Služby Božie — Nedeľa Deviatnik (12. 2. 2017, Veľký kostol)
Text: Lk 15, 11 – 32
A hovoril ďalej: Jeden človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť. Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa.
Bratia a sestry.
K dnešnej téme, ktorou je „nezaslúžená milosť“, budeme pristupovať z perspektívy jedného z najvýznamnejších textov Lukášovho evanjelia, ktorým je podobenstvo o stratenom synovi. Dokonale sa totiž k tejto téme hodí. Osobne sa domnievam, že myšlienkové bohatstvo tohto podobenstva nie je v našej cirkvi stále dostatočne využité, čo je veľká škoda. K podobenstvu totiž možno pristupovať a vykladať ho z viacerých rovín, pričom každá z nich je rovnako dôležitá.
V prvých dvoch veršoch kapitoly sa dozvedáme, že k Ježišovi prichádzali colníci, v historickom kontexte kolaboranti s rímskou štátnou mocou, a ďalší, bližšie nešpecifikovaní hriešnici. V prvom rade tu teda ide o Ježišovu odpoveď na adresu farizejov a zákonníkov, u ktorých Ježišov ústretový prístup k hriešnikom vyvolal nevôľu. Súčasne však treba povedať, že tu nešlo o všeobecný postoj, no dôležitý je práve psychologický aspekt takého správania. Podliehajú mu v prvom rade tí, ktorí sa snažia svoju zbožnosť žiť rigorózne, ich zámer je úprimný a spočiatku dobrý, môžu byť teda aj pozitívnym príkladom pre ostatných. No riziko, že sa dostanú do osídiel podvedomej ľudskej túžby súdiť iného podľa seba, je u nich omnoho väčšie.
Z tohto hľadiska je Ježišova odpoveď, formou troch podobenstiev o stratených hodnotách, zrozumiteľná a má priviesť poslucháčov k uvedomeniu si toho, čo je zásadné, čo v judaizme platilo ako axióma: Život človeka je a ostáva v plnom rozsahu závislý na Božej milosti. Keďže je Boh iba jeden a je Stvoriteľom, je rovnako Bohom Izraela, ako aj Bohom ostatných národov, všetkých ľudí, dobrých i zlých. Treba preto o človeka zápasiť, podporovať Boží zámer zachrániť milosťou každého, aj tých, ktorí nezodpovedajú všeobecne platným spoločenským pravidlám a konvenciám väčšiny.
Toto podobenstvo má však ešte jeden, mimoriadne dôležitý význam. Evanjelista Lukáš ho umiestňuje priamo do centra evanjelia, čím vytvára jeho teologický stred. Má k tomu dobré dôvody. Píše totiž už v období, keď sa vzťahy medzi Židmi a Nežidmi, vrátane skupín nežidovských veriacich v Ježiša Krista, zásadne zhoršili. Po krvavom potlačení židovskej vojny proti okupačnej moci Rimanov v roku 70 rapídne vzrástli protižidovské nálady takmer v celej Rímskej ríši. Dotklo sa to aj spoločenstiev veriacich v Ježiša Krista. Lukáš sa preto snaží pomôcť rodiacej sa cirkvi nájsť správnu orientáciu vo svetových dejinách. Formuluje nanovo tradície o Ježišovi pre nežidovský svet, čomu zodpovedá aj umiestnenie tohto podobenstva priamo do centra rozprávania, ktorým je cesta Ježiša a jeho učeníkov do Jeruzalema.
Podobenstvo obsahuje najdôležitejšiu teologickú výpoveď, vysvetlenie toho, čo znamená zvesť evanjelia o spáse. Božia láska k človeku nie je podmienená ľudskou bezúhonnosťou. Boh má záujem aj o tých, ktorí sa mu odcudzili. Kráľovstvo Božie je spoločenstvom, kde hriechom odcudzený človek nachádza odpustenie a naplnenie vzťahu, ktorý konštituuje celú jeho osobnosť. Ježiš Kristus, Mesiáš Izraela, sa tak stáva aj pre ostatné národy cestou návratu k nebeskému Otcovi, cestou návratu zo smrti do života. To si však vyžaduje v prvom rade správne porozumieť celému procesu Božích dejín spásy, vrátane vzájomného vzťahu medzi Božím ľudom Izraela a ostatnými národmi. Práve o tom vypovedá aj toto podobenstvo. Pozrime sa teraz bližšie na troch hlavných aktérov príbehu: otca, strateného syna a jeho staršieho brata.
Podobenstvo začína a končí práve u otca. V prvej i v druhej časti prerušuje reč svojich synov, najprv toho mladšieho, na konci zase staršieho. Toto prerušenie je rozhodujúce. Radosť otca je kritériom, ktorým treba merať celý obsah podobenstva. Dialóg, v ktorom sa postupne objasňuje význam a teologické posolstvo jednotlivých udalostí príbehu, opisuje vzťah otca k svojim synom, no aj vzťah mladšieho syna k svojmu zamestnávateľovi, k sebe samému, a napokon aj vzťah staršieho syna k celej záležitosti.
Je to v skutočnosti otec, kto dáva obom synom možnosť slobodne sa rozhodnúť a oddeliť sa od neho, respektíve zostať. Také čosi bolo nepredstaviteľné, v úplnom rozpore s vtedajšími zvykmi. Je preto pomerne jednoduché identifikovať sa s jedným z týchto dvoch synov, no menej už s otcom. Celé podobenstvo sa takpovediac točí práve okolo otca. Začína i končí pri ňom, on sám spája obe jeho časti a dáva celému príbehu význam a zmysel.
Do centra pozornosti sa dostáva mladší syn. Jeho požiadavka je z hľadiska vtedajšieho zvykového práva a tradícií blízkovýchodných národov absurdná. Otec, pokiaľ žil, mal plný nárok na spravovanie celého svojho majetku, vrátane majetkového podielu svojich synov, a jeho autorita bola nespochybniteľná. Mladší syn sa správa, akoby už bol pozostalým. Namiesto možnosti učiť sa ďalej od svojho otca, rozhodol sa ho opustiť a odísť do cudziny, kde svoj majetkový podiel stupídne premrhal.
Situácia sa mení, keď nastanú ťažkosti. Syn vstupuje do služby, no pre jeho zamestnávateľa je iba položkou, inventárom, ktorým možno manipulovať a ľubovoľne ho využívať. Túžba mladšieho syna nasýtiť sa čo len šupami zo svätojánskeho chleba, odpadom vyčleneným pre svine, pre židovstvo nečisté zvieratá (Lv 11, 7), vypovedá zrozumiteľne o jeho nedôstojnom postavení.
Mladší syn pocítil hlbokú ľútosť nad stratou svojej identity. Uvedomil si dôsledky svojho rozhodnutia, ako aj to, že sa stal súčasťou „nečistého“ sveta. Rozhodol sa preto vrátiť k svojmu otcovi. Ešte skôr, akoby mohol otca poprosiť o odpustenie a možnosť stať sa aspoň jeho sluhom, otec opäť vstupuje na scénu. Koná prvý. Ide mu v ústrety, dokonca beží. Takéto správanie je opäť v príkrom rozpore s tradíciami Blízkeho Východu danej doby. Pre dospelého muža utekať znamenalo stratiť všetku dôstojnosť. Správanie otca však vyjadruje, že na svojho syna stále myslel, záležalo mu na ňom, nikdy ho neprestal milovať. Otec preto nenechá syna dopovedať svoju reč, prerušuje ho a dáva príkaz, aby mu bola preukázaná pocta, o čom svedčí oblečenie, obuv, šperky a pripravená hostina. Otcovo konanie nezahŕňa žiadnu výčitku, či karhanie. Je len príkladom verejného prijatia neprijateľného, akceptovania neakceptovateľného. Otcova láska je totiž bezmedzná, raduje sa, pretože tento jeho syn bol mŕtvy, teraz však získal znovu život.
V tejto chvíli vstupuje na scénu starší syn. Vieme, že ostal pri svojom otcovi, verne a poslušne plní jeho vôľu. Jeho reakcia je typicky ľudská, neodsudzujme ho preto. Z hľadiska nášho chápania Boha a spravodlivosti je práve v takýchto situáciách vidno neprekonateľnú bariéru medzi človekom a Bohom. Postoj staršieho syna dosvedčuje, že síce žije so svojim otcom, avšak iba navonok, nie vnútorne. Prestal sa zamýšľať nad príčinou a významom otcovho postoja a konania. Je tak veľmi sústredený iba na seba, že dokáže vnímať len to, čo vidí zvonka, v našom príbehu je to hudba a tanec. Nevidí však to podstatné, to čo je vo vnútri, otcove slová o záchrane života mladšieho syna. Začína preto otcovi vyčítať jeho konanie, z hľadiska ľudského chápania spravodlivosti, isto opodstatnene.
No otec aj tu prerušuje reč staršieho syna a vraví zásadné slová: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. Podobenstvo vrcholí výzvou k zásadnej zmene myslenia a postoja. Hnev má vystriedať radosť, pretože záchrana života je hodná tej najväčšej radosti.
Bratia a sestry. To nám umožňuje pochopiť význam tohto podobenstva v širších súvislostiach, ako vzťah Boha, Božieho ľudu Izraela a ostatných národov. Otec je nebeským Otcom, jediným Bohom, ktorý dáva z lásky a milosrdenstva všetkým ľuďom predpoklady pre život, no s nimi aj zodpovednosť za to, ako s ním naložia. V mladšom synovi môžeme vidieť národy, ich netrpezlivosť a túžbu po samostatnosti, po živote bez Boha, vrátane dôsledkov života v modloslužbe, ktoré sú katastrofálne. Starší syn reprezentuje Izrael, Boží vyvolený ľud a jeho vlastný pohľad na národy, v danom historickom kontexte reprezentovaný palestínskym židovstvom v jeho averznom vzťahu voči rímskej okupačnej moci.
Ježišova smrť na kríži je tak Lukášom interpretovaná ako obeť, ktorú priniesol sám Boh, aby sa aj národy mohli vrátiť späť k Otcovi. Otec preto nekarhá staršieho syna, neruší s ním otcovský vzťah, naopak. Slová tohto podobenstva sú prioritne adresované nežidovským národom, aby si uvedomili, že Boh neruší svoj vzťah k Izraelu. On je a ostáva Jeho vlastníctvom, čo vyjadrujú práve slová: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje.
Bratia a sestry. To sú závažné slová a ako také by sme ich mali prijať a vziať si z nich ponaučenie. Ak to urobíme, oveľa zreteľnejšie si uvedomíme, ako často sa aj my správame ako ten starší syn. Či sa nemáme radovať spoločne s našim nebeským Otcom? Či nie sú našimi bratmi a sestrami všetky národy? Či nie sme aj my ich súčasťou, „vštepení proti prírode do šľachtenej olivy, ktorou je Izrael, Boží ľud?“ (R 11, 24). Ježišovo podobenstvo o stratenom synovi je zrozumiteľné. Božím zámerom je spasiť Izrael aj národy evanjeliom Ježiša Krista. To znamená, že sme všetci rovnako závislí na Božej láske a milosti, ktorá je pre každého rovnako nezaslúžená.
Je preto našou úlohu otvoriť svoje srdcia a náruč každému, kto je súčasťou tejto veľkej rodiny Božích detí a umožniť mu návrat domov. V našich podmienkach to znamená, prijať ich a umožniť im získať nový domov. Nie sme uprednostnení, nie sme preto ani nútení meniť iných podľa seba a vnucovať im svoje vlastné predstavy o Bohu. Nie sme Božími hovorcami v tomto svete, sme však a stále ostávame Jeho deťmi a vzájomne sme si súrodenci a služobníci. Zodpovednosť za to z nás nik neväzme, tá ostáva a je stále rovnako akútna. Začnime sa podľa toho správať a žiť, bratia a sestry, veď v cieli tejto cesty čaká na každého, kto to dokáže, radosť zo spoločenstva s nebeským Otcom, kde život a večný pokoj zvíťazí definitívne nad smrťou a odcudzením. Amen.