skrze Neho dostal sa nám vierou aj prístup k milosti, v ktorej stojíme. A chválime sa nádejou slávy Božej. No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti, vytrvalosť k osvedčenosti, osvedčenosť k nádeji. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný.
Bratia a sestry.
Každoročne 27. januára si ľudia dobrej vôle po celom svete pripomínajú výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime. Tento rok to bolo už 72. výročie tejto udalosti. 14. marca zase uplynulo 77 rokov od vzniku Slovenského štátu, satelitného útvaru hitlerovského Nemecka. Pre isté skupiny ľudí v našej spoločnosti, ktorí preferujú alternatívny výklad dejín, je to nostalgia po iluzórnom období prosperity a svojbytnosti. Pre ostatných však, zvlášť pre tých stále žijúcich svedkov, ktorých sa tieto udalosti bytostne dotkli, tvrdá realita tragédie spojenej s diskrimináciou, perzekúciami, skonfiškovaním majetku, stratou občianskych práv, a žiaľ, vo väčšine prípadov aj života rodinných príslušníkov, známych a priateľov vo vyhladzovacích táboroch. V sobotu uplynulo 75 rokov od prvých deportácií Židov zo Slovenska do koncentračných táborov, ktoré sa začali 25. marca 1942. To, čo všetky tieto výročia spája, je trvalé memento na totálne zlyhanie ľudskosti a jeho dôsledky.
Odpoveď na otázku, prečo si máme v kresťanských cirkvách tieto udalosti vytrvalo pripomínať, je zrejmá. Ide o zdôraznenie miesta a poslania, ktoré má cirkev v spoločnosti a vo svete plniť. Toho sa žiaľ vo svojich dejinách často sama vzdala, či už z mocenských alebo ekonomických dôvodov, no aj pod váhou mytológie a opustenia svojich koreňov. Stala sa tak, až na malé výnimky, nemým svedkom tragédií v obdobiach, ktoré si žiadali a stále žiadajú priamu intervenciu kresťanov, vždy a všade tam, kde sa deje nespravodlivosť, kde dochádza k verbálnemu i fyzickému násiliu. Cirkev sa totiž hlási k Ježišovi Kristovi a k viere v jediného Boha, ktorý je Stvoriteľom života. Preto musí ostať integrálnou súčasťou spoločnosti, nie len kultúrnou inštitúciou, ktorá ponúka, povedané obrazne, relaxačné kúry pomáhajúce potlačiť negatívne vplyvy stresu a únavy z každodenného života. Cirkev musí ľuďom zrozumiteľne vysvetľovať, čo to znamená byť závislý na Božej milosti, a nielen prijímať každodenne od Boha chlieb života, ale sa oň aj deliť s ostatnými.
Samozrejme, mohli by sme vymenovať množstvo ďalších tragédií a utrpenia, ktorému ľudstvo čelilo v minulosti a stále čelí. Vieme, že utrpenie, nech je akéhokoľvek druhu, nerobí medzi ľuďmi rozdiely. Postihuje rovnako deti, mladých i starých, chudobných i bohatých, vplyvných i obyčajných ľudí. Vo všetkých prípadoch sa ľudia pýtajú rovnakú otázku: prečo? Aký zmysel to všetko má? A môže to vôbec mať nejaký zmysel? Prečo umiera toľko detí? Prečo toľko ľudí trpí v bolestiach? Prečo pod ťarchou existenčných problémov, nedostatku a chudoby strácajú mnohí už aj vedomie vlastnej dôstojnosti, a len sa nemo prizerajú na nezáujem, či pohŕdanie tých, ktorým sa vedie lepšie?
Toto ľudské „prečo“ sa stále opakuje a rezonuje zvlášť v životoch veriacich ľudí, avšak uspokojivá odpoveď, tá neprichádza. V každom prípade nás tieto, či podobné udalosti nútia k zamysleniu. Cítime, že tu čosi nie je v poriadku, niečo, čo nás ruší, čo nám pripomína našu krehkosť a pominuteľnosť, niečo, čo poukazuje na relativitu pojmov „istota“ a „bezpečie“. Vedomie tejto skutočnosti nás navyše vystavuje pokušeniu, postaviť sa do pozície sudcu, či priamo Boha a snažiť sa tento problém vyriešiť po svojom. To však prináša len ďalšie a ďalšie utrpenie. Dejiny to dosvedčujú.
V každej dobe však žijú ľudia, ktorí aj v ťažkom položení, v krízových situáciách, ktoré vystavujú našu vieru ťažkým skúškam, dokážu okolo seba šíriť lásku, dobro a pokoj. Snažia sa zo všetkých síl pomáhať a zmierňovať dôsledky ľudského nešťastia. V tomto svojom úsilí neustávajú, a to aj napriek problémom a ťažkostiam. Keď padnú, opäť sa postavia a pokračujú. Či už je ich konanie motivované vierou v Boha alebo len vierou v dobro, či si to uvedomujú alebo nie, možno o nich povedať, že sú vedení Božím Duchom. Boh sám v nich a prostredníctvom nich koná službu iným, službu tomuto ubolenému svetu, ktorý je tak dokonale slobodný, že prejavy tejto slobody sú neraz ničivé a deštruktívne.
A rovnako je to aj s nami ľuďmi. Aj my sme slobodní v tom, čo konáme. Dennodenne sa rozhodujeme pre dobro, či zlo. Dennodenne sa zaraďujeme medzi pútnikov, ktorí nasledujú povolanie živého Boha Abraháma, Izáka a Jákoba, alebo len splývame s davom a stávame sa štatistami v novodobej dráme uctievania ľudských idolov a mlčky sa prizeráme na jeho katastrofálne dôsledky, na ďalšie a ďalšie ľudské zlyhania.
Bratia a sestry, nemáme však dôvod byť zúfalí, ani strácať vieru. Naopak. Slová apoštola Pavla, ktoré sme čítali, zvestujú čosi mimoriadne dôležité: človek, ktorý prijal vierou Božiu milosť v Ježišovi Kristovi a otvoril svoju myseľ a srdce Božiemu Duchu, aby ho menil zo dňa na deň na nové stvorenie schopné túto milosť aj reálne a efektívne vyjadriť v každodennom živote, taký človek už nemôže byť ničím odlúčený od Božej lásky. Ani utrpenie, ani žiadna iná forma zla, ani samotná smrť, nič z toho mu nemôže zabrániť, aby bola naplnená jeho nádej, že raz v plnosti vstúpi do Božieho pokoja. A čo viac, už teraz má podiel na tomto pokoji. Pavol preto vraví, že veriaci sa môžu chváliť dokonca i súženiami, aj keď to na prvé počutie znie absurdne. Apoštol však vedel, že súženia pôsobia vytrvalosť, trpezlivosť a osvedčenie viery, a to všetko privádza človeka k nehynúcej nádeji, že všetky strádania sú len dočasné a raz budú nahradené niečím úplne dokonalým, čo zatiaľ dokáže vyjadriť len metafora večnej slávy Božej.
Pavol preto vytrvalo a neúnavne odovzdával iným to, čo sám prijal od Boha v Ježišovi Kristovi. Zdôrazňoval viac ako ktokoľvek iný Ježišov kríž, jeho význam. Zvestuje, že Boh dal týmto spôsobom konečnú odpoveď na všetky ľudské otázky po zmysle života. Vraví nám, že všetko, čo sa stalo s Ježišom vyjadruje večnú dilemu života s mnohými otáznikmi. Rovnako nám však vraví, že to všetko nás učí schopnosti žiť dobrý a spravodlivý život, dokázať rozpoznať, čo je skutočne dôležité, čo má význam a hodnota čoho sa nemení ani vekmi, ani módnymi trendmi. Otázkou je, či tomu veríme a či v tejto viere aj zotrváme.
Život v tejto časnosti má svoj začiatok i koniec. Ako narodenie, tak i smrť sú súčasťou života. Je to proces, ktorý pre človeka predstavuje jedinečnú príležitosť naučiť sa žiť slobodný život lásky v spoločenstve s ostatnými. Všade tam, kde sa prejavuje láska, tam sa šíri aj pokoj, všade tam je Boh prítomný, tam sa ukazuje jeho podstata a charakter.
Preto aj vytrvalosť a trpezlivosť života, ktorý je naplnený takýmto pozitívnym obsahom, mal, má a vždy bude mať zmysel. Je odrazom Božej lásky k človeku, ktorá sa prejavuje najvýraznejším spôsobom, paradoxne práve v slabosti, všade tam, kde je potreba prejaviť úprimnú, nefalšovanú ľudskosť.
Takýto spôsob života ostáva často nedocenený. Väčšina ľudí ho pokladá za čudáctvo, sú podozrievaví a nedokážu si pripustiť, že sa to dá, že ľudskú lásku a úctu k životu možno dávať bez vopred vyslovených podmienok. Aj napriek tomu to má zmysel. Každý jeden príklad nezištne preukázanej lásky totiž potvrdzuje to, že zlo už bolo vo svojej podstate porazené. To nám umožňuje pochopiť, čo znamená skutočná, pravá viera v jediného Boha, ktorý je a musí ostať Bohom všetkých, pretože sme všetci súčasťou Božieho stvoriteľského zámeru, každý rovnako.
Práve to je prejav víťazstva nad zlom, ktoré už teraz predznamenáva konečné naplnenie všetkých Božích zasľúbení. Všetko dobro, každý jeden skutok milosrdenstva, to všetko sa natrvalo zaznamenáva do Božej knihy života. To všetko vypĺňa medzery a prázdne miesta, ktoré tu zostali po tých, ktorí trpeli a umierali predčasne, nenasýtení životom, často bez akéhokoľvek viditeľného zmyslu a z rôznych príčin nemohli naplniť svoje poslanie žiť v tomto svete ako skutočné Božie deti.
Bratia a sestry, túto zvesť treba preto neustále šíriť ďalej a posúvať ju čo najviac do roviny reálneho života spoločnosti. Časy, ktoré žijeme to dokazujú. Kriesenie démonov násilia, rasizmu a xenofóbie sa opäť dostáva do každodenného života ľudí, ktorí sa, paradoxne, väčšinovo hlásia ku kresťanskej viere. Prečo? Ako je to možné? Jednou z odpovedí je práve nedostatočná činnosť kresťanských cirkví. Nestačia len verbálne prejavy a gestá, ani formálne glosy v médiách. Doba je skutočne veľmi vážna a žiada si konkrétne činy, viditeľné príklady predstaviteľov každej jednej cirkvi, a predovšetkým odvahu vysvetľovať veriacemu ľudu, že poslaním kresťanstva nie je uzatvoriť sa do svojej minulosti, ani do seba na spôsob antických mysterijných náboženských kultov, ale naopak, byť príkladom jedinečného spôsobu života, v ktorom sa viera v jediného Boha musí nevyhnutne dokazovať v medziľudských vzťahoch, a tie musia byť založené na vzájomnej láske, úcte, slušnosti a tolerancii, to znamená na cnostiach, ktorým sa treba učiť po celý život. Áno, práve o tom je a má byť kresťanská viera.
Bratia a sestry, život apoštola Pavla je toho príkladom. Je príkladom obetavej služby, ktorá je motivovaná vierou, láskou, pokorou a skromnosťou, ale rovnako tak aj vnútornou silou, trpezlivosťou a vytrvalosťou. Aj keď Pavol vo svojej zvesti priamo nespomína udalosti zo života Ježiša Krista, tým, že do popredia dáva Ježišov kríž a vzkriesenie, vyjadruje práve to, čo je dôležité.
Je to v prvom rade sám Ježiš Kristus, kto je jedinečným príkladom takto zacieleného života, vždy verný vôli a stvoriteľskému zámeru jediného živého Boha. Ježišove slová z Jánovho evanjelia o chlebe života, s ktorým sa Ježiš sám identifikuje, to potvrdzujú. Boh nám v Ježišovom živote ukazuje tú správnu cestu, po ktorej teba ísť vytrvalo ďalej, a to aj napriek ťažkostiam, únave a sklamaniam, aj napriek tomu, že mnohé veci nie sú také, ako by sme chceli aby boli. Aj napriek tomu všetkému je to cesta, ktorá človeka privádza k perspektíve nekonečne prevyšujúcej všetko negatívne, k naplneniu života večným pokojom.
Božie zasľúbenia sa napĺňajú, a to aj napriek ľudskému krížu. Každý jeden príklad života zasväteného Bohu a Jeho svätej vôli v tomto svete je toho dôkazom. Je to paradox a súčasne tajomstvo Božieho stvoriteľského diela, ktoré nie je možné uchopiť púhym rozumom, ale iba vierou a dôverou, že Boh je s nami a vedie nás i všetko tvorstvo k cieľu, ktorý je pripravený od počiatku. To všetko nás má viesť k pokore a zároveň k radosti zo života, no rovnako aj k vedomiu zodpovednosti zaň. Tá sa týka nielen každého jednotlivo, no predovšetkým cirkví a spôsobu, akým tieto hodnoty vo svete a v spoločnosti reprezentujú. Pokora a radosť zo života sa tak môžu stať zdrojom vnútornej sily a odvahy podieľať sa aktívne na konaní ľudskosti, v láske a úcte ku všetkým bez rozdielu. A práve o to predovšetkým, bratia a sestry, ide v živote každého z nás, našej cirkvi, spoločnosti i celého sveta. Amen.