Kázeň na Nový rok, 1.1.2014

František Ábel
Služby Božie — Nový rok (1. 1. 2014) vo Veľkom kostole

Text: Žalmy 8, 2 – 10
Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi! Velebu svoju rozprestrel si nad nebesá. Z úst detí a tých, čo sú pri prsiach, si pevnosť založil proti svojim protivníkom, aby si umlčal nepriateľa i pomstiteľa. Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? O niečo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy: Všetky ovce i voly, aj poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami. Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi!

Bratia a sestry.
Novoročné služby Božie už zreteľne naznačujú, že vianočné obdobie sa chýli ku svojmu koncu. Po euforickej radosti z vianočných sviatkov a bujarých oslavách silvestrovskej noci sa dostavuje únava a často aj pocit rozladenosti a mrzutosti z precitnutia do reality každodenného života, v ktorej príliš ľahkovážne vyrieknuté novoročné predsavzatia, zatláčajú do úzadia nové povinnosti v kolotoči všedného života. Tlak a napätie, ktoré na dnešného človeka vyvíja spoločnosť v očakávaní vysokých výkonov, avšak často na úkor skutočných hodnôt a dôstojnosti ľudského života, sa podpisujú u viacerých z nás aj pod neschopnosť prísť do chrámu Božieho a začať nový občiansky rok chválospevom na Božie stvoriteľské dielo, a to práve preto, aby sme ani na chvíľu nezapochybovali o tom, kde sú a ostávajú priority ľudského života a od koho náš život závisí. Namiesto toho dnešný človek, často práve na samom začiatku nového roka, hľadí do budúcnosti s obavami a pesimizmom. Pokúša sa rekapitulovať to, čo so starým rokom za sebou zanecháva, všetky plusy a mínusy, splnené i nesplnené predsavzatia a túžby a popri tom všetkom cíti vyčerpanosť, sklamanie a horkosť, vedomý si všetkých deficitov a prázdnych miest v pomyselnej mozaike svojho života.
Predsa len, človek by nemal prepadať skepse, nemal by v sebe nikdy umlčať vnútorný hlas volajúci ho k novej odvahe rozhodnúť sa vykročiť v ústrety budúcnosti vo viere, že život je tu pre nás, je najvzácnejším Božím darom a preto aj trvalou výzvou, ktorú treba využiť naplno, zmysluplne a zodpovedne. Nezabúdajme, že v tom úžasnom bohatstve a nádhere Božieho stvoriteľského diela sme to práve my, ľudia, ktorí si to všetko dokážeme nielen uvedomiť, ale aj nájsť v sebe novú chuť a energiu vypočuť hlas, ktorý nás volá, aby sme poverenie, byť Božími deťmi v tomto svete, využili čo najviac a čo najlepšie, v súlade s očakávaniami, ktoré do nás Boh vkladá. V takom prípade sa život človeka stáva radostným chválospevom na Božie stvoriteľské dielo.
Slová ôsmeho žalmu sú toho výstižným príkladom. Tento chválospev bol súčasťou novoročných slávností v jeruzalemskom chráme. Je piesňou oslavujúcou nádheru Božieho stvoriteľského diela a zároveň aj hlbokým vyznaním veriaceho človeka, že práve takto zacielený život má zmysel a aj napriek všetkým obmedzeniam a množstvu nezodpovedaných otázok súvisiacich s dvojznačnosťou života v tomto svete, človeka napokon privedie k vytúženému cieľu. Zamyslenie sa nad slovami tohto žalmu je preto vhodným začiatkom nového roka a pomáha nám vidieť veci okolo seba v tom pravom svetle, vo vedomí, že život okolo nás je pevne v Božích rukách, ktorý mu dal zmysel i cieľ.
Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi! Velebu svoju rozprestrel si nad nebesá. Žalmista začína svoj chválospev pripomenutím prvého Božieho stvoriteľského aktu, stvorenia svetla, predpokladu všetkého života. Hĺbku týchto slov umocňuje jasajúce chrámové zhromaždenie Hospodinových vyznávačov, ktorí zdravia Kráľa kráľov a velebia jeho slávne meno, ktoré pred vekmi zjavil svojmu služobníkovi Mojžišovi. Vyznávajú tak svoju vieru, že Hospodin je Pánom celej zeme a nič na svete, ani nebesá ho nemôžu obsiahnuť.
A predsa, sú to tí najkrehkejší a najbezmocnejší, ktorí vydávajú svedectvo o jeho moci a sláve. Z úst detí a tých, čo sú pri prsiach, si pevnosť založil proti svojim protivníkom, aby si umlčal nepriateľa i pomstiteľa. Tieto slová vyriekol aj náš Pán Ježiš Kristus, potom ako vyhnal peňazomencov a predavačov z nádvoria chrámu, aby tým ukázal a zdôraznil skutočný význam a účel Božieho chrámu v Jeruzaleme, a na potvrdenie toho uzdravil slepých a chromých. Malo to otvoriť uši, oči a srdcia všetkým, ktorí boli prítomní, zvlášť vodcom ľudu, veľkňazom a zákonníkom, aby mohli prezrieť a spoznať, že práve v ňom prichádza na svet Božie svetlo. Oni v ňom však nedokážu spoznať Božieho Syna, ale tí bezmocní a slabí, chorí, slepí a dokonca aj deti, tí ho oslavujú. Poznanie Boha je skutočný div a divom aj zostane.
Keď žalmista vraví o protivníkoch, nemá na mysli iba ľudskú vzburu proti Bohu. Jeho slová siahajú ešte ďalej a zahŕňajú všetko zlo, démonitu, ale aj smrť, ktoré ohrozujú človeka v jeho existencii, vždy a všade, keď prestane vo svojom živote rátať s Bohom, keď mu prestane dôverovať a spoliehať sa naň. Tým však žalmista zdôrazňuje aj to, že keď sa za človeka postaví Boh, zlo musí ustúpiť a v žiadnom prípade nebude mať posledné slovo v jeho živote. V pozadí týchto slov je viera v silu Božieho zasľúbenia, ktoré sa dostalo prvým ľuďom po ich páde. Človek zhrešil, odpadol od Hospodina, ale z jeho potomstva sa zrodí ten, kto svojou obeťou umožní človeku opäť prísť do spoločenstva s Bohom. Práve o tom vydáva svedectvo Božie dielo v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi a Spasiteľovi a je preto pre nás všetkých trvalým zdrojom radosti a dôvodom vďakyvzdania za túto Božiu milosť.
Žalmista ďalej ospevuje nádheru hviezdnej oblohy. Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? Opäť si máme možnosť aspoň predstaviť, aká to musela byť vzrušujúca atmosféra, ktorá sprevádzala nočné novoročné slávnosti v jeruzalemskom chráme, keď sa tento žalm v slávnostnom zhromaždení veriacich spieval. Tento verš vyjadruje radosť z toho, že Hospodin porazil chaos a temnotu a v celom vesmíre nastolil poriadok, nad ktorým aj dnes, v dobe úžasných vedeckých poznatkov a technických vymožeností, môžeme len žasnúť a ďakovať Bohu za jeho dielo. O to úžasnejšie je poznanie veľkého paradoxu tohto zložitého vesmírneho poriadku. Hospodin sa v ňom skláňa, ako výraz jeho nepochopiteľnej lásky, nad nepatrným, krehkým a smrteľným človekom, aby mohol poznať, že v tomto vesmíre nie je sám a nemusí mať strach z ničoty a zániku. Hospodin je tu pre nás, chce byť s nami. Preto aj tí, ktorí nad človekom vládnu ako svetskí panovníci, majú ostať v pokore. Je to totiž Boh, nie človek, kto určuje poriadok svetových dejín, dáva im zmysel a vedie ich k cieľu. Nie k devastácii a zániku, ale k životu v jeho skutočnej kvalite a neporušiteľnosti, kde celé tvorstvo dosiahne svoju plnosť a dokonalosť, pre ktorú bolo Bohom stvorené. Božia milosť pozdvihuje slabého človeka z prachu zeme a napriek všetkým biedam a trápeniam mu dáva novú silu a poverenie k novým úlohám, novým výzvam a novej perspektíve.
Boh zároveň dáva človeku dôstojnosť. O niečo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil, znejú žalmistove slová. Človek obdarený takouto dôstojnosťou je dávidovský kráľ, syn Dávidov, ktorý sa napokon stáva Spasiteľom sveta, všetkých národov, ako o tom vydal svedectvo apoštol Pavol v liste rímskym kresťanom: Lebo všetci majú toho istého Pána, bohatého pre všetkých, ktorí Ho vzývajú. Každý človek totiž, ktorý by vzýval meno Pánovo, bude spasený. Táto skutočnosť sa dostáva do popredia práve v živote Ježiša Krista, ktorý sa ako Syn človeka dobrovoľne na túto úlohu podujal a naplnil ju od samého začiatku, až do samého konca. Božie dielo v Ježišovi Kristovi nám umožňuje vidieť a súčasne nezabúdať na to, že človek má svoju dôstojnosť, ktorú mu dáva Boh a ktorá je len o čosi menšia, ako tá Božia. Preto kedykoľvek a kdekoľvek dochádza k znevažovaniu a upieraniu ľudskej dôstojnosti, je to v priamom rozpore s Božou vôľou, je to akt vzbury voči samému Stvoriteľovi. Preto je aj našou kresťanskou povinnosťou postaviť sa proti takému konaniu, bez ohľadu na to, kde k nemu dochádza, či už je to v rodinách, širšom spoločenstve, v pracovnom kolektíve, ale aj v cirkvi.
Žalmista pokračuje vo svojom chválospeve a ďalej rozvíja ten veľký paradox Božieho stvoriteľského zámeru. Urobil si ho pánom nad dielom svojich rúk, položil si mu všetko pod nohy: Všetky ovce i voly, aj poľnú zver, nebeské vtáctvo, morské ryby, i to, čo chodí morskými cestami. Tieto slová vypovedajú o tom, že dávidovský kráľ sa stáva Božím zástupcom na zemi, prostredníkom medzi Bohom a ľudom. Je korunovaný slávou a dôstojnosťou a môže sa stať pánom všetkého tvorstva. S týmto poznaním však kráča ruka v ruke aj veľká zodpovednosť. Boh totiž udeľuje človeku nielen dôstojnosť, ale aj zodpovednosť za jeho činy. Zodpovednosť za to, ako naloží s mocou, ktorá mu je zverená. Ak dochádza k jej zneužívaniu, mali by sme mať rovnako odvahu poukázať na to, a to aj za cenu možných následkov zo strany mocných, ktorí často zneužívajú svoje postavenie, zverené im len z Božej milosti. Aj o tom vydáva svedectvo životný príbeh Ježiša Krista, ktorý bol odmietnutý práve tými, ktorí mali vo svojich rukách moc, ale aj zodpovednosť za to, ako s ňou naložia. Je preto veľmi dôležité vopred si uvedomiť možné dôsledky svojho konania, zvlášť ak rozhodujeme aj o životoch iných. Lepšie ako konať unáhlene je preto stíšiť sa a pokorne sa pýtať po poznaní Božej vôle. A namiesto opakovania zbožných fráz a neustáleho omieľania toho, že konáme v Božom mene a z jeho vôle, je lepšie prosiť o múdrosť zhora, ktorá sa vymyká kritériám, ktoré uplatňuje tá svetská múdrosť.
Žalmistov chválospev končí slovami, ktorými svoj spev začal: Ó Hospodine, Pane náš, aké je slávne Tvoje meno na celej zemi! Aj na konci svojej piesne zdôrazňuje, že je to práve zem, tento svet, kde sa musí prejaviť Božia prítomnosť, jeho blízkosť a spasiteľná moc. Nebesá vždy a v plnosti vyjadrujú slávu jediného Boha. Na zemi je však Božia vôľa neustále zamieňaná za tú ľudskú a Božia pravda prekrúcaná pravdou človeka, ktorý namiesto Boha počúva radšej seba, a aj keď sa často vydáva za služobníka Božieho, ženie sa len za slávou, mocou, bohatstvom a kariérou a zanecháva za sebou iba spúšť a zlomené životy tých, ktorých jeho zvrátená túžba po bohorovnosti priviedla k strate viery a vzala im silu postaviť sa za Boha, proti ľudskému hriechu a jeho dôsledkom.
Bratia a sestry, slová žalmu, nad ktorými sme sa v dnešné ráno spoločne zamysleli, nám odpovedajú na zásadnú otázku, ako a s čím vykročiť do nového roka. Netreba si dávať žiadne unáhlené záväzky, či predsavzatia, ktoré sa zväčša aj tak nepodarí splniť. Namiesto toho si stačí uvedomiť, komu naše životy patria, prečo sme na tomto svete a aké poslanie je nám zverené, a podľa toho aj konať. To všetko sú dôvody pre oslavu Božieho stvoriteľského diela, ktorého súčasťou je aj ľudská bytosť, obdarená dôstojnosťou, ale rovnako aj zodpovednosťou za napĺňanie mandátu žiť v tomto svete v súlade s Božou vôľou. Nie sme na to sami. Máme pomoc od Hospodina. On nám dal svojho Syna, aby sme Boží obraz v nás mohli mať stále pred očami, aby sme dokázali žiť podľa príkladu, ktorý nám zanechal vo svojom učení a diele Syn človeka, Ježiš Kristus.
Preto, bratia a sestry, nech je aj pre nás nastávajúci rok 2014 úprimným a radostným chválospevom na Božie stvoriteľské dielo. Chceme tak robiť nielen ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo nášho cirkevného zboru, a preto v rámci prípravy na 500. výročie Reformácie venujeme rok 2014 práve hudbe, jednej z dôležitých oblastí reformačného učenia. Srdečne Vás všetkých bratia a sestry pozývame na všetky podujatia, ktoré v tejto súvislosti pripravujeme. Pozývame Vás, aby ste sa pridali k nášmu spoločnému chválospevu svojim srdcom i mysľou, svojim životom, v pevnej viere, že práve toto je tá správna cesta, ktorou môžeme kráčať všetci spolu v ústrety novým veciam, ktoré sú pred nami, ako súčasť Božieho diela v tomto svete, v našej spoločnosti i v našej cirkvi. Amen.