Lotyšský skladateľ Pēteris Vasks (*1946) sa narodil ako syn baptistického duchovného a patrí medzi najuznávanejších skladateľov súčasnej hudby z pobaltských štátov. V mladosti študoval hru na kontrabas a pôsobil ako hráč v niekoľkých lotyšských symfonických a komorných orchestroch. V sedemdesiatych rokoch vyštudoval kompozíciu na Lotyšskom štátnom konzervatóriu v triede Valentina Utkina. Jeho kompozičný štýl sa formoval pod vplyvom poľskej kompozičnej školy šesťdesiatych rokov a starej hudby. Neskôr do svojej hudby pojal archaické elementy lotyšského folklóru. Skladby Pēterisa Vasksa majú často programové názvy súvisiace s prírodou, ale nejde o jej zobrazovanie alebo oslavu. Vo svojich dielach sa skladateľ zaoberá témami vzájomného vzťahu medzi človekom a prírodou, krásou života a hrozbou ekologickej a morálnej deštrukcie hodnôt. Skladba Te Deum (1991) pre organ mala premiéru v New Yorku v interpretácii Ingrid Gutberg. Známy ambroziánsky hymnus Te Deum Laudamus (Teba Bože chválime) skladateľ v diele necituje, hoci niektoré jeho elementy sú prítomné (rytmická flexibilita, nepravidelné metrum vyplývajúce z podriadenosti textu v gregoriánskom speve, vážnosť a modálna tonalita). Vo formovo trojdielnej skladbe s kontemplatívnou kódou sa striedajú homofónne a polyfónne plochy obsahujúce dve fugáta.
Roger Steptoe (*1953) je jedným z najrešpektovanejších britských hudobníkov svojej generácie s medzinárodným renomé. Impozantný katalóg jeho diel obsahuje komornú hudbu, štyri koncerty, piesňové cykly a inštrumentálne sonáty – všetko diela predvedené na celom svete. Je vyhľadávaným klaviristom a učiteľom, žije vo francúzskom Limousin. V Sonatine III pre organ skladateľ vychádza zo záverečného chorálu chrámovej kantáty Erhalt uns, Herr, bei deinen Wort (Zachovaj nás, Pane, vo svojom slove), BWV 126 Johanna Sebastiana Bacha. Na rozdiel od názvu kantáty ide o štvorhlasnú Bachovu úpravu tradičnej evanjelickej cirkevnej piesne Verleih uns Frieden gnädiglich (Milostivo nám udeľ pokoj), ktorú Martin Luther v roku 1529 adaptoval zo starocirkevnej antifóny Da pacem, Domine. Roger Steptoe používa melódiu chorálu veľmi voľne, štiepením z nej vyberá len niektoré frázy, ktoré voľne kombinuje a integruje do svojej skladby v prvom pláne zdanlivo založenej na striedaní úvodného Allegra (chromatický totál), pokojného Lenta a triolového rytmu. Z Bachovej hudby až tesne pred koncom cituje poslenú frázu, takže v konečnom dôsledku (povedané slovami autora) môže Sonatína pôsobiť ako sled voľných variácií na imaginárnu tému.
Celovečerný cyklus Exodus slovenského skladateľa Romana Bergera mal ako celok premiéru práve vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave v roku 1997 v naštudovaní J. V. Michalka. Z cyklu zaznie apelatívna prvá časť: Exodus I – Musica profana, Dies Irae. Poľský organista Jerzy Kukla píše: „Exodus I evokuje akési vidiny, za ktorými sa skrýva tragickosť pozemskej existencie. Počiatočné vigoroso a swinging ustáva a dominantným sa stáva Dies Irae. Vynára sa otázka: Čo s cestou, ktorá nikam nevedie?“
V autorskom komentári (z 5.11.2010) k najnovšej nahrávke prvých troch častí diela Roman Berger poznamenáva: „Štvordielny Exodus som začal komponovať od Finale. Bolo to po vyhlásení „vojnového stavu“ v Poľsku, ale mal som v pamäti entuziazmus z víťazstva Solidarity – bol som v auguste 1980 dva dni v Krakove. Akoby všetko hovorilo: „Došli sme do zeme zasľúbenej!“.
Historický príbeh zo Starého zákona je jednou z metafor cesty z otroctva ku slobode, z opantanosti hmotným svetom k nepodmienenosti voči jeho lákavým pasciam. Je symbolom Cesty, ktorá je záväzná ako pre jednotlivca, tak pre spoločnosť; ako v životnej praxi, tak vo vedomí, myslení a reflexii (myslení vlastného myslenia).
Vznikla fáma, že Exodus – Finale je nehrateľná skladba. Koncom roku 1987 sa mi ozval prof. Ján Vladimír Michalko: „ …naštudoval som Exodus – Finale!“. Bola to pre mňa veľmi dôležitá správa – už som pochyboval o svojej skladateľskej svojprávnosti a umeleckej zodpovednosti. J. V. Michalko mi svojou bonhoefferovskou dvojitou zodpovednosťou (pred Bohom – za ľudí, pred ľuďmi za Boha) prinavrátil kus vnútornej slobody. Ukázal, že nehrateľné je nielen hrateľné, ale hrateľné majstrovsky. To však vyžaduje vždy a všade maximálnu angažovanosť, vhľad pod povrch veci a nadhľad odhaľujúci zmysel celku. Musí tu byť pevná vôľa, schopnosť podstúpiť riziko a venovať veci patričný čas. J. V. Michalko pripomenul, že aj v interpretácii súčasnej skladby je možné prekročiť hranice všednej rutiny; že aj tu je možný exodus zo zeme otroctva trhového kalkulu do sféry duchovnej slobody.
Po rokoch prišla ešte jedna inšpirácia. „Je už hádam čas, aby si dokomponoval tie chýbajúce časti!“ Tak vznikli:
- I. Musica profana. Dies Irae,
- II. Labyrintos B-A-C-H. Melos di M. Kabeláč,
- III. Psalmus.
Kiežby ich nahrávka pripomenula, že na našej ceste od Novembra 1989 sme ustrnuli v onom labyrinte a že je najvyšší čas pohnúť sa ďalej. Z cesty na Cestu.“
V spravodajstve z celého sveta, ktoré denno-denne počúvame, sme konfrontovaní s realitou nepokojov, ktoré stále znova a znova prerastajú do pomsty, násilia, vojen a terorizmu. Neustále sme svedkami toho, ako ľahko môže národnostná a náboženská predpojatosť prerásť cez neústupčivé zaryté fundamentalistické postoje až k neznášanlivému militantnému separatizmu … Ak minicyklus organových koncertov, zostavený z diel autorov z desiatich rôznych krajín, okrem spoznávania krásy novej hudby, aspoň maličkou mierou prispeje aj k budovaniu porozumenia a k odbúravaniu predsudkov medzi rôznymi národmi a kultúrami, splní svoje poslanie.
Stanislav Tichý
