Kázeň na Popolcovú stredu, 1.3.2017

Ondrej Prostredník
Popolcová streda, Malý kostol, 1. 3. 2017

Na Tvoj kríž, môj Spasiteľu, chcem vždy s bázňou spomínať,
vzdávať česť i vďaku vrelú a s láskou Ťa objímať.
Buď mi svetlom v tomto svete, kým srdce tĺcť neprestane,
v Tebe nech aj skonávam. Amen.

Text: Lk 22,31-35
Tu povedal Pán: Šimon, Šimon, ajhľa satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla. A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov. On však povedal: Pane, hotový som ísť s Tebou aj do väzenia, aj na smrť. Ježiš mu riekol: Hovorím ti, Peter: nezaspieva dnes kohút, dokiaľ tri razy nezaprieš, že ma znáš. Potom im hovoril: Keď som vás bol poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi, či ste mali v niečom nedostatok? Oni odpovedali: V ničom!

Milí bratia a sestry v Kristovi Ježišovi!
Aj vám sa niekedy zdá, že sme súčasťou jedného veľkého karnevalu? Všade naokolo masky. Všetko je iba hrané.

Pôst je pozvaním k tomu, aby sme zložili masky. Áno, máme sto chutí strhnúť masky tým druhým. Demaskovať ich pokrytectvo, konfrontovať ich s ich klamstvami, prichytiť, odhaliť, usvedčiť, – alebo sa aspoň pozerať s odstupom, ako padajú masky tých druhých. A cítiť pri tom zadosťučinenie.

Áno, skutočný pôst je naznačený v tých slovách proroka Ámosa – nech prúdi ako voda právo a spravodlivosť. Nech sú odhalení všetci konatelia neprávosti. Nech padnú ich masky, za ktoré sa skrývajú, aby zavládla spravodlivosť.

Áno – to je iste cieľ. Ale biblické texty nás učia, že cesta k nemu začína pri každom jednom z nás a vedie cez hlbokú sebareflexiu, ktorá je podmienkou obnovy. Nenásilnej, láskavej, tichej zmeny. To je pôst. Ide o moju masku. Tú si mám zložiť. A smiem byť pri tom sám. Nejde o to, aby som sa musel za svoje zlyhania hanbiť pred inými. Ide o to, aby som dokázal sám nahliadnuť do hlbín vlastnej duše. Byť obnažený sám pred sebou. Lebo smiem vedieť, že jediný, kto ma pozoruje a kto ma z mojich zlyhaní chce pozdvihnúť, je môj milujúci Otec nebeský, Boh.

To je aj príbeh biblického učeníka Petra. Za maskou sebavedomého vyznávača viery, ktorý inšpiruje všetkých okolo seba sa skrýva zlyhávajúci slaboch a zbabelec. Ale práve v tomto obnažení, keď je bez masky, sa rodí nová kvalita jeho viery. Viery, ktorá zachraňuje. Ako sa to deje? Tak, že Boh 1. necháva stroskotať vieru človeka v seba samého 2. skúškami formuje vieru v Božiu moc a 3. svojou milosťou túto vieru chráni.

1. Je mnoho vecí, mnoho ľudí a mnoho hodnôt, na ktoré sa v našom živote orientujeme a spoliehame, ktorým veríme, od ktorých očakávame zmenu k lepšiemu. Učeník Peter, ktorého sme si v úvode vykreslili ako sympatického a rozhodného Ježišovho nasledovníka začal mať problémy so svojou životnou orientáciou. Bola akoby privysoká pre neho. Pri všetkej jeho odhodlanosti veriť a vyznávať, to na tých najrozhodujúcejších miestach zbabral.

V Getsemane zaspal, keď Ježiš bojoval svoj modlitebný zápas so svojim nebeským Otcom. Výsledok tohoto zápasu bolo rozhodnutie Pána Ježiša dobrovoľne zomrieť na kríži. Peter mohol byť svedkom tohoto najvážnejšieho rozhodnutia v dejinách spásy. Ale spolu s ostatnými učeníkmi túto chvíľu prespal. Preto je potom jeho zasahovanie mečom pri zajímaní Krista úplne “od veci” a sám Ježiš ho musí zahriaknuť, aby prestal.

O malú chvíľu na to sa Peter tak vzdiali svojim pôvodným ideálom nasledovania a vyznávania, že úplne jasne, pred svedkami, ba v blízkosti samotného Ježiša poprie, že by sa s ním vôbec bol niekedy stretol.

Mladícke oduševnenie viery, jej spontánnosť a silu v živote vystrieda strach, bezmocnosť a v mnohých prípadoch úplná rezignácia. V tomto je Petrov prípad veľmi typický pre nás. Koľko krát sa už aj nám rozsypala naša životná orientácia. Koľkokrát sme dospeli k trpkému poznaniu, či až ku zhnuseniu sa samým sebe, keď sme spoznali, ako sme zradili svoje ideály. V duchovnom živote je to zvlášť aktuálne. Vieme sa nadchnúť ideálmi Kristovej lásky, vieme za ne aj horliť, dožadovať sa čestnosti, spravodlivosti, pravdy vo svojom okolí. Ale toto všetko tak ľahko ustúpi zastrašovaniu, obavám o vlastnú existenciu, obavám z toho, že nepôjdem v línii s ostatnými. Každý pokrstený kresťan je vždy nanovo stavaný pred tento konflikt viery a jej vyznávania: Pokiaľ som ešte vyznavačom Krista a hodným Jeho mena a odkiaľ už som zbabelý konformista prispôsobujúci sa zlu okolo seba a neschopný postaviť sa proti nemu.

Petrova viera, ktorá nebola ničím iným, iba spoliehaním sa na seba, musí zaniknúť. Je to dlhá cesta. Pán Ježiš neodmietol totiž ani Petrovu naivnú vieru a vystatovanie sa. Trpezlivo to všetko prijíma. Ale dovedie Petra až na dno možností takejto falošnej viery. V trojnásobnom zapretí mu ukáže hranice jeho vyznavačskej odvahy, ktorá je založená na jeho sebavedomí a dovedie ho k slzám ľútosti. Tak môže potom ako vzkriesený Pán darovať Petrovi skutočnú vieru prameniacu v totálnom spoľahnutí sa na neho – Krista. Tak nám o tom podáva správu evanjelista Ján, keď hovorí o trojnásobnom poverení Petra.

2. Viera sa formuje skúškami. Ani takáto viera totiž nemá imunitu voči deformáciám. Martin Luther hovoril o tom, že naša viera je vystavená neprestajným skúškam. To je to, o čom hovorí náš kázňový text: Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Podľa týchto slov teda máme byť pripravení na tie najrozmanitejšie útoky konflikty v našom živote viery. Oni sú jeho súčasťou. Musíme však súčasne vedieť, aký je ich cieľ. Ak by sme totiž pripustili, že všetky tie pokúšania a trápenia, ktoré v živote prežívame sú iba dôkazom toho, že Boh neexistuje, že kráľovstvo Božie sa nekoná, že kresťania so svojimi ideálmi nič nezmôžu, potom je náš život tragédiou a nemá východiska.

Toto je veľmi vážna otázka mnohých ľudí. V poznaní utrpenia, sklamania a bolesti okolo seba a vo svojom vlastnom živote rezignujú, vzdávajú sa vplyvu zlého, alebo sa dokonca stávajú vyznavačmi metód zla. Oslavujú to, čo je vulgárne, hrubé, násilné, lživé a podlé aj keď možno zahalené nálepkou vznešených cieľov.

Ak však pochopíme, že toto všetko sa deje ako proces formovania a posilňovania viery, potom nemusíme strácať nádej. Môžeme s istotou prijať, že všetko utrpenie je procesom “preosievania”. Je to proces, ktorý nie je prejavom absencie Božej moci vo svete, ale proces, ktorý sa deje s vedomím Božím. Je to formovanie, ktorého cieľom je, aby sme boli zachránení, ako to cenné, čo zostáva po preosiatí.

3. Ako teda môžeme obstáť v tomto procese triedenia? V našom texte Pán Ježiš hovorí Petrovi veľmi vzácne slová: Ja som prosil za teba, aby tvoja viera nezanikla.

Veľmi často sa pozeráme na vieru, ako na náš skutok, ako na akýsi výkon nášho ducha. To však nie je správne. Ak by viera mala závisieť len od našich schopností, veľmi skoro by sme sa stali neveriacimi. Tak ako sme to videli na príklade Petra a ako to často poznávame i vo vlastnom živote. Zo slov Pána Ježiša tu však poznávame, že nad našou vierou niekto bdie, že ona je vlastne dôsledkom celkom osobnej modlitebnej prosby Pána Ježiša za nás. Je darom Božej milosti. Fakt, že sme schopní veriť napriek všetkým pokušeniam je výsledkom prosby Pána Ježiša nielen za Petrovu, ale za vieru každého jedného z nás.

Príbeh o Petrovi je príbehom strhnutej masky. Nemôže sa za nič skrývať. Musí sa postaviť sám zoči-voči svojim zlyhaniam, prejsť si dnom svojich možností a v tejto sebareflexii sa odraziť k obnove svojho života. To môžeme robiť aj my. Aj teraz, keď budeme vyznávať svoje zlyhania v nádeji na odpustenie. Pretože naša viera v samých seba musí stroskotať, v skúškach sa musí vyformovať naša obnovená viera, ktorú svojou milosťou chráni sám Boh. Amen.

Modlitba:
(Úvod k modlitbám – liturg): Cesta pôstu nás vedie k pokániu a novému životu. Skloňme sa a obráťme svoje srdcia k Bohu, lebo je milostivý a zľutúva sa, je pomalý k hnevu a štedrý v láske bez prestania.
A: Svätý Bože, Ty zhromažďuješ svoj ľud ako cirkev. Dávaj nám svoju milosť, aby sme slávili pôst v zdržanlivosti, modlitbe a v skutkoch lásky. Pane, zmiluj sa nad nami.
B: Vo svojej štedrosti obdarúvaš všetko svoje stvorenstvo. Prosíme Ťa, daj všetkému živému na tejto Zemi to, čo k životu potrebujeme. Priprav nás i celú prírodu na jarné prebudenie a vzbuď v nás neutíchajúcu nádej, že Ty nám dávaš novú budúcnosť. Pane, zmiluj sa nad nami.
A: Svoj ľud prebúdzaš, aby túžil a volal po spravodlivosti. Vyveď z tmy na svetlo všetky skutky, ktorými v nespravodlivosti utláčame, ponižujeme a okrádame iných. Odožeň od nás ľahostajnosť a zanieť nás, aby sme sa zasadzovali za slabých a tých, ktorí sú v našej spoločnosti vytláčaní na okraj. Pane, zmiluj sa nad nami.
B: Z poníženia pozdvihuješ biednych. Použi nás ako nástroje svojej spravodlivosti a láskavej opatery pre všetkých chudobných, prenasledovaných a strápených. Premeň naše srdcia, aby sa cez naše ruky a cez naše ústa liala Tvoja spravodlivosť v tomto svete. Pane, zmiluj sa nad nami.
A: Ty zbavuješ ľudí ich hriechov. Obnov nás svojou milosťou, aby sme v zmluve nášho krstu opäť našli silu nádeje, že Ty si zmieril svet so sebou a obnovuješ ho tak, že mu dávaš novú budúcnosť. Pane, zmiluj sa nad nami.
B: Myslíme v tejto chvíli aj na všetkých, ktorí nás predišli do večnosti. Posilni v nás vieru v Tvoju milosť, že Ty si pre nás pripravil spoločenstvo radosti vo večnosti. Pane, zmiluj sa nad nami.
Liturg: Do Tvojich rúk, milostivý Bože, odovzdávame všetkých, za ktorých sa modlíme, lebo veríme v Tvoju milosť pre Pána Ježiša Krista, nášho spasiteľa. Amen.