Kázeň na Veľkonočnú nedeľu, 30.3.2013

Anna Polcková
Text: Marek 16, 1-8
Bratia a sestry,
informácie o tom, že sa zatvorili cyperské banky a dôvera v ekonomiku eurozóny tento mesiac klesla, skutočnosť, že riadne zvolený generálny prokurátor nemôže nastúpiť do funkcie, lebo sa stále hľadajú dôvody, ktoré by mohli zabrániť jeho menovaniu, dokazujú, že za krízou ekonomiky, súdnictva, hodnôt je predovšetkým kríza morálna.
Po zmene spoločenského systému sa naše nádeje upierali na využitie priestoru slobody, ožívala túžba stať sa vyspelou prosperujúcou krajinou. Túto výzvu sme nezvládli. Objavili sa osobnosti, ktoré sa snažili zapôsobiť slovami, vzbudiť veľké očakávania, no autoritatívnymi spôsobmi oslobodili voličov od premýšľania a rozhodovania. Stačilo poslúchať.
Dnes sa zdá, že sme už všetky nádeje pochovali. Neveríme, čo by ešte mohlo fungovať a pomôcť nám ako jednotlivcom i spoločnosti. Vzdali sme sa. Prežívame frustráciu, ktorá sa šíri ako nákaza, a pustoší naše sny, akékoľvek ideály. Tušíme, že takto to nesmie ísť ďalej, že naša apatia nemôže mať dobrý koniec, ale bojíme sa to pripustiť.
A tak sa naďalej hráme na silných, na schopných a nenahraditeľných, lebo inak by sme mohli prísť o postavenie, zamestnanie, a možno aj náklonnosť blízkych ľudí.
Tlak, ktorý nás núti prijať rolu otrokov, sa však dá znášať len nejaký čas. Všetko, čo vnímame ako násilie, čo proti vlastnej vôli prehĺtame, no nemôžeme stráviť, všetko, čo nás ochromí, aby sme radšej zapreli slobodu prejaviť sa, sa raz zrúti.
Možno sa nás dnes takéto myšlienky vyrušujú. Veď je sviatok. Prišli sme do kostola počúvať Božie slovo, nechať v nás pôsobiť mocnú hudbu kantáty. Aspoň teraz chceme mať pokoj. Nemáme tých problémov dosť vo všednom dni? Neservírujú nám riziká a hrozby médiá tak vytrvalo, že už od nich niet kam uniknúť? Nemali by sme si tu, v Božej blízkosti radšej oddýchnuť a čerpať silu, aby sme s tými starosťami vedeli aspoň trochu pohnúť?
Dnešný sviatok je pre nás nádejou. Ak nemá byť odtrhnutá od bežného života, musíme ju vidieť v kontexte toho, čím žijeme. Vzkriesením Krista nám Boh dáva jasne najavo, že nás neopustil. Nenechá nás zlikvidovať.
Slávime sviatok vzkriesenia Krista. Sviatok, ktorý nám dnes v slove, tichu i pôsobivej hudbe pripomína, že Božia moc premáha všetku ťažobu, kriesi nádeje a prebúdza život. Je hodná oslavy a dôvery, aby sme sa nenechali uväzniť tým, ktorí víťazia len dočasne, ale odhodlali sa vystaviť tomu, čo cítime. Tam, v hĺbke vlastnej ľudskej biedy, v poznaní vlastných úzkostí pramení sila, ktorá je potenciálom k zmene. Nášho života a nášho sveta.
Prijmime pozvanie: „Povstaň teda, Pánovi oddaná duša, s Kristom duchovne k výšinám! Začni novú cestu života! Nahor! Preč od diel smrti! Nechaj, aby Spasiteľ v tebe prebýval, a dával sa poznať i v tvojom živote!“
Modlime sa: Otče náš, ktorý si v nebesiach…Slovo Božie, ktoré nám bude slúžiť ako základ dnešnej veľkonočnej zvesti, čítame z Markovho evanjelia zo 16. kapitoly.
Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby šli a pomazali Ho. A v prvý deň po sobote, keď slnko vyšlo, prišli k hrobu a hovorili si: Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? Ale keď pozreli, videli kameň odvalený; a bol veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, uzreli mládenca oblečeného do bieleho rúcha sedieť na pravej strane, a preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa, miesto, kam Ho boli položili. Ale choďte, povedzte Jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley; tam Ho uvidíte, ako vám povedal. I vyšli a utiekli od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a boli bez seba; a nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.
Marek 16, 1-8Milí bratia, milé sestry,
biblický text o vzkriesení je v pôvodnom evanjeliu plný informácií o bázni a strachu. Namiesto radosti a osláv čítame o úzkosti a obavách.
Čo je to za veľkonočné ráno? Kde je plesanie? Kde sú rozradostení svedkovia, ktorí by nadšení rozhlásili dobrú zvesť?
Prvé svedkyne vzkriesenia … mlčia. Boja sa.
Prichádzajú k hrobu, o ktorom vedia, že je starostlivo zatvorený, zapečatený – ale zrazu je všetko iné…
Všetko, čo bolo doteraz ISTÉ, je zrazu postavené na hlavu. Veľa vecí sa dá vidieť v inom svetle, veľa zažitých skúseností sa môže inak vysvetliť, analyzovať, interpretovať – ale predpokladať nejaký zvrat, zmenu pri mŕtvom človeku, to je nereálne. Tým, kto zomrel a bol pochovaný, nik nepohne.
Ženy nemali strach z mŕtveho. V ich čase boli na stretnutie so smrťou zvyknuté. Na rozdiel od nás videli mnohých príbuzných umierať aj pochovávať. Rodičov, ale aj deti, mužov, súrodencov… Cestou k hrobu riešia len praktickú vec: Kto nám odvalí obrovský kameň? Existuje niekto, kto má moc pohnúť obrovským kameňom, prekážkou v prístupe k Ježišovi?

Milí bratia, milé sestry,
sú veci, ktoré sme v našom živote pochovali predčasne – svoje priateľstvá a lásky, svoje túžby a vízie. Nechali sme sa zastaviť, ochromiť vyhláseniami typu: To nezvládneš. To sa nedá. To je nad tvoje sily. Stále sme to robili takto, na tom sa už nič nemôže meniť… Ešte nie je čas, aby si sa mohol hlásiť k svojej identite. Teraz nie je vhodný čas na takéto radikálne postupy.
To všetko sú hrozby, že nás strach nepustí ďalej, že nás pripúta k miestu, od ktorého sa nepohneme. Strach z toho, čo bolo – i z toho, čo príde. Strach z neznámeho – ale aj z toho, čo už naopak veľmi dobre poznáme.
Od cesty k Ježišovi, od cesty ďalej nás môže stopnúť obava, že nevieme vyhovieť, že zlyháme, alebo že nás nikto nebude potrebovať.
Otázka: „Kto nám odvalí kameň?“ však ženy nezastavila. Majú odvahu, no otvorený hrob ich prekvapí. Šokuje. No oni neutečú. Napriek chveniu doň vstúpia. Chcú vedieť, čo sa deje, čo sa stalo.
Situáciu objasňuje Boží posol. A začína slovami: „Nebojte sa.“ To je slovo Boha, ktorý chce nadviazať kontakt: Neboj sa toho, čomu vôbec nerozumieš. Nemaj strach, ak sú ľudia a okolnosti iné ako si si predstavoval. „Nebojte sa,“ hovorí Boží posol, Ten, koho hľadáte, nie je mŕtvy, ožil. Toho, koho milujete, nemusíte balzamovať. Neostane pri nostalgii, pri spomienkach. Môžete HO stretnúť, Váš kontakt bude pokračovať.
Ženy vnímajú túto zvesť, ale stále sú prestrašené, otrasené. Všetko, čo sa doteraz zdalo byť isté, pevné, spoľahlivé, teraz neplatí. Plnia sa najsmelšie predstavy.
No ženy tomu nevedeli, nemohli uveriť! Táto zmena ich vydesila. Ich viera neprenášala hory.
Vyšli z hrobu a ušli – nikomu nič nepovedali, lebo sa báli.
My by sme asi reagovali podobne. Asi by sme zutekali – a mlčali. Hovoriť o tom, čo je neuveriteľné, zvestovať čosi mimoriadne, čo sa nedá dokázať, preskúmať, overiť – znamená vydať sa napospas posmechu, možno priamo riziku existenčného ohrozenia.
Evanjelista Marek je hĺbke a veľkosti posolstva Veľkej noci zrejme najbližšie. Strach a chvenie prichádzajú skôr ako radosť.
Viera vo vzkrieseného Krista nie je ani pre nás, bratia a sestry, jednoduchá. Stojí riziko nepochopenia, riziko, že nás budú považovať za naivných, lebo sa neskláňame pred tým, čo sa nám denne servíruje ako nemenná pravda – totiž že útočisko a záchranu ponúkajú mocní tohto sveta, že kto má peniaze, má pravdu a moc, tomu sa treba len podriadiť, toho treba rešpektovať.
Viera vo vzkrieseného Krista je výzvou k odvahe preklenúť strach, čo nás drží v obmedzení, zmätkoch.
Nie je to jednoduché. A nie je to ani jednorazová záležitosť. Cesta od strachu k odvahe je vždy procesom. Dlhým a namáhavým. No vedie k víťazstvu, ktoré neohrozia žiadne otrasy, žiadne skúšky.
Viera vo vzkrieseného sa nám môže zdať príliš abstraktná, teoretická. Jej dôsledky môžeme cítiť len nepriamo. Jej moc sa otvára len tým, ktorí sa neuzatvoria, nenechajú zavaliť kameňmi svojich obmedzených skúseností, ale očakávajú na zásah zvonka – zhora. Vedia, že tento zásah je možný. Veria, že Boh rúca pevnosti, pred ktorými sme kapitulovali.
Aby sa naša viera mohla sústrediť na budovanie, aby mohla rásť a prinášať bezpečie, potrebujeme mať okolo seba ľudí. Tých, ktorí nám pomôžu, ak nás skúsenosť strachu a neistoty zmätie (vykoľají) a vylúči do izolácie.
Ostatné evanjeliá, ktoré vznikli neskôr, končia optimisticky – nie preto, že by nás chceli zavádzať. Vychádzajú už z poznania toho, čo bolo ďalej, že ženy – ale aj učeníci, ktorí videli zjaveného Pána, si (tento) dôkaz Božej moci predsa len nenechali pre seba.
Každé spoločenstvo veriacich, každá cirkev je dodnes znamením toho, že Kristus vstal, že ešte aj dnes žije. Prichádza a zjavuje sa nám tam, kde sme mimo, kde nás životné skúšky, otrasy a trápenia vysotili z nádeje, že existuje východisko.
Kristus je pred nami – anjel ženám hovorí: predchádza vás do Galiley. A to je výzva – ísť za Kristom ďalej, k novej budúcnosti. Neostať fixovaným na tiene minulosti, na komplexy alebo strach zo samého seba, ktorý prenášame, premietame na iných a hneváme sa naň. Kristus je už ďalej – a volá nás, aby sme išli za Ním.
Bol by rád, keby sme sa pochovali – opustili, vysporiadali sa s tým, čo bolo – čo sme zmeškali, pokazili, čo nám chýbalo. Tento balast starého Adama už nemusíme vláčiť so sebou.
Ježiš je pred nami. Stretáva nás v tom, čo prichádza ako nové, ale aj nanovo v našich starých úlohách. Stretáva nás v novom človeku, ktorého stretneme, ale aj nanovo v ľuďoch, ktorých poznáme už dlho.
Kristus nás predchádza. Prečo teda práve my kresťania ostávame bez vízií a nápadov? Prečo sa ako jednotlivci, ako veriaci ľudia – a žiaľ aj ako cirkev, tak upíname na staré štruktúry myslenia z predchádzajúcich storočí, ktoré sú dnes nepoužiteľné, v ktorých už sami nevieme dýchať?
Kde počuť náš hlas? Kde je viditeľná naša práca? V čom sa prejavuje naša viera, náš charakter? Čím by sme mohli prispieť k riešeniu problémov v politike, hospodárstve, kultúre? Rola malomyseľných, spiatočníckych nám nesedí.
Keď budeme nielen schopní, ale aj odvážni, ani mocní si nebudú môcť dovoliť všetko.
Aj dnes máme šancu pohnúť sa dopredu, začať myslieť a konať inak. Ak na ceste za novými perspektívami neobídeme vlastný strach, ak neobídeme Krista, s ktorým Ho prekonáme, Boh vzkriesi mnoho nového aj v nás.
Len zo života, ktorý počíta s dobrým koncom, zo života, ktorý ráta so zásahmi mocného Boha, je čitateľná láska a úcta – tvorivá pokora a sila. Tá má moc budovať pevnosť pre ľudí všetkých čias, ktorí ju hľadajú a potrebujú: v rodinách, vzťahoch, v zbore, cirkvi a celej spoločnosti. Amen.

Bože náš,
ďakujeme Ti, že nám otváraš svoje tajomstvá, zjavuješ silu svojich paradoxov
a my môžeme vidieť, že platí nielen to, čo máme pred očami, ale aj to, čo Ty uvádzaš do nového pohybu, do nového života.
Ďakujeme Ti za všetkých ľudí, ktorí nás vedia udržať v zápase o poznanie Tvojej pravdy, vo vytrvalosti o novú kvalitu starých vzťahov.
Ďakujeme Ti za vernosť, ktorou vstupuješ do našich životov ako Ten, v ktorom je istota a pevnosť pri všetkých našich váhaniach a neistotách.
Prosíme, aby sme Ti dôverovali viac ako vlastným skúsenostiam, aby sme ostali otvorení pre Tvoje predstavy, pre Tvoje riešenia. Amen.

Nebo sa smeje! Zem plesá so všetkým, čo ukrýva vo svojom lone.

Boh sleduje život.
Aj naše oči smeruje k videniu konečného cieľa, života, ktorý presahuje naše skúsenosti a očakávania.

Sviatok Vzkriesenia Pána Ježiša Krista
oživuje našu nádej, našu dôveru,
že po každej zime príde jar,
po každej poctivej námahe víťazstvo.
Je možné, že si na víťazstvo bude treba ešte počkať.
Ale je isté, že Ho zariadi Boh sám –
napriek ľudským zaváhaniam, zraneniam a dokonca aj cieleným útokom zúfalých ľudí.

Nech nám je táto garancia úspechu od Boha,
bratia a sestry, radosťou a milosťou pre každý deň života.