Anna Polcková
Text: Lukáš 11,5-13
Potom im hovoril: Keď niekto z vás má priateľa a pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ môj, požičaj mi tri chleby, lebo mi priateľ prišiel z cesty a nemám ho čím ponúknuť; a on by znútra odpovedal: Neobťažuj ma; dvere sú už zatvorené a deti so mnou v posteli; nemôžem vstať a dať ti; hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho dotieravosť jednako vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja hovorím: Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba? A keď rybu, či mu podá hada miesto ryby? 12 Alebo keď si pýta vajce, či mu podá škorpióna? 13 Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?Milí bratia, milé sestry,
žiadať o pomoc iného, iných – to je vec, ktorej by sme sa chceli vyhnúť. Boli by sme najradšej, keby išlo všetko podľa našich plánov, keby sme mohli mať veci vo vlastných rukách.
Prosiť o pomoc nám padne veľmi ťažko.
Z toho, že by sme mali byť na niekoho odkázaní, boli niekomu blízkemu a dokonca cudziemu na obtiaž, máme strach.
Ľuďom 21. storočia, ktorí sú zvyknutí na to, že si o polnoci môžu nakúpiť v supermarkete alebo objednávať výrobky cez internet s donáškou do domu, sa núdza človeka v Ježišom príbehu zdá byť cudzia.
Napriek tomu, čo všetko nám núka a pestuje v nás dojem nezávislosti, sebestačnosti, motívy podobenstva ostávajú v platnosti. Je nám jasné, že nie všetko sa dá kúpiť alebo objednať.
Vždy je a bude núdza, v ktorej budeme vystavení dilemám podobne ako muž v príbehu.
Má zábrany ísť a prosiť. Obáva sa, že svojou prosbou spôsobí priateľovi nepríjemnosti.
Týmto bariéram rozumieme.
Preto mlčíme, hoci sa vôbec necítime dobre. Mlčíme, hoci by sme chceli kričať, lebo nevieme odolať nátlakom, ľuďom, ktorí nás podceňujú, degradujú. Riziko nepríjemností, ktoré si vykonštruujeme vopred na základe negatívnych skúseností, nás spoľahlivo tlmí.
Bez slov, ale aj bez prejavov nespokojnosti prežívame aj v širšom – spoločenskom kontexte.
Upokojujeme seba aj iných, uspokojíme sa tam, kde by sme sa mali dožadovať vysvetlení.
To, čo vnímame ako zlé, deštruktívne znášame – a okrem toho, že tým pustošíme vlastné nádeje, tlmočíme svojou nečinnosťou deťom, vnúčatám, že sa proti neslušnosti, arogancii a súčasne neschopnosti mocných nedá robiť nič.
Ale to je zbabelé! Tento postoj je únikom, ktorý nikam nevedie. Svedčí len o našej malovernosti.
Bojíme sa, že všetky dvere sú pred nami zatvorené a klopať sa neoplatí. Naše klopanie, formulácie našich potrieb a túžob, by mohlo byť niekomu nepríjemné. A možno aj nebezpečné.
Dnešné podobenstvo nás však posmeľuje, aby sme tieto zábrany prekonávali. Povzbudzuje nás, aby sme si žiadali, čo (alebo na čo) nemáme, aby sme mali odvahu prosiť.
Aby sme zmyslu podobenstva lepšie porozumeli, priblížime si vtedajšie možné súvislosti.
Keď sa cestujúci v Palestíne chceli vyhnúť najväčším horúčavám, púšťali sa na cesty v neskorý večer.
Preto zavítal pocestný do domu až po polnoci.
V Oriente patrila pohostinnosť k svätej povinnosti. Hosťovi nestačilo ponúknuť len skromné jedlo, hostiteľ vždy predložil plnosť všetkého, čo mal.
Chlieb sa pekával doma – a len toľko, koľko rodina cez deň spotrebovala. Potom chlieb stuchol a nik ho už nechcel.
Hostiteľ sa teraz ocitol v trápnej situácii. Komora bola prázdna, povinnosť pohostinstva splniť nemohol. Jediným východiskom sa stala susedova pomoc.
Dvere na susedovom doma boli však zatvorené. Na zatvorené dvere sa v Oriente klopalo len v nevyhnutnom prípade. Ráno sa dvere na domoch otvorili a boli otvorené celý deň. Keď sa však zavreli, bol to jasný znak toho, že pán domu si už nepraje, aby ho niekto rušil.
Domy obyčajných ľudí pozostávali z jedinej izby, ktorá mala malé okienko. Udupaná zem, pokrytá usušenou trstinou, predstavovala dlážku. Na vyvýšenej plošine bola piecka, okolo ktorej si tesne vedeľa seba na jednoduchých matracoch – skôr rohožiach – líhali všetci domáci.
Keď niekto vstal, nevyhnutne rušil celú rodinu. Okrem toho si k sebe do domu brala na noc rodina aj domáce zvieratá – sliepky alebo kozy. Z toho je pochopiteľné, že muž, ktorý sa už raz uložil na odpočinok, nechcel vstať.
Prosiaci muž si všetky tieto okolnosti dobre uvedomuje. Niečo v jeho vnútri sa bráni. Nechce vyrušovať, robiť susedovi starosti.
V ďalšom pokračovaní príbehu však Ježiš mení perspektívu. Pozornosť prenáša z trápnosti prosiaceho na vzťah. Suseda nazýva priateľom.
Aj z tohto „prestrihu“ je zrejmé: Tu nejde o hocijakého suseda. Nie, on je priateľ! Povedal by priateľ: Neobťažuj ma? Dvere sú už zatvorené a deti so mnou v posteli, nemôžem ti nič dať? Nie, určite nie.
Ježiš týmto naznačuje: Dôveruj priateľstvu. Ver v dobré pohnútky človeka, aj v jeho ochotu, v jeho dobrú vôľu.
O čo ľahšie by nám bolo v živote, keby sme si nechali pomôcť, keby sme jedni voči druhým vedeli prejaviť viac dôvery. Veď ak iného o čosi prosíme, prejavujeme mu dôveru.
Aj tu však môžeme namietať. Máme skúsenosti, že nie všetci to s nami myslia naozaj dobre, nie každý je dôveryhodným priateľom.
Túto námietku Ježiš neberie: odpovedá v zmysle: „To nevadí, to je jedno! Aj keby ti iný nevyhovel z priateľstva, urobí to kvôli tvojmu odhodlaniu či neústupnosti.“
Ježišovu podporu potrebujeme veľmi často. Všade tam, kde od túžby po spravodlivosti, od svojich nárokov a prianí, upúšťame. Zažili sme totiž, že očakávať v tejto krajine rozsudok nezávislého súdu býva v nedohľadne, že princíp ocenenia, uznania v profesii nie je vždy objektívny. Mnohé frustrácie sa tak prenášajú do rodín a tvoria v nich napätia vo všetkých vzťahoch. Vzdať sa znamená vyhnúť sa ďalším zraneniam.
Ježiš však prízvukuje: Len nič nevzdávajte! Pokúste sa o novú aktivitu. Nenechajte sa ochromiť sklamaním.
Proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám! Lebo každý kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu bude otvorené.
Keby dal Ježiš tomuto postupu záruku
automatického naplnenia, tiež by to nedopadlo dobre. Zase potrebujeme širšie súvislosti.
Bezprostredne predtým, ako Lukáš predstavuje naše podobenstvo o prosbe, hovorí, že Ježiš sa modlil. Jeho modlitba učeníkov natoľko ovplyvnila, že Ho prosili, aby aj ich naučil modliť sa. Na to im predostiera Modlitbu Pánovu. V kratšej – Lukášovej verzii, v nej nachádzame: „Otče, nech je posvätené Tvoje meno, nech príde Tvoje kráľovstvo! Chlieb nás každodenný daj nám každý deň, odpusť nám naše hriechy a neuveď nás do pokušenia.“
Naše prosby máme teda vyjadrovať so zreteľom na Božiu svätosť, na Božie kráľovstvo.
Tu sa malý svet našich celkom osobných prianí otvára pre veľký – univerzálny svet. Pre mňa, pre nás sa tak stáva dôležitým to, aby naše prosby boli v súlade s tým, čo chce pôsobiť Boh. V mojom živote aj mojom svete.
Záver príbehu stavia ešte jednu otázku: Dôverujem dobrosrdečnosti svojich blížnych a Božej dobrote?
Ježiš znova ponúka príklad: Poznáte otca, ktorý by dal synovi hada namiesto ryby?
O tom, že sú aj takí rodičia, vieme niektorí zo skúseností, rozprávania, aj z médií. Ale normálni milujúci rodičia by také niečo nikdy neurobili. Keď teda aj zlí rodičia robia pre deti to najlepšie, o čo viac sa o svoje deti postará Otec nebeský!
Spomeňme si: Rodičia robia kvôli svojím deťom maximum. Nepočítajú prebdené noci, ochranu a pocit istoty, ktorý sa snažia deťom odovzdať aj za cenu mnohých stresov a vlastných neistôt.
A Boh urobil ešte viac. Zostúpil medzi nás zo svojej všemohúcnosti v Kristovi. Mal účasť na našom reálnom živote plnom viny a ohrození. No vytrvalo, napriek nenávisti a moralizovaniu farizejov prejavil každému svoje pochopenie, svoju lásku až k úplnej obeti na kríži.
To je dôvod, prečo by sme sa mohli odvážiť dôverovať Mu. Môžeme prísť aj s tým, čo sa neodvážime povedať človeku. Môžeme Mu zveriť prosby, ktoré sa obávame vysloviť sami pred sebou. On sa od nás neodvráti.
Otvorí pred nami prístupy, ktoré zatvoril náš strach, naša pýcha, naše sebapresadzovanie na úkor iného.
Napriek všetkému, čo nás prinútilo byť opatrnými, nám vždy stojí za to, aby sme neprestali prosiť, hľadať a klopať.
Boh je naším priateľom. Vyhovie všetkým prosbám, ktoré budú slúžiť životu. Amen.Pane Ježiši Kriste,
Nauč nás modliť sa. Zdá sa, že to stále nevieme. Boli by sme radi, keby sa diala naša vôľa.
So všetkou vážnosťou sa snažíme zachovať si pri všetkej nezávislosti vlastnú tvár, no svojimi obrannými mechanizmami a únikmi ju strácame.
V našich rodinných vzťahoch ostáva veľa nevyriešeného, nevypovedaného len preto, že sa neodvážime vyjadriť, čo potrebujeme, čo nás teší, čo nás trápi.
Vyhovárame sa na nedostatok času na modlitbu, na pestovanie vzťahov s Tebou aj s našimi blízkymi. V skutočnosti sa však dobrovoľne vrháme do vírov aktivít preto, lebo sa práci na vzťahoch venovať nechceme a potrebujeme to nejako ospravedlniť.
Prosíme o odpustenie, ak sme tvrdohlaví v sebestačnosti alebo manipulatívni v presadzovaní svojich plánov napriek tomu, že vieme čítať signály, kadiaľ naša cesta nevedie…
Prosíme, nauč nás objaviť aj v modlitbách, ktoré pokladáme za nevypočuté, šancu hľadať inde, inak. Daruj nám novú dôveru voči Tebe, ľuďom aj samému sebe.
Text: Lukáš 11,5-13
Potom im hovoril: Keď niekto z vás má priateľa a pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ môj, požičaj mi tri chleby, lebo mi priateľ prišiel z cesty a nemám ho čím ponúknuť; a on by znútra odpovedal: Neobťažuj ma; dvere sú už zatvorené a deti so mnou v posteli; nemôžem vstať a dať ti; hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá mu preto, že mu je priateľom, pre jeho dotieravosť jednako vstane a dá mu, čo potrebuje. Aj ja hovorím: Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené; lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené. Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba? A keď rybu, či mu podá hada miesto ryby? 12 Alebo keď si pýta vajce, či mu podá škorpióna? 13 Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?Milí bratia, milé sestry,
žiadať o pomoc iného, iných – to je vec, ktorej by sme sa chceli vyhnúť. Boli by sme najradšej, keby išlo všetko podľa našich plánov, keby sme mohli mať veci vo vlastných rukách.
Prosiť o pomoc nám padne veľmi ťažko.
Z toho, že by sme mali byť na niekoho odkázaní, boli niekomu blízkemu a dokonca cudziemu na obtiaž, máme strach.
Ľuďom 21. storočia, ktorí sú zvyknutí na to, že si o polnoci môžu nakúpiť v supermarkete alebo objednávať výrobky cez internet s donáškou do domu, sa núdza človeka v Ježišom príbehu zdá byť cudzia.
Napriek tomu, čo všetko nám núka a pestuje v nás dojem nezávislosti, sebestačnosti, motívy podobenstva ostávajú v platnosti. Je nám jasné, že nie všetko sa dá kúpiť alebo objednať.
Vždy je a bude núdza, v ktorej budeme vystavení dilemám podobne ako muž v príbehu.
Má zábrany ísť a prosiť. Obáva sa, že svojou prosbou spôsobí priateľovi nepríjemnosti.
Týmto bariéram rozumieme.
Preto mlčíme, hoci sa vôbec necítime dobre. Mlčíme, hoci by sme chceli kričať, lebo nevieme odolať nátlakom, ľuďom, ktorí nás podceňujú, degradujú. Riziko nepríjemností, ktoré si vykonštruujeme vopred na základe negatívnych skúseností, nás spoľahlivo tlmí.
Bez slov, ale aj bez prejavov nespokojnosti prežívame aj v širšom – spoločenskom kontexte.
Upokojujeme seba aj iných, uspokojíme sa tam, kde by sme sa mali dožadovať vysvetlení.
To, čo vnímame ako zlé, deštruktívne znášame – a okrem toho, že tým pustošíme vlastné nádeje, tlmočíme svojou nečinnosťou deťom, vnúčatám, že sa proti neslušnosti, arogancii a súčasne neschopnosti mocných nedá robiť nič.
Ale to je zbabelé! Tento postoj je únikom, ktorý nikam nevedie. Svedčí len o našej malovernosti.
Bojíme sa, že všetky dvere sú pred nami zatvorené a klopať sa neoplatí. Naše klopanie, formulácie našich potrieb a túžob, by mohlo byť niekomu nepríjemné. A možno aj nebezpečné.
Dnešné podobenstvo nás však posmeľuje, aby sme tieto zábrany prekonávali. Povzbudzuje nás, aby sme si žiadali, čo (alebo na čo) nemáme, aby sme mali odvahu prosiť.
Aby sme zmyslu podobenstva lepšie porozumeli, priblížime si vtedajšie možné súvislosti.
Keď sa cestujúci v Palestíne chceli vyhnúť najväčším horúčavám, púšťali sa na cesty v neskorý večer.
Preto zavítal pocestný do domu až po polnoci.
V Oriente patrila pohostinnosť k svätej povinnosti. Hosťovi nestačilo ponúknuť len skromné jedlo, hostiteľ vždy predložil plnosť všetkého, čo mal.
Chlieb sa pekával doma – a len toľko, koľko rodina cez deň spotrebovala. Potom chlieb stuchol a nik ho už nechcel.
Hostiteľ sa teraz ocitol v trápnej situácii. Komora bola prázdna, povinnosť pohostinstva splniť nemohol. Jediným východiskom sa stala susedova pomoc.
Dvere na susedovom doma boli však zatvorené. Na zatvorené dvere sa v Oriente klopalo len v nevyhnutnom prípade. Ráno sa dvere na domoch otvorili a boli otvorené celý deň. Keď sa však zavreli, bol to jasný znak toho, že pán domu si už nepraje, aby ho niekto rušil.
Domy obyčajných ľudí pozostávali z jedinej izby, ktorá mala malé okienko. Udupaná zem, pokrytá usušenou trstinou, predstavovala dlážku. Na vyvýšenej plošine bola piecka, okolo ktorej si tesne vedeľa seba na jednoduchých matracoch – skôr rohožiach – líhali všetci domáci.
Keď niekto vstal, nevyhnutne rušil celú rodinu. Okrem toho si k sebe do domu brala na noc rodina aj domáce zvieratá – sliepky alebo kozy. Z toho je pochopiteľné, že muž, ktorý sa už raz uložil na odpočinok, nechcel vstať.
Prosiaci muž si všetky tieto okolnosti dobre uvedomuje. Niečo v jeho vnútri sa bráni. Nechce vyrušovať, robiť susedovi starosti.
V ďalšom pokračovaní príbehu však Ježiš mení perspektívu. Pozornosť prenáša z trápnosti prosiaceho na vzťah. Suseda nazýva priateľom.
Aj z tohto „prestrihu“ je zrejmé: Tu nejde o hocijakého suseda. Nie, on je priateľ! Povedal by priateľ: Neobťažuj ma? Dvere sú už zatvorené a deti so mnou v posteli, nemôžem ti nič dať? Nie, určite nie.
Ježiš týmto naznačuje: Dôveruj priateľstvu. Ver v dobré pohnútky človeka, aj v jeho ochotu, v jeho dobrú vôľu.
O čo ľahšie by nám bolo v živote, keby sme si nechali pomôcť, keby sme jedni voči druhým vedeli prejaviť viac dôvery. Veď ak iného o čosi prosíme, prejavujeme mu dôveru.
Aj tu však môžeme namietať. Máme skúsenosti, že nie všetci to s nami myslia naozaj dobre, nie každý je dôveryhodným priateľom.
Túto námietku Ježiš neberie: odpovedá v zmysle: „To nevadí, to je jedno! Aj keby ti iný nevyhovel z priateľstva, urobí to kvôli tvojmu odhodlaniu či neústupnosti.“
Ježišovu podporu potrebujeme veľmi často. Všade tam, kde od túžby po spravodlivosti, od svojich nárokov a prianí, upúšťame. Zažili sme totiž, že očakávať v tejto krajine rozsudok nezávislého súdu býva v nedohľadne, že princíp ocenenia, uznania v profesii nie je vždy objektívny. Mnohé frustrácie sa tak prenášajú do rodín a tvoria v nich napätia vo všetkých vzťahoch. Vzdať sa znamená vyhnúť sa ďalším zraneniam.
Ježiš však prízvukuje: Len nič nevzdávajte! Pokúste sa o novú aktivitu. Nenechajte sa ochromiť sklamaním.
Proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám! Lebo každý kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu bude otvorené.
Keby dal Ježiš tomuto postupu záruku
automatického naplnenia, tiež by to nedopadlo dobre. Zase potrebujeme širšie súvislosti.
Bezprostredne predtým, ako Lukáš predstavuje naše podobenstvo o prosbe, hovorí, že Ježiš sa modlil. Jeho modlitba učeníkov natoľko ovplyvnila, že Ho prosili, aby aj ich naučil modliť sa. Na to im predostiera Modlitbu Pánovu. V kratšej – Lukášovej verzii, v nej nachádzame: „Otče, nech je posvätené Tvoje meno, nech príde Tvoje kráľovstvo! Chlieb nás každodenný daj nám každý deň, odpusť nám naše hriechy a neuveď nás do pokušenia.“
Naše prosby máme teda vyjadrovať so zreteľom na Božiu svätosť, na Božie kráľovstvo.
Tu sa malý svet našich celkom osobných prianí otvára pre veľký – univerzálny svet. Pre mňa, pre nás sa tak stáva dôležitým to, aby naše prosby boli v súlade s tým, čo chce pôsobiť Boh. V mojom živote aj mojom svete.
Záver príbehu stavia ešte jednu otázku: Dôverujem dobrosrdečnosti svojich blížnych a Božej dobrote?
Ježiš znova ponúka príklad: Poznáte otca, ktorý by dal synovi hada namiesto ryby?
O tom, že sú aj takí rodičia, vieme niektorí zo skúseností, rozprávania, aj z médií. Ale normálni milujúci rodičia by také niečo nikdy neurobili. Keď teda aj zlí rodičia robia pre deti to najlepšie, o čo viac sa o svoje deti postará Otec nebeský!
Spomeňme si: Rodičia robia kvôli svojím deťom maximum. Nepočítajú prebdené noci, ochranu a pocit istoty, ktorý sa snažia deťom odovzdať aj za cenu mnohých stresov a vlastných neistôt.
A Boh urobil ešte viac. Zostúpil medzi nás zo svojej všemohúcnosti v Kristovi. Mal účasť na našom reálnom živote plnom viny a ohrození. No vytrvalo, napriek nenávisti a moralizovaniu farizejov prejavil každému svoje pochopenie, svoju lásku až k úplnej obeti na kríži.
To je dôvod, prečo by sme sa mohli odvážiť dôverovať Mu. Môžeme prísť aj s tým, čo sa neodvážime povedať človeku. Môžeme Mu zveriť prosby, ktoré sa obávame vysloviť sami pred sebou. On sa od nás neodvráti.
Otvorí pred nami prístupy, ktoré zatvoril náš strach, naša pýcha, naše sebapresadzovanie na úkor iného.
Napriek všetkému, čo nás prinútilo byť opatrnými, nám vždy stojí za to, aby sme neprestali prosiť, hľadať a klopať.
Boh je naším priateľom. Vyhovie všetkým prosbám, ktoré budú slúžiť životu. Amen.Pane Ježiši Kriste,
Nauč nás modliť sa. Zdá sa, že to stále nevieme. Boli by sme radi, keby sa diala naša vôľa.
So všetkou vážnosťou sa snažíme zachovať si pri všetkej nezávislosti vlastnú tvár, no svojimi obrannými mechanizmami a únikmi ju strácame.
V našich rodinných vzťahoch ostáva veľa nevyriešeného, nevypovedaného len preto, že sa neodvážime vyjadriť, čo potrebujeme, čo nás teší, čo nás trápi.
Vyhovárame sa na nedostatok času na modlitbu, na pestovanie vzťahov s Tebou aj s našimi blízkymi. V skutočnosti sa však dobrovoľne vrháme do vírov aktivít preto, lebo sa práci na vzťahoch venovať nechceme a potrebujeme to nejako ospravedlniť.
Prosíme o odpustenie, ak sme tvrdohlaví v sebestačnosti alebo manipulatívni v presadzovaní svojich plánov napriek tomu, že vieme čítať signály, kadiaľ naša cesta nevedie…
Prosíme, nauč nás objaviť aj v modlitbách, ktoré pokladáme za nevypočuté, šancu hľadať inde, inak. Daruj nám novú dôveru voči Tebe, ľuďom aj samému sebe.