Veľa ľudí mylne tvrdí, že Ježiš si vo svojom živote často protirečil, že sa mýlil, keď hovoril o svojom Božom pôvode, a že žil v ustavičnom chaose. Poznám krpáňov, ktorí vinia človeka, ak jeho hlava siaha ku hviezdam. Viem, čo si myslí burina o mohutných duboch a cédroch. Poznám strašiakov na vtáky v lánoch obilia, ktorých hnijúci plášť sa trepoce vo vetre. Sú mŕtvi v porovnaní s obilím a spievajúcim vetrom. Poznám neokrídlené pavúky, ktoré tkajú siete pre všetkých, čo vedia lietať. Poznám takých, ktorí veslujú proti prúdu, no nikdy nedôjdu k prameňu. Poznám aj takých, ktorí sa nechajú unášať prúdmi všetkých riek, no ani oni nedôjdu k moru. Áno, všetkých takýchto ľudí poznám. Vyčítajú Ježišovi, že jedného dňa povedal: „Prinesiem vám pokoj,“, aby v iný deň vyhlásil: „prinesiem vám meč.“ Nedokážu pochopiť, že v skutočnosti tvrdil: „Prinesiem pokoj ľuďom dobrej vôle a oddelím ich mečom od tých, ktorí netúžia po pokoji, ale po chaose.“ On sa však podujal na tamtom kopci nad smrťou zvíťaziť, a preto sa naveky zapísal do ľudskej pamäti. Prečo sa pozastavujete nad slovom spasenie? Ja sám som vďaka nemu dosiahol svoje spasenie. Keď ku mne básnik z Galiley prehovoril, všetky hrádze okolo môjho tela padli. Viedol ma duch a vyzdvihol ma do výšin, keď sa mi v poverí rozvinuli krídla a začul som nebeskú pieseň lásky.
(Prorocké poznanie Chalíla Džibrána, scenár str 7. a 8.)
Bratia a sestry,
poetická reč libanonsko-amerického básnika Chalíla Džibrána z diela, ktoré uvádza Slovenské národné divadlo vo svojom súčasnom repertoári, výstižne pomenúva ambivalenciu, vnútorné rozpory predstáv a pocitov ľudí v Ježišovej blízkosti.
Priniesol Ježiš pokoj, alebo meč? Čo od nás očakáva? Utíšenie alebo boj? Nie, na takto položené otázky sa nedá tak jednoducho odpovedať. Tušíme kdesi, že nie je pokoj ako pokoj – ani zápas ako zápas. Vieme, že to spektrum názorov, presvedčení o Bohu, o Ježišovi a z nich vyplývajúcich vplyvov na náš život a charakter je omnoho, omnoho širšie. Rozmanitejšie.
To len my ho vo svojej neznalosti a vo svojich strachoch tak nezmyselne zužujeme. Na buď alebo. Na áno alebo nie. Na dobre a zle. Potom sa už stále menej pýtame a vždy viac sa podľa vykonštruovaných schém delíme: na veriacich a bezbožných, na konzervatívnych a liberálnych, na zásadových a voľnomyšlienkárskych.
To je však zásadné nedorozumenie! Chaos, ktorý si vytvárame sami s cieľom určiť v ňom priestor človeku aj Bohu. Boh sa však nedá uväzniť do týchto schém a nedovolí, aby sme v ňom väznili jedni druhých.
Rúca ohraničenia, ktoré vyprodukovali naše úzkosti. Dvíha náš pohľad, posilňuje našu vieru, aby sa odvážila otvoriť zážitku vzkriesenia. Udeje sa totiž vždy prekvapivo – vtedy a tam, kde to najmenej čakáme.
Teraz B a S vstaňte a vyznajme spolu všeobecnú vieru kresťanskú slovami apoštolského vyznania:
Vyznanie viery
Text: Mat 28,1-8
Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob. A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo anjel Pánov zostúpil z neba, prišiel, odvalil kameň a sadol si naň. Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh. A strachom pred ním chveli sa strážcovia a zostali ako mŕtvi. Anjel povedal ženám: Vy sa nebojte, lebo viem, že hľadáte Ježiša, toho ukrižovaného! Niet Ho tu, lebo vstal, ako povedal; poďte, viďte miesto, kde ležal. A choďte rýchlo; povedzte Jeho učeníkom, že vstal z mŕtvych, a hľa, predchádza vás do Galiley, tam Ho uvidíte. Ajhľa, povedal som vám. A odišli rýchlo od hrobu, so strachom i s veľkou radosťou bežali to zvestovať Jeho učeníkom.
Bratia a sestry,
príbeh o vzkriesení začína pri smrti. Zážitkom žien, ktoré sa rozhodli ísť v ráno po sobote k Ježišovmu hrobu. Tí, ktorí Ježiša roky verne sprevádzali, sú ukrytí. Mlčia. Rešpektujú, že Ježišov príbeh skončil. Už o tom nechcú hovoriť.
Ostatné týždne nás zo všetkých strán obklopujú informácie, ktoré spustila vražda mladého novinára a jeho snúbenice. Objavujú sa stále nové a nové súvislosti. Počúvame o tom v každých správach. Už pomerne dlho. Matke zavraždenej snúbenice odporúčajú niektorí ľudia na sociálnych sieťach, aby už o tom nehovorila. Nech sa radšej doma modlí. Už to nechcú počúvať. Už sa nedá robiť nič.
Možno si niektorí z nás myslia to isté. Chceme mať pokoj, aspoň tu, v kostole.
A. Aj toto mlčanie a túžba po tzv. pokoji má však výpovednú hodnotu. Svedčí o tom, ako rýchlo sa moci smrti poddávame. Všetko, čo je s ňou spojené, sme sa naučili rýchlo vytesniť. Zabudnúť. Presviedčame iných aj samých seba, že východisko neexistuje. Už o tom nechceme počúvať. Nechceme o tom hovoriť.
Naše mlčanie sa stáva kameňom, pod ktorým postupne prichádzame o všetky naše nádeje.
Hlásime sa síce ku kresťanskej viere – obyčajne o to hlasnejšie, čím viac sme konfrontovaní s tým, že naše náboženstvo nie je, nemusí byť v našom prostredí to jediné, / ale postoj k zložitým otázkam a výzvam, ktoré riešime ako jednotlivci aj ako spoločenstvá, v ktorých nestačí povedať len áno, alebo nie, tak zreteľne nepočuť. Sú témy, o ktorých radšej nechceme nič počuť, ani o nich hovoriť. Radšej mlčíme.
Tvrdíme, aká je pre nás dôležitá rodina. Ale mnohé naše manželstvá, partnerstvá sú mĺkve. Komunikácia je obmedzená na minimum. O tom, čo nás teší a trápi, nehovoríme. V rýchlom životnom tempe sa tiež vzďaľujeme od myšlienkového sveta vlastných detí, nemáme dosť času na to, aby sme počúvali starnúcich rodičov. Nepoznáme ich priania, ich obavy, niekedy ani tie vlastné. Neporozumenie a sklamanie nebudeme riskovať… Radšej preto mlčíme.
Máme množstvo možností rozvíjať sa, študovať, cestovať, chodiť na stáže. Ale ak chceme svoje poznanie a skúsenosti zúročiť, často zisťujeme, že také ľahké to nebude. Predstavy o inováciách, dobré snahy po zmene sú zdevalvované hneď, ako sa ich pokúsime predstaviť. Tlak na to, že sa musíme prispôsobiť, a bude najlepšie, keď všetko ostane tak ako bolo, víťazí. A aj vtedy mlčíme.
Na základe takýchto a podobných skúseností tvrdneme, znecitlivieme, aby nás neúspešné pokusy o zmenu tak neboleli. Pod chladom a ťarchou tohto kameňa tak leží to, čo sme si netrúfli odhaliť a pomenovať. Toto mlčanie nás však rozkladá zvnútra. Likviduje nás. Pomaly. Systematicky.
Akoby aj Boh mlčal. Akoby zomrel.
Ale On žije! A On zasahuje! Vyruší nás.Spôsobuje prevrat! Je veľká Noc! Boh naším mĺkvym, strnulým životom a svetom, v ktorom znášame a vytvárame toľko bezútešnosti, že sa to niekedy už nedá vydržať, zatrasie! Niekedy práve slovom, ktoré nám nie je príjemné. Chce rozochvieť aj naše vnútro a pohnúť nami, aby sme sa nenechali zastrašovať a pomýliť, že zápas o život nemá význam!
Boh hovorí. Neostáva mlčať. Ani pri smrti. Stále komunikuje – a priestor na vyjadrenie dáva aj nám.
Potom, čo Kain zavraždil svojho brata, sa ho Boh na neho najprv pýta. Kain sa tvári, že netuší, o čom je reč, že nerozumie. Ale Boh v komunikácii pokračuje, s tichom sa neuspokojí, pýta sa: Prečo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata volá zo zeme ku mne.
Kým tu budú ľudia, ktorí nespravodlivosť a násilie nebudú znášať, kým budú kričať namiesto obetí, namiesto tých, ktorí boli a sú drasticky umlčaní, dovtedy budeme mať nádej na život. Aj prejavy hnevu a rozhorčenia sú dôležité. Aj oni nás môžu spájať. Formulujú našu životaschopnosť. Inak by si Kainovia všetkých čias mohli myslieť, že keď sa im podarí umlčať človeka, umlčia aj Boha – a že môžu pokojne vraždiť ďalej.
Zemetrasenie je v Novej zmluve eschatologickým javom. Znamením konca. Boh prejavuje svoju moc. A svoj hnev.
Jeho hnev na tých, ktorí sa povyšujú, ktorí sa cítia byť ako On, je pre nás evanjeliom. Je tým, čo nás chráni pred aroganciou ich moci. Ježiš svoj hnev nápadne často adresuje práve nositeľom duchovného úradu. Tým, ktorí svoju zbožnosť len hrajú, iba predstierajú. Zákonníci a farizeji sa podľa Neho podobajú obieleným hrobom, zvonku sa zdajú byť krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Jeho rozhorčenie, Jeho „beda“ znie tým, ktorí sa navonok zdajú ľuďom spravodliví, ale vnútri sú plní pokrytectva a neprávosti. Ev. Matúš venuje reči proti farizejom jednu celú obsiahlu kapitolu. Podľa nej všetko, čo vytvára len zdanie, len image, je nanič.
Hodnotu pred ľuďmi a pred Bohom má niečo úplne iné. To, čo sa tak prácne hľadá. Na čo treba čakať, o čo dlho stáť a zápasiť. Hodnotu má empatia, ktorá mi umožňuje radovať sa s radujúcimi a plakať s plačúcimi. Hodnotu má veľkorysosť, v ktorej sa s tým, čo mám, potrebujem rozdeliť. Prajnosť. To, ak unesiem inakosť svojho blížneho a neodsúdim ho, ak myslí, verí a žije inak ako ja. Hodnotu má láska, ktorá je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, ktorá nie je neslušná, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou. Hodnotou je to, k čomu môžem ja aj Ty, brat sestra, dospieť práve vo svojich životných otrasoch.
Boh niekedy zatrasie aj naším vnútrom, naším svedomím. Inak Mu totiž nerozumieme. V týchto chveniach však prichádza k stretnutiam s Božím poslom. S jeho anjelom, ktorý nás ubezpečí, že sa nemusíme báť. S anjelom, ktorý nám dá zrozumiteľne najavo, že Ježiš žije, že pravde, spravodlivosti a láske, ktoré priniesol, Boh nedá zahynúť.
C. Anjel dáva poverenie zvestovať Ježišovo vzkriesenie, to, že hrob je prázdny, ženám.
Tým, ktoré mali vo vtedajšej kultúre presne určené svoje miesto pôsobenia. Aj v tom Boh láme bariéry, prináša prekvapenia.
Dnes toto posolstvo prinášajú medzi nás ľudia, ktorí za nás formulovali túžbu po slušnosti, práve a spravodlivosti a nedajú sa presvedčiť, že sa tento cieľ v našej spoločnosti nedá dosiahnuť. Posolstvo o víťazstve života prinášajú tí, ktorí neuverili, že sa raz aj tak musia poddať vplyvu mocných. Majú tie najlepšie očakávania. Posolstvo o prázdnom hrobe zvestujú tí, ktorí nezištne pomáhajú najslabším – ľuďom bez domova, bez zamestnania, bez pocitu hodnoty. Týchto ľudí je medzi nami viac ako tušíme. Ich slová – vlastne ich skutky sa nedajú umlčať. Nedajú sa nevidieť. O to, čím sú nenápadnejšie, viac vyniká ich sila.
Posolstvo o tom, že Ježiš žije, je poslaný zvestovať každý z nás tam kde žije a pracuje. Zvesť o víťazstve života nad smrťou dá tlmočiť často jednoduchšie, ako si myslíme.
Tam, kde namiesto doterajšieho nezáujmu, apatie prejavíme vnímavosť. Tým, že jeden druhého podporíme. Tým, že budeme ochotní iného vypočuť, odvážni prinášať namiesto starého nové. Zvesť o víťazstve nad smrťou môže byť aj vyjadrenie nesúhlasu, áno, možno aj hnevu tam, kde sa obdivuje niečo falošné, kde sa deje krivda.
Najdôležitejšie v našej viere je to, aby naše myslenie, slová a konanie neurčoval strach, ale láska. Len tá dá nášmu životu šancu. Otvorí pred nami budúcnosť. Skutočný život. Amen.