František Ábel: Služby Božie – nedeľa po Vianociach – 29. 12. 2019, Veľký kostol G 4, 4 – 6
4Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh Syna svojho, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, 5 aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom, aby sme prijali synovstvo. 6 A keďže ste synovia, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna, volajúceho: Abba! Otče!
Bratia a sestry.
Ak na situačné aspekty životného príbehu Ježiša Krista hľadíme s otvorenou mysľou a srdcom, uvedomíme si, že v ňom vidno aj tie naše vlastné biedy, smútok a utrpenie tohto sveta, inými slovami, vidno v ňom stále prebiehajúci zápas Boha o človeka.
Život Ježiša Krista reflektuje dokonale tento zápas. Ukazuje nám reálne, že iba dobrovoľným akceptovaním skutočnosti, že Božiu vôľu treba hľadať a nachádzať práve vo vzťahoch s inými ľuďmi, možno získať schopnosť vidieť život v tomto svete v celej jeho rozmanitosti a zložitosti, a pri tom všetkom si klásť otázku, aké je naše vlastné miesto v tomto procese. Veriaci človek vie, respektíve verí, že Božia vôľa sa vždy presadí, no je zrejmé, že v tomto procese nemáme hrať len rolu štatistov. Každý z nás je toho súčasťou. Boh nás neustále pozýva, aby sme sa do tohto procesu zapojili, pridali sa, každý podľa svojich vlastných síl, možností a schopností.
A práve to má byť zmyslom Vianoc, každoročnej pripomienky narodenia Spasiteľa. To podstatné je poznanie, že Boh to s nami nevzdal a stále nevzdáva, že aj napriek ľudskému vzdoru presadzuje svoju zvrchovanú moc paradoxne, no efektívne, v tých nespočetných zápasoch o ľudskú dôstojnosť, akceptovanie a toleranciu voči menšinám etnickým, kultúrnym, náboženským, či tým s odlišnou sexuálnou orientáciou, no aj v každom jednom cudzincovi, v tom všetkom, čo nás dennodenne konfrontuje so zásadnou otázkou, čím a prečo sme vlastne kresťania, a čím vôbec je pre nás kresťanstvo. Je len jedným z mnohých náboženstiev, je len úctyhodnou tradíciou, alebo naopak, cestou, kde žiť znamená zároveň nechať žiť, učiť sa po celý život láskou a milosrdenstvom prekonávať strach a nenávisť, v stále prítomnom vedomí, že ľudia napriek veľkej rôznorodosti a odlišnosti v partikulárnych aspektoch, predsa len k sebe patria a majú zodpovednosť za tento svet.
Kresťanská viera je založená na zvesti, že Ježiš Nazaretský, ktorý je Kristus, sa svojim životom sám stáva touto cestou. A toto poznanie má zmobilizovať všetky naše sily, talenty a možnosti v prospech dobra, a to nielen počas sviatkov, v úzkom kruhu rodiny a blízkych, ale v tých najširších súvislostiach. Iba tak bude môcť evanjelium prežiariť všetky temné miesta v našich vlastných životoch, naše bolesti, trápenia, naše vzájomné konflikty. Pozýva nás stať sa jeho súčasťou, nielen verbálne, nielen dodržiavaním starobylých tradícií, ale predovšetkým v konkrétnych skutkoch lásky, často malých, no predsa významných víťazstvách nad sebou samými, v prospech ostatných, a v konečnom dôsledku na slávu jediného Boha a Jeho Pomazaného, Ježiša Nazaretského.
Mnohé generácie pred nami očakávali Božie znamenie, Jeho mocný zásah do dejín sveta. Národ izraelský sa toho dočkal, keď ho Hospodin vyviedol z otroctva v Egypte, dal mu zákon a priviedol do zasľúbenej krajiny. Zákon plnil po celý čas významnú úlohu a povedzme si úprimne, stále má svoj význam a je neoddeliteľnou súčasťou Božieho diela v dejinách spásy. Zákon ukazoval a stále ukazuje človeku tú správnu cestu, po ktorej môže, no i má vo svojom živote kráčať, aby ostal v bezpečí Božej prítomnosti. Nastavuje mu však aj zrkadlo vlastných obmedzených možností, čím mu dáva jasne na vedomie, že ľudia sa vzájomne potrebujú, rovnako ako každý človek potrebuje Boha. Zákon tak má privádzať človeka k Bohu a tým aj k životu, ktorý hovorí zásadné „nie“ egocentrizmu a jasné „áno“ láske, ktorá sa dáva nezištne, a vždy viac ako sama dokáže prijať. To je to najcennejšie a zároveň to najdôležitejšie v zákone, to je jeho esenciou i naplnením.
Zákon však, no s ním aj všetky náuky a tradície, ktorých základom je Písmo sväté, nemožno používať ako príručku k životu. Snaha naplniť Božiu vôľu a vyhnúť sa jej porušeniu je síce sama o sebe ušľachtilá a dobrá, no dobrý úmysel nemusí vždy viesť k pozitívnemu výsledku. Ak človek číta Písmo sväté iba mechanicky, takpovediac automatizovane, bez toho, aby si kládol otázky, často aj ťažké a nepríjemné, bez toho, aby citlivo zvažoval, čo v ňom skutočne je a čo nie je Božím slovom, vtedy sa od Boha vzďaľuje. Dôsledky, tie sú vždy tragické: netolerancia, neznášanlivosť, nenávisť a s tým spojené psychické i fyzické násilie. Žiaľ, to všetko až príliš často sprevádzané náboženskými sloganmi, či obvyklou frázou „v mene Božom“.
Veď ako možno v mene Boha páchať toľko zla, o akého „boha“ tu v skutočnosti ide? Nie bratia a sestry, keď človek koná násilne, vtedy v žiadnom prípade nejde o Boha, ale o molocha ľudských predstáv, o všetky staré i novodobé „zlaté teľatá“ náboženskej zaslepenosti, fanatickej poverčivosti a predovšetkým otrockého strachu zo seba i druhých. Takto mysliaci a konajúci človek, nech sa akokoľvek ukrýva za Božie meno, modlí sa, kľaká na kolená a spína ruky k nebesám, na míle sa vzďaľuje od mandátu, ktorý mu zveril Boh, žiť ako Božie dieťa v spoločenstve s ostatnými Božími deťmi. Inými slovami, hľadať v sebe a držať pri živote Boží obraz, na ktorý sme stvorení. Z toho vyplýva, že zákon chápaný len ako bezpodmienečné dodržiavanie toho, čo je napísané, slepé plnenie príkazov a zákazov, to všetko človeka zotročuje, pretože mu bráni vidieť svet okolo neho komplexne a udalosti v ňom v širších súvislostiach.
Túto skutočnosť vyjadrujú aj slová nášho kázňového textu. Tento list apoštola Pavla je cenným svedectvom zápasu evanjelia o svoje miesto a identitu v nežidovskom prostredí, do ktorého patrila aj oblasť starovekej maloázijskej Galácie. Evanjelium Ježiša Krista zasiahlo do celého vtedajšieho sveta. Tým sa však nezrušila kontinuita medzi Izraelom a prvými skupinami veriacich v Ježiša ako Krista nežidovského pôvodu, naopak, bolo treba na ňu neustále upozorňovať. Evanjelium je pevne zakorenené vo viere Božieho ľudu Izraela a je naplnením zasľúbení, ktoré Izrael od Boha dostal.
Pavol na základe zjavenia vzkrieseného Krista pochopil a porozumel zmyslu Ježišovej smrti ako obeti zmierenia, prostredníctvom ktorej sa aj národy dostávajú do Božej milosti a stávajú sa súčasťou večnej zmluvy, ktorú Hospodin uzavrel s Izraelom. Boh v plnosti času zasahuje mocne do tohto sveta. Ten čas určil Boh. Človek nemá a nikdy nemal možnosť tento čas ovplyvniť. V plnosti času Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom. V týchto slovách nám apoštol pripomína dôležitú skutočnosť, že Ježiš patrí k izraelskému národu, navždy ostáva jeho súčasťou. Božie zasľúbenia sa plnia prostredníctvom Božieho ľudu Izraela, aby sa spása dostala ku všetkým národom.
Boh tak vchádza do priameho spoločenstva s národmi, aby posilnil vieru a nádej ľudských bytostí v nápravu toho, čo je hriechom porušené. Príchod Ježiša Krista na svet preto prináša človeku možnosť naučiť sa správne rozumieť Božej vôli v zákone, nehľadať a nezdôrazňovať to, čím sa od ostatných odlišuje, ale predovšetkým spôsob ako sa k druhým priblížiť a svojim životom im vydať svedectvo o jedinom Bohu a Božej vôli, ktorou je odstránenie diskriminácie, akceptovanie, že ľudia sú a majú byť voči sebe bratmi a sestrami, bez ohľadu na rasu, etnickú príslušnosť, odlišnú kultúru, zvyky a tradície, či dokonca náboženstvo. Apoštol Pavol preto napomína kresťanov v Galácii, aby aj oni pochopili, že v Ježišovi Kristovi ich Boh činí spravodlivými, sú si rovní s Božím ľudom Izraela. Odstránenie diskriminácie, teda rovnosť v Kristovi aj napriek zachovaniu odlišnosti v kultúrnospoločenských a rodových špecifikách, tak znamená naplnenie zákona.
Boh tým dal jasne na vedomie, že ten skutočný poklad sa nenachádza vo vonkajšej okázalosti, v bohatstve, nádhere, či majestátnej histórii toho ktorého národa. Ten sa nachádza vo vnútri ľudského srdca, ktoré je plné lásky a ochotné otvoriť sa novým výzvam a možnostiam, a ponúknuť teplo a prívetivosť skutočnej ľudskosti iným. Boh nám v Kristovi daroval synovstvo. Máme tak dôvod k radosti, lebo aj my môžeme povedať, a byť o tom zároveň presvedčení, že sme Božími deťmi. Z tohto vzťahu voči Pánu Bohu pre nás prirodzene vyplývajú aj dôsledky. Je to v prvom rade zodpovednosť za prijatý dar. Tá nás má viesť k pokore, k ochote počúvať častejšie ten vnútorný hlas, v ktorom Božia vôľa získa moc nad tou našou.
Bratia a sestry. Iba tak sa človek môže stať tým semenom z Ježišovho podobenstva o rozsievačovi, ktoré padlo do úrodnej pôdy a prináša mnohonásobný úžitok. Iba týmto spôsobom môžeme prijať aj prisľúbené dedičstvo. Preto každý, kto prijal vo viere evanjelium Ježiša Krista, nesmie sa viac nechať zotročiť ničím, čo je iba dočasné, čo mu síce zdanlivo dáva pocit bezpečia tým, že ho začleňuje do širšieho spoločenstva ľudí, ktorí sa takto snažia zdôrazniť svoju výlučnosť a odlišnosť, avšak zároveň ho to oddeľuje od ostatných.
Kristov príchod na svet a jeho dielo spásy v prospech ľudstva ako celku, však nie je založené na ľudskom podaní, na žiadnej náuke, ani tradícii. Má univerzálny význam a je preto prístupné každému rovnako, záleží vždy len na nás, či tomu veríme a dôverujeme Bohu, že v Ježišovi Kristovi koná aj v náš prospech. Jeho zámerom i cieľom je priviesť ľudí tohto sveta všetkých k evanjeliu, ktoré učí správne rozumieť životu v tomto svete, pochopiť, že je tu stále šanca, príležitosť pohnúť veci iným, správnym smerom, konečne sa poučiť z tragédií minulosti a prestať, raz a navždy oživovať molocha nenávisti, násilia a krviprelievania. Učí nás, aby sme akceptovali, že sme všetci súčasťou Božieho sveta, jednej veľkej rozmanitej rodiny, ktorá ako celok i jednotlivo patrí do sféry Božieho záujmu a lásky. Práve o to ide a má ísť v živote ľudského spoločenstva, aj keď sa to nepočúva ľahko a preto tak často, ovplyvnení populizmom a demagógiou zo strany predstaviteľov moci svetskej, no žiaľ aj tej cirkevnej, tento dokonalý Boží zámer stále odmietame akceptovať.
Každý, kto to pochopil a uveril Kristovmu evanjeliu, prijal Božie synovstvo a s ním aj dar Ducha Svätého, ktorý je tým najvernejším a najlepším sprievodcom v živote. Chráni nás a dáva nám silu kráčať pod Božím vedením v ústrety budúcnosti bez strachu a v stále prítomnej nádeji. Aj keď nám stále chýbajú prirodzené vzory, príklady hodné nasledovania predovšetkým v tých, ktorí reprezentujú kresťanské cirkvi navonok, nebojme sa, buďme si príkladom a vzorom navzájom, svojou odvahou, zásadovosťou a vernosťou evanjeliu.
Verme a dôverujme preto Bohu a nestavajme sa proti Jeho zámeru spasiť tento svet. Podporujme ho vlastným životom, tým, že sa budeme snažiť každý deň preukazovať skutočnú ľudskosť, pravú lásku a empatiu voči ostatným, aj keď sú odlišní, stále však ostávajú Božími deťmi, tak ako aj my. Amen.