Pašiové Služby Božie — Veľký piatok (30. 3. 2018, Veľký kostol)
Text: 2K 5, 14 – 21
Láska Kristova totiž spája nás, ktorí takto súdime: jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli; a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale Tomu, kto za nich umrel a vstal z mŕtvych. Takže nepoznáme odteraz nikoho podľa tela. Ak sme Krista aj poznali podľa tela, teraz (Ho) už nepoznáme. Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové. A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Miesto Krista sme teda poslovia, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Miesto Krista prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil hriechom za nás, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.
Bratia a sestry.
Veľký piatok je sprítomnením tragédie, do ktorej vyústil Boží odveký zápas o človeka, zápas čistej lásky, úprimného milosrdenstva a spravodlivosti s deštruktívnym strachom, slabosťou a nenávisťou pokrivenej ľudskej prirodzenosti, zápas o naplnenie nádeje, že napokon príde ten čas, keď sa vo svete bude rešpektovať v plnom rozsahu Božia vôľa a život dosiahne svoju dokonalosť a pokoj v spoločenstve ľudí dobrej vôle s Hospodinom. No táto tragédia nie je posledným dejstvom, na to nesmieme zabúdať. Nesmieme preto ostať uväznení v minulosti, sústredení len na expresívne výjavy a detailné opisy ľudskej krutosti a zvrátenej túžby šíriť strach a smrť, ktoré obsahuje svedectvo pašiového príbehu Ježišovho ukrižovania. Našou úlohou je žiť pre prítomnosť a budúcnosť, ako nové stvorenie, vo vedomí významu Ježišovej obete, ktorou je každý z nás vytrhnutý z moci večnej smrti do priestoru života, aby sme žili podľa príkladu Božieho Syna tu a teraz, v čase a priestore, ktorý je nám z Božej milosti vymedzený.
Udalosti posledných týždňov v našej spoločnosti vyvolané násilnou smrťou dvoch mladých ľudí, ukázali na jednej strane prirodzenú ľudskú túžbu po spravodlivosti, slobode a slušnosti v každej oblasti spoločenského života. Na strane druhej však ukázali aj sklamanie z nenaplnených očakávaní, trpkosť a prázdnotu plynúcu z vedomia dôsledkov dlhodobého zneužívania moci, korupcie, klientelizmu a súčasne i efemérnosť eufórie, ktorú v nás dokáže vyvolať láska, dobro, pravda a ochota angažovať sa pre iných. Nadšenie a radosť sa pominú príliš rýchlo a zdá sa, že všetko sa vracia opäť do starých, zabehnutých koľají. Aj preto si dokážeme omnoho lepšie a názornejšie predstaviť, aké hlboké sklamanie a bolesť museli vyvolať v mysliach a srdciach úprimne zbožných ľudí udalosti okolo Ježiša Krista, do ktorého vkladali svoje nádeje, túžby a očakávania zásadnej zmeny v živote Božieho ľudu. Mesiášske pocty a kráľovské pozdravy Božieho syna pri vstupe do Jeruzalema razom vystriedal komplot, ktorý zosnovali náboženská vrchnosť a despotický predstaviteľ rímskej okupačnej moci v Judei. Pilátove pohŕdavé a ponižujúce aklamačné gesto, „ecce homo“ („hľa človek“), „hľa váš kráľ“, iba znásobuje horkosť a bolesť tejto ľudskej tragédie.
Je to skutočne iba ďalší smutný koniec, ďalšie nespočetné víťazstvo neslobody, útlaku a nespravodlivosti nad prirodzenou ľudskou túžbou po živote v slobode a v spravodlivom svete, kde sa majú uplatňovať princípy dané samotným Bohom? Nie, to nebol koniec, naopak. No akceptovať to, vzhľadom na realitu každodenného života, vtedy rovnako ako dnes, nie je jednoduché. K tomu môže dôjsť len vtedy, ak si uvedomíme to zásadné: čím je Božie dielo v Ježišovi Kristovi, jeho obeť na kríži a vzkriesenie, pre nás jedinečné a k čomu nás vyzýva a aj zaväzuje. Potom dokážeme aj v pohnutých udalostiach dneška vidieť Boží kairos, čiže jedinečný čas, v ktorom dochádza k zjaveniu a realizovaniu Božej spravodlivosti.
Práve o tom vydávajú svedectvo slová apoštola Pavla, náš dnešný kázňový text. Pavol obhajuje svoje apoštolské poslanie a svoju obhajobu zakladá zámerne na zvesti o zásadnej zmene, ktorú vyvolali udalosti spojené so životom a dielom Ježiša Krista. Prvé štyri verše (vv. 14 – 17) sú kristocentrické. V Kristovej smrti za všetkých vidno prejav a dôkaz jeho lásky, dôsledkom čoho je, že „všetci zomreli životu, ktorý je zameraný len na seba“. Egocentrizmus má byť definitívne vystriedaný ľudskou spolupatričnosťou a solidaritou. Pozor, to nie je žiadna utópia, nič abstraktné. Dôsledkom Kristovej smrti a jeho vzkriesenia je reálne a hmatateľne nový spôsob bytia tých, ktorí sú v Kristovi, ktorí sa k nemu vedome hlásia. Už nesmú žiť pre seba, ale Kristovi a tým Bohu a blížnym, každému človeku rovnako, bez výnimky. Kristus sa tak stáva samotným stredom dejín a centrom humanity – tento jeden zomrel za všetkých – práve to má spôsobiť zásadnú zmenu v kvalite a obsahu ľudského života.
To staré je už minulosťou, veriaci sa stávajú novým stvorením. To neznamená asketické odlúčenie od života v spoločnosti, ani vymazanie historickej pamäte a spomienok na udalosti minulosti. Znamená to, že naše životy majú byť manifestáciou diela, ktoré v nás každodenne koná Duch Boží. Čiže, na veci a udalosti okolo nás, vrátane zvesti samotného Písma svätého, musíme odteraz nazerať a interpretovať ich ako služobníci novej zmluvy, nie litery ale ducha. Lebo litera zabíja, ale duch oživuje (3, 6). Namiesto moralizovania bezvýhradná láska, namiesto odsudzovania empatia a tolerancia, namiesto strachu z cudzieho a inakosti otvorené srdce a myseľ pre rozmanitosť a tajomstvá Božieho stvoriteľského diela. Táto schopnosť nie je z nás, je z Boha, ktorý nás k nej nielen uspôsobil, ale nás ňou aj poveril.
Staré veci pominuli, hľa, nastali nové. Pavol nevraví nadarmo slová: „Láska Kristova totiž spája nás, ktorí takto súdime: jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli.“ Láska v kontexte židovskej viery totiž neznamená sentimentálny, ani vášnivý prejav charakteristický pre vyjadrenie vzájomnej sympatie na základe vonkajších fyzických, či vnútorných charakterových vlastností. Koncept lásky znamená aktívne konanie v záujme a v prospech iného, seba vydávajúca angažovanosť a obeť.
No je to skutočne tak? Zodpovedá naše kresťanstvo týmto Pavlovým slovám? Správame sa a žijeme ako to nové stvorenie pre Krista, Boha a blížnych? Každý z nás si musí odpovedať sám, no realita každodenného života hovorí jasne. Namiesto života formovaného Duchom Božím, kde sa láska stáva tvorivým princípom, sa vytrvalo utiekame k litere, do kultického priestoru náboženstva, ktoré ponúka iluzórny únik z reality života do umelo vytvoreného priestoru licitovania o Božiu priazeň plnením si náboženských povinností, v duchu známeho latinského hesla, do ut des – „daj aby si dostal“, či quid pro quo – „niečo za niečo“. No tak to nemá byť.
Ďalšie dva verše nášho kázňového textu (vv. 18 – 19) sú teocentrické. Tvoria jadro a podstatu celého listu. Boh sa zmieril s rebelujúcim ľudstvom prostredníctvom „toho jedného“ (v. 14), ktorý nepoznal hriech, no stal sa hriechom za nás, aby nám boli vymazané hriechy našej starej na seba zameranej existencie. Boh týmto paradoxným spôsobom ustanovil zvestovanie zmierenia. Zvestovanie príkladom vlastného života, nie verbálne, volaním Pane, pane, ani evanjelizačnými zhromaždeniami ponúkajúcimi placebo euforického prežitia spásy. Zvestovanie zmierenia reálnou každodennou službou lásky vo vzťahu s ostatnými ľuďmi, ktorí sú súčasťou nám vymedzeného času a priestoru v tomto svete.
Práve to je a má byť služba zmierenia, vytrvalé a systematické odstraňovanie všetkých prekážok a bariér, ktoré medzi nás postavil hriech a vzájomné odcudzenie, odstránenie všetkých definícií, teórií, kategorizácií a dogmatických schém, ktoré menia živú vieru monoteizmu na novodobý polyteizmus, nárokujúci si teritoriálne vlastnícke právo na Boha, krajinu a pravdu. Viera, ktorá má človeka viesť do slobody a tým aj do života, ktorá ho má vychovávať k zodpovednosti za život svoj i životy ostatných, sa tak mení na otroctvo modloslužby, ktorého prejavom je uctievania rasy, krvi, zeme a potomstva. Hrozivá realita a smutná perspektíva pre všetkých, ktorí takto zmýšľajú a konajú, ktorí síce útrpne prežívajú smútok Veľkého piatku, no odmietajú prijať konzekvencie obete Božieho Syna a nechcú preto prijať ani skutočný význam veľkonočnej zvesti o vzkriesení: staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové. No tak to nemá byť.
Bratia a sestry. Posledné dva verše (vv. 20 – 21) nášho kázňového textu nás konfrontujú so zásadnou požiadavkou, stať sa v Kristovi spravodlivosťou pred Bohom. Boh vkladá svoju spravodlivosť do tých, ktorí sú v Kristovi, ako základ zmierenia ľudstva s Bohom. Opäť sa musíme pýtať. Plníme túto požiadavku? Berieme ju dostatočne vážne a zodpovedne? Uvedomujeme si, že zmierenie s Bohom si vyžaduje v prvom rade nájsť mier vo vzájomných vzťahoch, s každým jedným človekom, bez ohľadu na farbu pleti, jazyk, kultúru, zvyky, či náboženskú tradíciu? Či sa nám to páči alebo nie, je najvyšší čas, aby sme konečne vyšli z uzavretého priestoru sakrálnych svätostánkov von na svetlo Božieho sveta, medzi ľudí. Je najvyšší čas stať sa integrálnou súčasťou spoločnosti, soľou zeme a svetlom sveta, to znamená žiť spôsobom, ktorý manifestuje význam a obsah Božej spravodlivosti a vytrvalo žiadať túto spravodlivosť pre každého a od každého rovnako. Zvlášť od tých, ktorým bola zverená moc starať sa o veci verejné, žiadať ju od politických predstaviteľov, no rovnako aj od tých náboženských.
Veď Boh neuprednostňuje a nediskriminuje, prečo teda mlčky a pasívne prehliadame, že sa tak deje medzi nami? Žiadajme si preto zásadnú zmenu, nech sa staré veci skutočne menia na nové, nech Duch Boží prenikne do mŕtvej litery a obdarí ju mocou života. Žiadajme si dobrých pastierov, no skutočne dobrých. Takých, ktorí nasledujú príklad života Božieho Syna Ježiša Krista, ktorí slová o láske, pokoji a porozumení pretavia do konkrétnych skutkov, ktorí dokážu ľudí spájať, nie rozdeľovať.
Nájdime zároveň odvahu povedať zásadné nie každému, koho agendou je hľadanie vnútorného nepriateľa, koho pracovnou metódou je šírenie strachu a trestanie tých, ktorými sa cíti byť ohrozený. Veď sa len pozrime okolo seba bratia a sestry. Pokrytecké prejavy navonok zbožného správania tých, ktorí sa radi oháňajú Božím menom, avšak ich prvoradou motiváciou sú oni sami, pozemská sláva, kariéra, moc, peniaze, to všetko je javom, ktorému sa dnes už hovorí slovenské špecifikum. Smutná realita. Hrozivá perspektíva. Je čas povedať „dosť“! Volanie po zmenách je a má byť v kresťanskom spoločenstve prirodzené, žiadané a aj vítané, nie len trpené. Inak sa posolstvo Veľkého piatku, no i veľkonočnej nedele vyprázdňuje v liturgických úkonoch a tradíciách nášho kresťanského kultu, ktoré sú síce navonok krásne a pompézne, no svojim obsahom strnulé, bez Ducha a preto aj bez života. No tak to nemá byť.
Stíšme sa preto bratia a sestry. Započúvajme sa. Z diaľky k nám dolieha hluk davu. Ľudia sa prekrikujú, niektorí plačú, a ktosi stojí pred nimi, ubolený, zúbožený, opustený. Počuť slová „hľa, človek“, i ďalšie, „čo je to pravda“?, počuť i výkriky, „ukrižuj“. Zúboženého, doráňaného muža pribíjajú na kríž. Je vystavený potupe tohto sveta, ktorý vytrvalo Boha zamieňa za ľudské ego, pýchu a túžbu byť ako Boh. Každý z nás má na tom svoj podiel. Nehľadajme preto vinníka inde, či v inom. Pamätajme, že Božia vôľa sa napokon presadí, vždy a všade, definitívne. Božie slovo sa nenavráti prázdne, vždy vykoná, čo má, čo je skutočne Božou vôľou. Otázkou je, či si z toho dokážeme vziať ponaučenie.
Je preto najvyšší čas obrátiť svoju myseľ opäť k Bohu. Je čas, hľadať a nachádzať Ježiša všade tam, kde sa nám to doposiaľ nedarilo, často iba kvôli množstvu ušľachtilých a výsostne dôležitých povinností, funkcií a úloh, ktorými sme sa sami zaťažili a izolovali tak od skutočného života, jeho zmyslu a konečného cieľa. Nájdime odvahu zmeniť najprv seba, no potom žiadajme zmenu aj od iných. Nehľadajme už viac výhovorky, netvárme sa, že nás sa to netýka. Práve naopak. Boh nám k tomu stále dáva priestor, dáva nám aj čas, svoju milosť a svoju lásku, aj dnes. Tak poďme, vykročme spoločne na túto cestu. Nie ako nemé, hluché a slepé stádo, ale ako slobodní ľudia, Božie deti, odmietnime otroctvo a zvoľme život v slobode. Vyznanie a oľutovanie svojich hriechov a spoločenstvo so vzkrieseným Kristom pri Večeri Pánovej nám aj dnes, vo Veľký piatok ponúka možnosť prežiť radosť zo spoločenstva, ktoré Boh vytvoril svojou láskou v Ježišovi Kristovi, no zároveň vážne sa zamyslieť nad tým, čo to znamená a aké dôsledky z toho pre každého z nás plynú. Amen.