Rogate –Veľký kostol, Bratislava, 21. máj 2017
Text: Lk 10,1-9
Potom určil sedemdesiatdva iných a rozoslal ich pred sebou po dvoch do každého mesta a osady, kam chcel sám ísť. I povedal im: Žatva je veľká, ale robotníkov je málo. Proste preto Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu! Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov. Neberte si mešec ani kapsu, ani obuv! Cestou sa pri pozdrave s nikým nezdržujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, spočinie na ňom váš pokoj. Ak nie, vráti sa k vám. Zostaňte potom v tom dome! Jedzte a pite, čo majú, lebo robotník je hoden svojej mzdy. Nechoďte z domu do domu! Keď vojdete do ktoréhokoľvek mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia. Uzdravujte tam chorých a hlásajte im: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.
Aj vám už to niekto povedal? Dávaj si pozor, čo si praješ, lebo sa ti to môže splniť. Táto ľudová múdrosť nás upozorňuje na veľkú zodpovednosť za naše osobné sny a túžby. Je iste milé a uvoľňujúce stavať si vzdušné zámky. Robievame to. Hovoríme si: Veď sa nám to aj tak nikdy nesplní. Je to len taký nevinný únik z ubíjajúcej reality. Oddávame sa príjemnému a hlavne nezáväznému premýšľaniu o tom, čo by bolo, keby bolo.
A predsa to nie je celkom nezáväzné. Naše túžby, akokoľvek ich považujeme za nedosiahnuteľné, predsa určujú naše konanie a náš pohľad na svet. Preto si máme dávať pozor, čo si prajeme. Lebo skôr alebo neskôr tomu podriadime svoj život. Akokoľvek nereálne môžu byť naše túžby, predsa sa stanú skutočnosťou tým, že začnú určovať naše rozhodovanie, to kým sme.
Túžby, sny a prosby za ich splnenie tak majú kľúčové miesto v našich životoch. Ak výzva dnešnej nedele znie: „proste“ alebo „modlite sa“, tak to nie je výzva k akémusi relaxu pri stavaní vzdušných zámkov. Je to výzva k zodpovednosti za to, čo ako motivácia určuje náš život.
Prečítaný kázňový text z Evanjelia podľa Lukáša nám kladie do pozornosti tiež jednu túžbu a prosbu, ktorá by mala určovať život spoločenstva cirkvi: „Veľká žatva a dostatok pracovníkov.“ Je to obrazná reč. Ide o víziu, podľa ktorej nasledovníci Ježiša Krista majú všetkým národom priniesť zvesť o blížiacom sa nástupe Božej vlády, o kráľovstve Božom. A na to, prirodzene treba veľký počet pracovníkov. Je toto aj naša vízia, ktorou si chceme nechať určovať náš život? Je to ešte vôbec aktuálna vízia v dnešnej dobe? Skúsme sa na tým zamyslieť v dvoch krokoch: Život Kristových nasledovníkov určuje túžba po pokoji a túžba po otvorenosti.
Evanjelista Lukáš volí obraz žatvy. Je veľmi priliehavý. Kto niekedy čo i len trochu pričuchol k žatevným prácam, vie veľmi dobre, že všetko musí ísť rýchle. Hneď, ako obilie dozrie, začína závod s počasím, ktoré môže ohroziť výnos z úrody, alebo ju celkom zničiť.
Prečítaný kázňový text je plný symboliky. Aby sme ho lepšie pochopili, priblížime si jej význam. Všetci si iste pamätajú, že Ježiš mal 12 učeníkov. Tých rozoslal zvestovať a tým z nich urobil apoštolov – vyslancov. Tu je však reč o sedemdesiatich dvoch poslaných. Kto sa viac venuje čítaniu biblických textov sa možno aj tu pozastavil. Lebo vie o sedemdesiatich učeníkoch. Oba počty sú správne. Je to totiž odkaz na biblický príbeh o potope. Prvá kniha Mojžišova (Gn 10) hovorí o rodokmeni národov, ktorý vznikol po ničivej potope. Hebrejské rukopisy ich majú 70. Prekladatelia Starej zmluvy do gréčtiny však zrejme z dôvodov číselnej symboliky prišli s počtom 6×12, teda plnosť počtu kmeňov Izraela. Nuž a tento rozdiel sa potom prenáša aj to rukopisov Evanjelia podľa Lukáša. Niektoré sa prikláňajú k hebrejskej verzii, iné k jej gréckemu prekladu. V každom príklade však počet vyslaných symbolizuje globálne vyslanie. Kým vyslanie dvanástich je vyslaním k jednotlivým kmeňom Izraela, toto vyslanie patrí všetkým kmeňom sveta.
Hoci pri prečítaní evanjeliového textu to vyzerá tak, že išlo o záležitosť niekoľkých dní, v skutočnosti je to symbolický odkaz na povedomie globálnej misie. Preto tá formulácia „žatvy je mnoho, pracovníkov málo, proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov!“
Ak sa pozrieme na dnešnú realitu cirkvi, tak je zrejmé, že povedomie globálnej misijnej úlohy nie je také jednoznačné. Na jednej strane sú skupiny kresťanov, ktorých ešte stále elektrizuje predstava o prenikaní do necivilizovaných odľahlých kútov planéty. Na druhej strane však už veľká väčšina misijných spoločností pochopila, že ich historická úloha v podobe prinesenia základnej informácie o učení Ježiša Krista všetkým národom, je splnená.
Čo to znamená pre dnešné spoločenstvo kresťanov, tu v našich podmienkach? Sme spoločenstvom bez úlohy? Bez poslania? Niekedy to tak vyzerá. Slovo vízia – teda predstava o vlastnom určení, o cieľoch o zmysle – sa v prostredí našej cirkvi stáva posmeškom. Vraj vízie mávajú len blázni. Žiaľ, stávame sa spoločenstvom, ktoré je vyprázdnené, ktoré má problém nájsť svoje opodstatnenie v dnešnej spoločnosti. Motáme sa v oživovaní a udržiavaní slávnych tradícií predminulého storočia a uniká nám schopnosť pretlmočiť Kristovo evanjelium dnešnému človeku. Ak sa o evanjelickej cirkvi dnes v našej spoločnosti hovorí, tak je to len na hodinách dejepisu s odkazom na jej slávnu minulosť. Ak sa hovorí o jej prítomnosti, tak je to skôr na stránkach bulváru, kde sa preberajú jej škandály a škandáliky. Dnešní predstavitelia cirkvi si ťažkajú, ako im médiá ubližujú, ako im nejde o iné, len o to, aby si do cirkvi kopli. Pestujú akúsi čudnú apokalyptickú kultúru nepriateľstva voči zlému, sekulárnemu svetu. Dôsledkom je uzatváranie sa do seba. Absencia presvedčivého svedectva k naliehavým spoločenským otázkam. Je len jasné, že si ľudia kladú otázku: Načo je taká cirkev? Načo je soľ, ktorá stratila schopnosť dať jedlu slanosť?
Ježiš v pokynoch tým sedemdesiatim dvom vyslaným hovorí čosi, čo by malo byť programom – misiou kresťanov v dnešnej dobe. „Cestou sa pri pozdrave s nikým nezdržujte! Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: Pokoj tomuto domu!“ Vo svetle náhlivosti žatevných prác Ježiš žiada, aby sa učeníci vzdali tradičného ceremoniálneho pozdravu. Ten bol veľmi zdĺhavý. Nie však bez zmyslu. Mal za úlohu predstaviť identitu prichádzajúceho i hostiteľa. Namiesto toho, majú použiť krátky pozdrav, ktorý je prianím pokoja.
Poslanie kresťanov v dnešnej spoločnosti má byť poslaním pokoja. To by mala byť naša vízia. O to by sme mali prosiť Pána žatvy. Aby naše spoločenstvo malo ľudí schopných tvoriť pokoj. Zdĺhavé ceremónie, ktoré si potrpia na presné vymedzenie tradičnej identity, už nemajú miesto v dnešnej spoločnosti. Ak našej cirkvi ide len o to, aby vždy najprv všetci vedeli, že sme evanjelici, ak investujeme vo vzdelávaní a v našej sebaprezentácii čas a prostriedky hlavne do predstavenia svojej tradície a identity, tak nekonáme v duchu toho Ježišovského mandátu. Ten od nás žiada zrieknuť sa ceremónií, čo si potrpia na sebaprezentáciu.
Ale aj ten mandát k pokoju musíme pochopiť správne. Pokojom sa tu nemyslí stav nečinnosti v duchu hesla – nech nám všetci dajú pokoj a potom aj my ich necháme na pokoji. Práve tak totiž v mnohom vyzerajú túžby nejedného pracovníka našej cirkvi. Do ničoho sa nestarať, aby bol pokoj. K ničomu sa nevyjadrovať, aby bol pokoj.
Biblický pokoj je tvorivý pokoj. Je to pokoj, ktorý je založený na spravodlivosti. Pokoj je možný len tam, kde vládne spravodlivosť. Ak má teda čosi byť našou víziou, čosi, čo určuje naše myslenie a konanie, za čo denne prosíme a po čom túžime, tak sú to vzťahy založené na spravodlivosti. A to je teda služba, ktorá vyžaduje nesmiernu angažovanosť. Jej nositelia musia pomenúvať nespravodlivosť. Musia konať v prospech tých, ktorí sú obeťami nespravodlivosti v našej spoločnosti. Bez tejto angažovanosti nemáme právo vyslovovať ten hlboký pozdrav „Pokoj Vám“ – mimochodom je to pozdrav, ktorý je spoločný pre všetky tri veľké náboženstvá vyrastajúce z príbehu o povolaní Abraháma, teda pre judaizmus, kresťanstvo a islám.
A ešte čosi prevratné nám kladie pred oči tento misijný príkaz. „Zostaňte potom v tom dome! Jedzte a pite, čo majú…“ Musíme si uvedomiť, že v prostredí prísnych stravovacích predpisov, ktoré dôsledne skúmali pôvod potravín a spôsob ich prípravy, to bola neslýchaná výzva. Bola to vlastne výzva ku absolútnej kultúrnej otvorenosti. Už žiadne delenie na čisté a nečisté, na čistých a nečistých. Žiadne odmietanie toho druhého pre jeho zvyky a pôvod.
Ako veľmi aktuálna je táto výzva aj pre nás dnes. Aký hlboký program pre spoločenstvo dnešných kresťanov. V dobe, keď ľudí ovláda strach z dotyku s inými kultúrami nám tu zaznieva starý misijný prapríkaz ku kultúrnej otvorenosti. Priblížte sa, stolujete s kýmkoľvek. Buďte ich priateľmi. Nehľadajte dôvody, pre ktoré by ste sa s kýmkoľvek nemohli stretnúť a sadnúť si s ním za jeden stôl. Prekonávajte všetky nezmyslené hranice. Tie vlastné. Ale učte rúcať a prekonávať nezmyslené hranice aj tých, čo si nevedia predstaviť svoju existenciu bez nich. Len tak dokážeme budovať spoločenstvo ľudí, ktoré je schopné mať každého človeka v úcte.
O čom snívame? O čo prosíme ako dnešné spoločenstvo veriacich v Krista? Aká je vízia našej cirkvi? Do akej žatvy hľadáme pracovníkov? Cirkev nemusí byť skanzenom, ktorý láka len zvláštnych staromilcov, čo si nevedia nájsť miesto v dynamicky sa meniacom modernom svete. Cirkev má stále svoju dôležitú misiu. Je ňou tvorenie pokoja založeného na spravodlivosti a hľadanie vzájomnej otvorenosti. Amen.