Text: Ján 13,1-15
Bolo pred veľkonočnými slávnosťami. Ježiš vedel, že prišla Jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi, a keďže miloval svojich, ktorí boli na svete, dokonale im preukázal lásku. Keď totiž večerali, diabol už vnukol do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, aby Ho zradil. (Ježiš) vediac, že Mu Otec všetko dal do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu ide, vstal od večere, zložil rúcho a vezmúc zásteru, opásal sa. Potom nalial vodu do umývadla, začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný. Tak prišiel až k Šimonovi Petrovi, ale ten Mu povedal: Pane, Ty mi umývaš nohy? Ježiš mu riekol: Čo ja robím, to teraz nechápeš, ale potom pochopíš. Povedal Mu Peter: Pane, nikdy mi nebudeš umývať nohy! Odpovedal mu Ježiš: Ak ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Tu Mu povedal Šimon Peter: Pane, nielen nohy, ale aj ruky a hlavu (mi umy)! Ježiš mu riekol: Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať – iba ak nohy – a celý je čistý; aj vy ste čistí, ale nie všetci. Poznal totiž svojho zradcu, preto povedal: Nie všetci ste čistí. Keď im umyl nohy a obliekol si rúcho a znovu si sadol, riekol im: Či viete, čo som vám učinil? Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil.
Milí bratia, milé sestry,
rozpačitosť učeníkov v príbehu je pochopiteľná z viacerých dôvodov. To, čo Ježiš hovorí a robí, je naozaj zvláštne. S takýmto spôsobom myslenia a konania nemáme skúsenosť. Preto mu nerozumieme.
Umývanie nôh pri vstupe do príbytku bolo v Palestíne bežné. Cesty tam totiž neboli spevnené. V suchom počasí sa ľudia brodili pár centimetrov vysokou vrstvou prachu a v mokrom zase takou istou vrstvou bahna. Jednoduchí ľudia nosili sandále, ktoré tvorila podošva, upevnená o nohu úzkymi remienkami kože. Takáto obuv prirodzene nohy pred špinou ciest neochránila.
Pred každým vchodom do domu boli preto umiestnené veľké nádoby. Vo vyšších kruhoch mali na túto službu určeného sluhu, ktorý stál pri dverách s džbánikom na vodu a uterákom, pripravený hosťom poslúžiť. Bola to však podradná služba, vykonávali ju len pohania, otroci.
Ježišovi a učeníkom však pri vstupe do domu nohy nikto neumyl. Túto službu si však mohli poskytnúť navzájom a umyť nohy jeden druhému.
V slávnostný večer, počas ktorého okrem slávenia hodu veľkonočného baránka podľa Lukášovho podania riešili učeníci medzi sebou aj to, kto je medzi nimi najdôležitejší, sa však nenašiel nikto, kto by túto službu urobil, alebo zariadil.
Umývania nôh sa teda ujal Ježiš.
Pre evanjelistu je to také významné, že o tom vykladá do podrobností.
Krátko pred slávnosťou paschy, krátko pred zajatím a Jeho cestou na kríž evanjelista aj týmto príbehom prízvukuje: Ježiš nie je bezmocnou obeťou.
Touto cestou ide vedome. Vie o tom, že Boh mu dal do rúk všetko. Má moc. Jej účinok mohli mnohí obviňovaní, chorí a chudobní ľudia priamo zažiť.
V okamihu, v ktorom by Ježiš mohol byť hrdý, že sa Jeho služba napĺňa, a chýli ku koncu, kedy by mohol čerpať silu na to, čo ho čaká, alebo byť napätým a vystresovaným z toho čo príde, sa o svojich blízkych stará. Znovu im preukáže službu – takú, ktorej sa väčšina vzpiera, je im nepríjemná. Nechutná.
Tohto je, bratia a sestry, schopná iba láska. Sú ľudia, ktorí sa považujú za natoľko dôležitých, že bežnými prácami, či službami niekedy aj pre svojich najbližších, nemienia strácať čas.
No Ježiš myslí a koná inak. Je si vedomý svojej hodnoty. Učeníkom potvrdzuje: „nazývate ma Majstrom a Pánom a dobre hovoríte, lebo tým som.“
Ale to Mu nebráni, aby si opásal zásteru a ponúkol svojim najbližším, že im umyje nohy. Nevidí v tom žiadny rozpor, stratu dôstojnosti. Službu pre svojich ľudí považuje za spontánny prejav priazne, za príklad lásky.
To, že je blízko Bohu neznamená, že sa od človeka, od ľudí vzdiali. Presne naopak – blízkosť Bohu Ho vedie do blízkosti človeka. Dáva nové prikázanie, tvorí nové zásady: Dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. Kto je naozaj blízky Bohu, vie byť blízkym aj ľuďom.
Bratia a sestry,
Ježiš nepočíta len s tým, že ide späť k Bohu. Vie aj to, že onedlho Ho niekto z kruhu najbližších zradí. Bolo by prirodzené, keby Ho táto skutočnosť zaťažovala a ochromila.
Ale aj v tomto je Ježiš výnimočným. Hoci vie, že je a bude svojimi najbližšími ohrozený, neznenávidí ich. Nezatrpkne.
Čím viac Ho ľudia zraňujú, tým viac sa im venuje. Aj v takejto kritickej chvíli si ich púšťa do bezprostrednej blízkosti. Vie, že ich strach, zbabelosť a sklamanie môže zmeniť IBA láska.
Aj touto praktickou službou Ježiš dokazuje, že Jeho láska sa nezastaví pred ničím: ani ponížením, urážaním, ani pred ohrozením na živote, pred krížom.
Petrovi to však stále nedá. Keď sa k nemu Ježiš priblíži, je zmätený. Vzpiera sa: „Pane, Ty mi umývaš nohy? Ty mne?“
Ale On reaguje: „Peter, čo ja robím, to neraz nechápeš, ale neskôr pochopíš.“ Sľubuje, že neskôr, s odstupom, po všetkých udalostiach bude jasné aj to, čo sa teraz javí ako čudné, nepochopiteľné. A pokračuje: „Keď ťa neumyjem, nemáš so mnou podiel. Keď túto moju službu neprijmeš, nemôžeš mi patriť.“
Peter teda zmení názor – „radikalista“ – úplne a žiada Ježiša, aby mu umyl nielen nohy, ale aj ruky a hlavu.
Ježiš trpezlivo vysvetľuje ďalej, hovorí: „Kto sa okúpal, nepotrebuje sa umývať, ak len nie nohy a celý je čistý.“
Toto Ježišovo vyjadrenie sa interpretuje ako poukaz na krst. Toto obmytie nie je len osvieženie nôh. Toto nie je len pedikúra. Obmytie Kristom je znakom očistenia, znakom spolupatričnosti.
Peter, ja aj Ty, brat, sestra, môžeme byť čistí len vtedy, ak nás obmyje Kristus. Sami sa môžeme kúpať dlho a často, ale je v nás špina, ktorú sami nezmyjete. Potrebujeme, aby sme boli očistení. Potrebujeme obmytie, ktoré by nás robilo schopnými žiť v blízkosti Boha aj človeka. Toto očistenie sa deje Slovom a sviatosťami.
Petra teda Ježiš povzbudzuje: nedopusť, aby mi Tvoja hrdosť znemožnila urobiť niečo pre teba. Od ranej cirkvi dodnes vedie vstup do cirkvi cez krst, cez vstupné obmytie.
To ale neznamená, že ten, kto nie je pokrstený, nemôže byť zachránený. Ježiš však myslí na ľudí, ktorí sa zo spoločenstva s Ním aj s ľuďmi vyčleňujú sami. Vo svojej hrdosti, vo svojej pýche.
Bohu sme natoľko vzácni, že sa celý životný príbeh Jeho syna stáva jednoznačným zápasom o každého. O Petra, ale aj o Judáša. O všetkých.
Ježiš aj umývaním nôh potvrdzuje, že skutočná Láska nemá nič spoločné s túžbou po moci a sláve. Uskutočňuje sa v službe.
Umývanie nôh učeníkom nepripravilo Krista o česť. O vnútornú istotu Ho neobralo ani stretávanie s colníkmi a hriešnikmi.
Príbeh evanjelistu Jána robí otáznym to, čo sa nám zdá hodné všetkej námahy. Chceme ísť vždy ďalej, snažíme sa o vyššie pozície, chceme robiť kariéru – nielen v povolaní. Učeníci pri Ježišovi zápasili, kto bude najvernejší, kto je najdôležitejší… koho Ježiš ocení, koho vyzdvihne??? Ale Ježiš ich umierňuje: „Kráľovia panujú nad svojimi národmi a tí, čo majú moc nad nimi, volajú sa dobrodincami…“ Ale Vy tak nerobte. Vy buďte iní. Najväčší medzi vami nech je ako najmenší, a vodca ako slúžiaci.
Ježiš oceňuje to, čím väčšina zvyčajne pohŕda. Oceňuje toho, koho služba je neviditeľná, neoslavovaná. Všíma si toho, kto sa zodpovedne a vytrvalo stará o svoje deti, alebo nevládneho rodiča. Cení si študenta, ktorý usilovne pracuje na svojom raste, vedomostiach, a je pritom slušný k učiteľom aj spolužiakom. Vníma personál v nemocnici, ktorý uplatňuje nielen odbornosť, ale vidí v pacientovi človeka s bolesťou a strachom – a dá mu pocítiť obyčajnú ľudskú podporu. Všade, kde je vidieť takúto službu, je cítiť trochu Božej prítomnosti, trochu neba.
V tejto obyčajnej práci – službe – sa môže cvičiť každý z nás. V trpezlivosti, zodpovednosti a prajnosti, v našich každodenných povinnostiach. Máme ich ako partneri, ako rodičia aj ako deti, ako priatelia, kolegovia, či susedia. Na to, aby sme druhému sprostredkovali veľkú podporu, netreba veľa. Niekedy stačí pohľad, stisk ruky alebo pár slov.
Samozrejme, sú aj chvíle, kedy sa od nás žiada, že sa za iného zasadíme úplne. Niekedy aj na úkor času, síl a pohodlia. Vtedy je dôležité, aby mal kto podporiť a podržať nás. V konkrétnej službe, alebo len v modlitbe.
Cení sa to, čo sa dáva s láskou. Zo slobodného rozhodnutia. Zo slobody viery, ktorá vie, komu a prečo verí. Amen.