Kázeň na 5. pôstnu nedeľu – Smrtná nedeľa, 13.3.2016

František Ábel
Služby Božie — Piata pôstna (smrtná) nedeľa (13. 3. 2016, Malý kostol)

Text: J 13, 30 – 35
(Judáš) vzal teda skyvu a hneď vyšiel. A bola noc. Keď vyšiel, riekol Ježiš: Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v Ňom. A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď Ho oslávi. Deti, ešte máličko som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som Židom povedal, aj vám hovorím teraz: Kam ja idem, tam vy nemôžete prísť. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.

Bratia a sestry,
text, ktorý sme prečítali, nás uvádza do atmosféry posledného stolového spoločenstva, ktoré mal Ježiš so svojimi učeníkmi. Každý z nás by rád prenikol čím viac a hlbšie do prostredia a atmosféry toho vzácneho a tajuplného času. Ako vieme, Jánov opis poslednej večere je odlišný od synoptických evanjelií. Všíma si iné aspekty tejto udalosti a oboznamuje nás s Ježišovou rozlúčkovou rečou, ktorá sa na iných miestach nenachádza. V Jánovej správe, ako sme mali možnosť počuť, vystupuje do popredia Ježišovo oslávenie a prikázanie vzájomnej lásky. Dve základné, charakteristické črty, ktoré prechádzajú naprieč celým evanjeliom. Ježiš tu od začiatku až do konca vystupuje ako oslávený Pán a Boží Syn. V rámci posledného stolového spoločenstva zanecháva učeníkom nové prikázanie, vzájomne sa milovať, pričom príkladom tejto dokonalej lásky je on sám. Všimnime si preto bližšie Ježišove slová a zamyslime sa nad nimi, hľadajme spoločne ich význam pre dnešok.

Už samotný začiatok prečítanej perikopy je zvláštny. Judáš odchádza do tmy noci. Bola noc a to nielen v časovom význame. Noc predstavuje moc temnoty, ktorá sa teraz aktivizuje. Začína sa odvíjať posledné dejstvo vykupiteľského diela, ktoré koná Boh v Ježišovi Kristovi pre záchranu nás všetkých. Aj keď Ježiš vie, čo ho čaká, začína vravieť o svojom oslávení. Teraz je oslávený Syn človeka a Boh je oslávený v ňom. Zvláštne slová. Áno, čitateľovi to musí pripadať absurdné. To predsa nie je možné. Veď Ježiš kráča v ústrety smrti na kríži a v tom má spočívať jeho oslávenie? Učeníci, ktorí ešte nevedeli, čo ich učiteľa v najbližšom čase čaká, sa mohli domnievať, že sa pripravuje na skutočné svetské oslávenie, ako túžobne očakávaný židovský Mesiáš. Aj keď ich viackrát upozorňoval na odlišnosť svojho mesiášskeho poslania, predsa len boli príliš zahľadení do svojich vlastných predstáv. Keď však napokon vraví, že ich v krátkom čase opustí, a tam kam ide, oni nemôžu prísť, muselo to byť pre nich veľmi ťažké.

Ježiš povedal tieto slová už prv, na verejnosti, teraz ich vraví svojim učeníkom. Možno to pochopili tak, že odíde na iné, bezpečnejšie miesto, kde ho nepriatelia nenájdu a kde ho budú môcť sami neskôr nasledovať. Avšak Ježišove slová sú priame. Odchádza on sám a tam kam ide, tam ho nebudú môcť nasledovať. Ako to môže vravieť? Prečo nás chce opustiť? Kam vôbec ide, že ho nemôžeme nasledovať? Takéto, či podobné otázky isto zaznievali v mysliach učeníkov, a keď vezmeme do úvahy to všetko, čoho boli svedkami pri spoločnom stolovaní, muselo to v nich vyvolať riadny zmätok, no rovnako tak i smútok.

Každý z nás si dokáže predstaviť bolesť chvíle, keď sa musí natrvalo rozlúčiť s milovanou osobou. Zväčša každý z nás to už zažil vo svojom živote. Je ťažké prísť o niekoho, koho máme radi, s kým sme bytostne i citovo zviazaní, zvlášť, ak odchádza nečakane, príliš skoro. Trápi nás nezodpovedaná otázka, „prečo“? Ježišov odchod má však svoj zmysel a význam. Ježiš neskôr povie učeníkom, že im len prospeje, keď odíde (J 16,7). Iba potom totiž budú môcť prijať moc Ducha Svätého, Radcu, ktorý ich bude sprevádzať na ceste života. Inými slovami, iba potom budú môcť reálne preukázať, do akej miery a v akej kvalite dokážu Ježišovo učenie a osobný príklad života premeniť na konkrétne činy, v prospech ostatných.

Ježiš teda kráča k svojmu osláveniu, ktoré je zároveň Božím oslávením. Vraví: A keď je Boh oslávený v Ňom, aj Boh oslávi Jeho v sebe, a hneď Ho oslávi. Odkaz týchto slov je jasný. V Ježišovi máme vidieť konanie samého Boha, realizovanie a napĺňanie Božej vôle v čase a priestore tohto sveta. Oslávenie Syna človeka je konečným cieľom dejín spásy, aj keď spôsob akým k nemu dochádza, sa vymyká ľudskému chápaniu. Mnoho ľudí žije stále vo viere, že Božím zámerom je urobiť život človeka na zemi bezproblémový. Niektorí dokonca uvažujú tak, že ich úspech, blahobyt, či zdanlivá bezstarostnosť sú výsledkom ich úprimnej zbožnosti a viery. Ježišov kríž je však studenou sprchou pre každého, kto tak uvažuje. Boží Syn je oslávený práve vo svojom utrpení, pretože život v poslušnosti a vernosti Bohu a Jeho vôli prináša do života každého človeka ťažkosti a problémy, a tie sú nezriedka sprevádzané násilím a utrpením.

Vzkriesenie však dokazuje, že utrpenie a smrť nemajú posledné slovo v živote človeka, ktorý je Bohu poslušný a verný. Oboje však patrí neoddeliteľne k sebe. Preto aj sviatosť Večere Pánovej nemá byť len smutnou pripomienkou Ježišovho utrpenia, no zároveň a predovšetkým radostným sprítomnením jeho vzkriesenia. Božia sláva a moc sa paradoxne dokazujú v ponížení, v sebaobetovaní. Boh koná v Ježišovi v prospech každého z nás. Paradox, ktorý je a ostáva veľkým tajomstvom, ktoré možno uchopiť iba vierou, ktorej základom i obsahom je poslušnosť a vernosť Bohu a Jeho vôli.

Ježiš však povedal učeníkom ešte niečo iné, veľmi dôležité. Niečo, čo sám nazval novým prikázaním. Ide o prikázanie vzájomnej lásky. Povieme si: „čo je na tomto prikázaní nové?“ Veď prikázanie lásky k Bohu a blížnemu bolo dobre známe všetkým zúčastneným (3 M 19, 18). Nové je však to, že Ježiš dáva za príklad tejto vzájomnej lásky svoju vlastnú lásku. Vraví: ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Preto Ján vyzdvihuje pri opise Poslednej večere práve Ježišov konkrétny skutok, ktorým charakter svojej lásky dokonale vyjadril, keď umyl učeníkom nohy. Je to prejav lásky, ktorá sa úplne vydáva v prospech druhých, nevyberá si podľa spoločenského postavenia, ani podľa sympatie, či akýchkoľvek iných spoločných vlastností a záujmov. Je vo svojej podstate extrémna, bezpodmienečná a tým súčasne aj dokonalá. Iba takáto láska totiž vyjadruje a odzrkadľuje samotný charakter Božej lásky. Umožňuje nám porozumieť, prečo Boh stvoril život, nie uniformne, ale v rozmanitosti jeho tvarov, foriem a podôb.

Nové je aj to, že Ježiš adresuje svoje slová priamo učeníkom. Znamená to, že sú adresované aj všetkým generáciám Ježišových nasledovníkov. Zaväzujú nás rovnako a bez výnimky, nemožno sa im vyhnúť, ani ich obísť bez dôsledkov. Toto nové prikázanie nemá zrušiť tie staré, ani ich nahradiť. Naopak, napĺňa to, čo stále platí, čo je Božou vôľou od samého začiatku. Ježiš dáva nové prikázanie s autoritou, ktorá je vlastná iba jemu, pretože práve on je Mesiáš. On sám je stelesneným príkladom tejto lásky, ktorou zaväzuje každého z nás.

Tu sa dostávame k neuralgickému bodu. Skutočná kresťanská láska sa objavuje v našom modernom svete veľmi zriedka. Otázka je, prečo je tomu tak. Niekto povie, že tu ide o nadnesený, sentimentálny obraz. Rovnako často počúvame, že sme len obyčajní ľudia, robíme chyby a v dobrých predsavzatiach zlyhávame. To je síce pravda, avšak v priamej konfrontácii s Ježišovými slovami to neobstojí. Naopak, vystavuje nás to tvrdej kritike, pretože nie sme schopní toho, čo bolo základnou charakteristickou črtou prvých cirkevných zborov. Ak si totiž myslíme, že tu ide len o sentimentálny prejav, mýlime sa. Vzájomná láska prvých generácií kresťanov bola viditeľným znakom vzájomnej harmónie a spolupatričnosti. Inak by cirkevný otec Tertulian, žijúci na konci druhého storočia, nemohol napísať, že pohania hovoria o kresťanoch: „Hľa, ako sa títo kresťania vzájomne milujú.“ No súčasne treba povedať, že tento stav netrval dlho a žiaľ, rýchlo sa pominul. Ako čas plynul, v dôsledku zložitých politických a spoločenských udalostí sa kresťania nežidovského pôvodu začali vedome vymedzovať voči tým židovským, ako aj voči ostatným Židom. Stále viac a častejšie dochádzalo k prejavom vzájomnej neznášanlivosti a averzie, čo nezriedka vyústilo do otvoreného násilia. Ježišova bezpodmienečná láska sa týmto spôsobom postupne neutralizovala a menila na lásku podmieňovanú mnohými „ale“ a výhradami jedných voči druhým.

Dnes sme sami do určitej miery v podobnej situácii. Žijeme vo svete, v ktorom sa opäť dostáva stále častejšie k slovu moc temnoty. V tejto uponáhľanej a zložitej dobe podliehame strachu z neznámeho sveta a iných ľudí, a odmietame, až na vzácne výnimky, žiť životom, ktorý je založený na napĺňaní tohto Ježišovho prikázania. To je bratia a sestry na škodu nám všetkým a rovnako tak i celej cirkvi. Položme si preto otázku, čím chceme osloviť dnešnú spoločnosť, zvlášť mladú generáciu? Čo sme schopní ponúknuť tak, aby sme príkladom vlastného života potvrdili hodnovernosť toho, k čomu sa verbálne priznávame, keď vravíme, že sme kresťania? Miesto vzájomnej lásky sme často k sebe ľahostajní, uzatvárame sa do seba, spoločenstvo nahrádzame individualizmom. Radikálnosť Ježišovej lásky zamieňame za sentimentálnu sympatiu voči rovnako zmýšľajúcim, či iným spôsobom nám blízkym ľuďom. Potom sa divíme alebo hneváme, keď nám ostatní vyčítajú, že sme pokryteckí, že radi vravíme o láske, no bez škrupúľ sa vzájomne ohovárame, obviňujeme a hašteríme pre maličkosti. Je preto už načase dať opäť týmto Ježišovým slovám reálnu podobu v každodennom živote kresťanskej cirkvi a celej spoločnosti, ktorá je vážne chorá. Iba tak sa bude môcť začať uzdravovať a namiesto extrémizmu a tých tragických konečných riešení presadzovať právo, spravodlivosť a schopnosť povýšiť záujmy a potreby ostatných nad tie vlastné.

Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať. Práve tieto slová sú toho dôkazom. Tak, ako je možné overiť správnosť matematického výsledku skúškou správnosti, tak aj tieto Ježišove slová predstavujú trvalú skúšku správnosti toho, či sme schopní vrátiť sa k prameňom kresťanskej viery. Takáto láska ešte zo sveta nevymizla. Je nielen možná, ale stále potrebná, je nenahraditeľná. To nás všetkých, bratia a sestry, zaväzuje k väčšiemu úsiliu zápasiť o ňu. Nevzdávajme sa hneď po prvých neúspechoch. Nevzdávajme sa ani vtedy, keď naše úsilie nenachádza patričnú odozvu, keď nás odmietajú, keď sa z nás smejú, či označujú za čudákov. Ak totiž v cirkvi vymrie prorocký duch, prestane byť tým, čím mala vždy byť a aj ostať, od začiatku až do konca, soľou zeme a svetlom sveta. Angažujme sa preto všetci, starí i mladí a pomáhajme jej príkladom vlastného života prinavrátiť práve tieto atribúty. Amen.